Reštauráciu Ofsajd ťahali osem rokov, teraz končia: V Trnave máme viac kamarátov ako doma

RELAX - Tí sú naši | 17.12.2015, 08.58, Ján Král

Po ôsmich rokoch končia. Nitrania Michal a Jozef Talianovci vybudovali v Trnave reštauráciu, ktorá si získala veľkú obľubu medzi návštevníkmi. Na denné menu do Ofsajdu chodili všetky skupiny ľudí pracujúcich a pôsobiacich v centre mesta - od bankárov, cez úradníkov, stavbárov až po vysokoškolákov.

Jozef a Michal Talianovci sú veselé kopy. Foto: Ján Král

Ľudí lákalo chutné jedlo a príjemné prostredie, ktoré dotváral vždy dobre naladený personál reštaurácie rodinného typu. Tento týždeň však vítajú v Ofsajde návštevníkov poslednýkrát. Dôvody vysvetlil v rozhovore Michal Talian.

Ako vzniklo spojenie Talianovci - Ofsajd?
- Vzhľadom na to, že sme žili v zahraničí a na ceste medzi Bratislavou a Nitrou, sme mali zastávku v Trnave, inšpirovala nás atmosféra starého Ofsajdu, ktorý bol pod južnou tribúnou na štadióne. Ofsajd mal v Trnave pod štadiónom tradíciu. Videli sme v podniku potenciál, s bratom sme si k tomu sadli a vymysleli vlastný koncept. Reštika nám padla do oka a neriešili sme, či ide o Nitru alebo Trnavu, veď aj tak sme predtým boli sedem rokov v cudzine.

Steny vašej reštaurácie sú vyzdobené maľovanými portrétmi futbalových legiend ako sú Pelé, Maradona, Beckham, Nedvěd a ďalší. Ako ste sa k takým kúskom dostali?
- Tak trochu sme ich zdedili. Všade ich berieme so sebou. Dúfame, že nový majiteľ Ofsajdu ich nebude chcieť, brat Dodo chce mať tri z nich na chodbe u seba doma.

Aj takéto parádne obrazy visia na stenách reštaurácie.

Pôsobili ste roky v Taliansku neďaleko talianského Bolzana, aké to tam bolo?
- Bolzano bolo super. Naučili sme sa tam mnoho z reštaurácií a kopu sme toho prežili.

Prezraďte zážitky. Veď tí Taliani si to neprečítajú. Asi.
- Cha-cha. Robili sme v krásnom hoteli na konci doliny, hotový koniec sveta, tam už sa vrany otáčali... Raz nám napadlo, že v zime nemáme čo robiť, tak sme ukecali Dodovho šéfa, že začneme hrať futbal za tamojší klub. Išlo snáď o úplne najposlednejšie mužstvo, za celú sezónu nevyhrali ani zápas. Chodili sa na nás pozerať aj Slováci z okolia. Hovorili nám, že jediní koho počuť na ihrisku, sme my dvaja. Prvý prípravný zápas som hral na krídle, Dodo v strede zálohy a hneď sme vyhrali 3:2. To ste mali vidieť tú slávu, čo nastala v dedine! Neskutočne sa tešili, tľapkali nás po pleci, všetko nám platili a pýtali sa, kedy opäť nastúpime. Ľudia tam boli príjemní, ale prišiel čas, keď človeku chýbal domov. A tak sme sa dostali k Ofsajdu. Na Bolzano ale určite spomíname v dobrom.

Aj ste sa naučili grify z talianskej kuchyne?
- Začiatky tam boli ťažké. Sever je nemeckou zónou. S kuchárom, ktorý bol Nemcom, sme si dlho nerozumeli. Ja som hovoril len po taliansky, on len po nemecky a nevedeli sme sa dať dokopy. Neskôr som sa naučil nemčinu a napokon sa z nás stali najväčší kamoši. Napokon ma práve on dostal do kuchyne. Chvíľu som pracoval tam, chvíľu v bare. Všetko sa odvíjalo od toho, že sme tam hrali futbal, ľudia nás poznali a chceli s nami aj rozprávať.

Inak, kam ste to dosiahli s futbalom na Slovensku?
- Brat hral druhú ligu za Strojár Nitra, ja nižšie súťaže v okolitých obciach.

V sobotu zorganizovali v Ofsajde "good bye party", rozlúčiť sa prišli mnohí kamaráti Talianovcov, ktorí sem roky chodievali na obedy.

Aký recept ponúknete na úspech pre Slováka v cudzine?
- Prvý šéf nám hovoril: "Keď chceš prežiť v Taliansku, nedávaj sa dokopy s ostatnými Slovákmi. Musíš sa dať dokopy s domácimi, ktorí si ťa obľúbia." Vedia oceniť, ak sa cudzinec naučí ich reč a sadne si s nimi na pivo. Potom je to tam všetko iné.

Počuli sme ale príhodu, že dovolenku pri mori v Taliansku neodporúčate...
- Cha-cha, túto historku nebudem rozvádzať. Ale asi by som tam ani ja už nešiel.

Chýba vám niečo z talianskej kuchyne?
- Tvrdím, že ich kuchyňa nie je až taká vychýrená, ako sa o tom hovorí v našich médiách. Vedia však robiť výborné cestoviny, to musím uznať. A chýba mi talianska pizza. Dodo vie síce spraviť skvelú, ale Gennaro, je Gennaro. Pizza tohto môjho talianskeho kamaráta bola nenapodobiteľná.

Záujem bol o spoločné fotografie.

Keď ste vedeli, že idú búrať južnú tribúnu štadióna a budete musieť opustiť pôvodné priestory Ofsajdu, nebolo vám ťažko?
- V Trnave sme nechceli skončiť, mali sme vybudovanú klientelu, bola by škoda to zabaliť. Hľadali sme niečo, čo by nám vyhovovalo. Dlho, dlllho sme však nič nemohli nájsť. Až napokon nás našiel Pavel Opatovský sám. Pozreli sme si priestory na pešej zóne, boli fajn, obrazy sa nám tam zmestili, takže to bolo v pohode...

Koľko ľudí k vám denne chodilo na menu?
- V starom Ofsajde zhruba 140, v týchto priestoroch asi tak do dvesto. Priemer je zhruba 180, teší ma, že ide o dobrých ľudí.

Kto všetko vlastne stojí za reštauráciou?
- Ja obsluhujem, brat Dodo nakladá stravu a tiež obsluhuje, naša mama Mária varí a kamarát Dano robí rozvoz jedla. Osem rokov s nami funguje, veľmi fajn chalan.

V podniku vznikli mnohé priateľské väzby.

Prečo ste sa rozhodli tento biznis zabaliť?
- Za osem rokov, čo ťaháme značku Ofsajd, odstupujeme reštauráciu na vrchole. Už nie je v našich silách ďalej podnik rozvíjať. Končíme na vrchole.

Čím sa budete živiť ďalej?
- Ešte nemôžem povedať, prezradíme, keď to bude definitívne dohodnuté. Ideme pracovať mimo oblasť reštaurácií. Nevylučujem, že sa ešte niekedy k tejto práci vrátime, ale za tých osem rokov je toho už dosť. Ofsajd je na vrchole vo svojej triede, nikdy sme sa nehrali na veľký podnik, iba sme robili to, na čo máme.

Obchodné meno Ofsajd bude pokračovať aj pod novými vlastníkmi?
- Nie, vymýšľajú niečo nové. Ofsajd sa snáď ľuďom vryje do pamäti a budú spomínať pozitívne. Zažili sme tu kopu všelijakých akcií a partií.

Vidíme vám na tvári, ako vám ide pred očami film s pikantnými zážitkami. Dajte nejaký...
- Nie, nie. Čo sa stalo v Ofsajde, zostane v Ofsajde!

Asi najvernejší zákazníci podniku a zároveň blízki priatelia Talianovcov.

Čo vám bude najviac chýbať?
- Určite kamaráti, ktorých máme viac tu v Trnave ako v Nitre. Dodo však vždy dobre hovorí, že Mišo má veľký dom, tam všetci prespíte. A ja už tu ulicu dolu k nemu rýchlo zbehnem. Každý náš dobrý kamarát nám môže kedykoľvek zavolať a prespať u nás. Radi ho pozveme na pohárik dobrého vínka.