Plastika, epilátor aj expriateľ

RELAX - Rozhovory | 22.5.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Kedykoľvek sa o nej píše alebo sa niekde objaví, vyvoláva rozporuplné reakcie. Lucia Kollárová (34) je totiž iná ako ostatní, či už výzorom, prejavom alebo svojou priamočiarosťou. Zatiaľ čo jedni ju milujú, iným leží v žalúdku.

Lucia Kollárová kreslí takéto akty z hlavy. Diváci jej to nechcú veriť. FOTO: Michal Hlavatovič

reklama

Ona však kritiku zvláda s úsmevom a vtipkuje aj na vlastný účet. Úspešná publicistka a novinárka si v živote zažila svoje. Delí sa o to s čitateľmi svojich siedmich kníh o kráse, komplexoch a vzťahoch medzi ženami a mužmi. Rovnaké témy rieši aj v rámci two-women-show, ktorú sme mali možnosť vidieť aj v Trnave.

Žijete v Bratislave, odkiaľ aj pochádzate. Hovorí vám niečo
Malý Rím?
- Ale áno! Keď som pôsobila ako scenáristka hitparády Deka, veľakrát sme nakrúcali v Trnave na diskotékach. Mali sme ju veľmi radi, aj ľudí, lebo boli dobrým krovím pre reláciu. Raz sme išli na nakrúcať do jedného podniku a bolo tam toľko krásnych dievčat, že chalani z nášho štábu sa nevedeli sústrediť na prácu. To si pamätám! :-)
Odvtedy už uplynulo zopár rokov. Čo vás aktuálne najviac zamestnáva?
- Z pracovných vecí mi najviac času zaberá komediálne divadelné predstavenie Poradňa krásy Šereď, v ktorom vystupujem s Oľgou Belešovou. Je to naše autorské dielo. Keď sme s Olinkou na pódiu a zabávame ľudí, užívame si to rovnako, ako naše publikum.
Oľga Belešová je vašou najlepšou priateľkou. Ako ste si padli do oka? Bolo to vo výťahu, ako opisujete vo svojom predstavení?
- Olinka je mi ako sestra, máme veľmi silné puto a dodnes považujem naše stretnutie za osudové. Vo výťahu sme sa však nestretli. :-) V roku 2003 nás zoznámil spoločný známy, režisér, ktorý nás dve chcel do jedného projektu. Z projektu síce nič nebolo, ale z nás sa stali najbližšie priateľky.
Vo svojich knihách radíte ženám v oblasti vzťahov, vzhľadu a riešenia rôznych problémov. Odkiaľ čerpáte?
- Čerpám hlavne zo svojich príhod a skúseností, ale večnou inšpiráciou je pre mňa aj rodina – mama, otec, starí rodičia. Mám veľké šťastie, že mi dovolia písať aj o nich a ich zážitkoch – hlavne mama. Je úžasná, nikdy mi ešte nepovedala: Luci, toto o mne nepíš. V tom sme rovnaké – nehanbíme sa za nič, čo sa nám v láske alebo v živote stalo, a keď cítime, že náš príbeh môže pomôcť iným ženám alebo ich pobaviť, rady sa oň podelíme.
Už ste odhalili veľa vecí zo svojho súkromia. Je niečo, čo o vás ešte nikto nevie?
- No, možno to, že mám okrem žurnalistického aj výtvarné vzdelanie. Keď počas predstavenia kreslím, diváci si myslia, že to, čo tam za pár minút stvorím, je na papieri predkreslené. K úžitkovému výtvarnému umeniu mám stále veľmi blízko – na tričká priateľov maľujem portréty slávnych osobností alebo kópie starých obrazov.
Ako znášate kritiku na svoju adresu, beriete si ju k srdcu alebo ju vôbec neriešite?
- Pred rokmi, keď som začínala na obrazovke, ma vedeli útoky ľudí poriadne potrápiť. Ale dnes už nie, človeka to časom veľmi zocelí. Za kritiku, ktorá ma niekam posunie, som vždy vďačná a útoky, ktoré sú zlomyseľné či prvoplánovo nenávistné, si nepripúšťam.
Dostávate často reakcie od vašich čitateliek?
- Veľmi často a som šťastná, že mi tak dôverujú. Veľa žien sa mi zdôveruje so vzťahovými problémami a ja vždy rada odpíšem. Verím v to, že my ženy by sme si mali čo najviac pomáhať. Obracajú sa na mňa s najrôznejšími otázkami – od prosby o kontakt na plastického chirurga, ktorý mi urobil nos, cez otázku, aký epilačný strojček používam, až po dilemu, ako získať späť svojho expriateľa. Za tie roky, čo publikujem knižne, som odpovedala na stovky emailov.
Dali ste si urobiť plastiku nosa. Čo všetko ste ochotná podstúpiť pre krásu?
- No, pre pôvab a dobrý pocit zo seba samej dokážem urobiť veľa. Som veľmi disciplinovaná, po sedemnástej nejem, cvičím, žijem striedmo a zdravo. Pre krásu som bola ochotná podstúpiť bolesť – lebo plastika nosa poriadne bolí – ale stálo to za to. Som po mamine a ak budem dozrievať podobne ako ona, tak zrejme okolo päťdesiatky budem potrebovať chirurgickú korekciu horných viečok – tie nám v rodine tak nejako geneticky padajú. Ale dovtedy ešte pár rokov prejde.
Pokiaľ viem, ste momentálne bez partnera. Dobrovoľne alebo nedobrovoľne?
- Tak to máte už neaktuálnu informáciu. S priateľom sme spolu už rok a je nám spolu veľmi fajn. Vždy som vedela, že ak budem rozumná a trpezlivá, tak stretnem dobrého, slušného a normálneho chlapa. A to sa mi stalo. Keď som však predtým bola single, vždy to bolo dobrovoľne. Samotu som nikdy nevnímala ako prehru alebo niečo, čo musím rýchlo zmeniť. Som taká povaha – teším sa z toho, čo práve mám, a neženiem sa za iným.