Žiadna kuchárska reality šou. To je realita!

RELAX - Reportáže | 24.5.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Je sobota, krátko pred treťou hodinou popoludní. Na lavičke v promenáde si vychutnávam jarné slnko. Obďaleč v amfiteátri sedí skupinka bezdomovcov a prichádzajú ďalší. Akoby na niečo alebo niekoho čakali.

Niektorí bezdomovci vyzerajú, ako by nimi ani neboli. Jedlo si nevedia vynachváliť. Foto: Katarína Rosinová

Ten niekto prichádza presne o tretej a v rukách nesie ťažkú varnicu. Hurá, obed! Osadenstvo sa stavia do radu s plastovými miskami alebo pohármi v ruke. „Nech sa páči, hŕstková so zemiakmi a párkom. Stačia vám dva krajce chleba? Tu je aj vegeta,“ ponúkajú dvaja mladí chlapci, naberajúc každému porciu hustej polievky. Odmenou im je občasné sŕkanie a mľaskanie a o chvíľu prázdne misky. Niektorí si prídu po dupľu. Vraj, aby bolo aj na večeru.

Proti vojnám a chudobe
Keď sa dám do reči s chalanmi, dozvedám sa, že sú skauti a jedlo pre bezdomovcov pripravovali sami, za vlastné peniaze. No nie sú jediní. „Striedame sa asi štyri – päť dvojíc tak, aby mal každú sobotu kto variť. Ja som dnes varil prvýkrát, vôbec v živote,“ hovorí s úsmevom šestnásťročný Adrián Kobetič. Zdá sa, že obed sa mu podaril. Rozdávanie jedla bezdomovcom a sociálne slabším nie je nič nové, funguje po celom svete. Prišlo s ním hnutie Food not bombs – Jedlo namiesto zbraní, ktoré vzniklo v 90. rokoch minulého storočia v USA. Pôvodná teória bola podávať len vegánsku alebo vegetariánsku stravu ako protest proti vojnám a chudobe. Aj v Trnave táto iniciatíva úspešne fungovala, no pred niekoľkými rokmi zanikla. „S jej renesanciou prišiel kamarát Matej Karásek a pridali sa ďalší. No stále nás je málo. Čím viac ľudí sa zapojí, tým menej to bude jednotlivcov zaťažovať finančne a časovo. Teraz je to trochu náročné,“ povzdychne si Adrián, ktorého obed pre pätnásť až dvadsať ľudí vyšiel na 15 eur. Najčastejšie varia rôzne strukovinové jedlá alebo cestoviny.

Poďakujú a pochvália
Trnavské Jedlo namiesto zbraní funguje od februára. Práve zo spomínaných dôvodov mu hrozil zánik. Mladí ľudia, prevažne študenti a absolventi vysokých škôl, však pokračujú. „Možno tým nikoho nezachránime, ale aspoň im trošku spríjemníme deň. Niektorí ľudia sú toho názoru, že bezdomovcom netreba pomáhať, lebo za svoj osud si môžu sami. No keď s nimi trávime čas, zisťujeme, že to nie je vždy tak. Často sa tam, kde sú dostali nešťastnou náhodou. Môže sa to stať každému,“ domnieva sa Adrián.
„Pre nás je úspech, že dokážu prísť na stanovené miesto v stanovenom čase a mať so sebou nádobu na jedlo. Popritom sa snažíme pomôcť im s bývaním a odporúčame ich na rôzne organizácie,“ dodáva ďalšia z účastníkov Veronika Valentovičová. Časom by chceli vytvoriť aj lokálnu alternatívnu komunitu či dokonca kultúrne centrum.
Bezdomovcov máme často zafixovaných ako opitých, špinavých, smradľavých... No na moje prekvapenie tak žiadny zo zúčastnených nepôsobí. Za jedlo ďakujú a kuchárov chvália. „To, že som na ulici neznamená, že sa o seba nestarám. Pozrite sa,“ usmieva sa Milan Púchly a ukazuje mi nový účes. „Zbieram staré železo. Je to lepšie ako kradnúť,“ pokrčí plecami. S kamarátom Palom spávajú v nocľahárni na Coburgovej ulici. Jedlo od mladých ľudí si nevedia vynachváliť. Počas týždňa chodia na polievky do arcidiecéznej charity, no tí cez víkendy nevaria. Krátkovlasá bezdomovkyňa sa mi zdôverí, že jedlo z promenády jej chutí oveľa viac.