Adam Ďurica: Smutný romantik a retrotípek

RELAX - Rozhovory | 28.5.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Keď som nedávno robila rozhovor s Petrom Cmorikom, o SuperStar sa mu príliš nechcelo rozprávať. Niektorým hviezdam sa nálepka súťaže, vďaka ktorej sú dnes známe, nepáči. Spevák Adam Ďurica (23) má, naopak, k tejto šou kladný vzťah a tvrdí, že jej vďačí za veľa. Napriek tomu, že ostal pred bránami finále.

Adam Ďurica rozchody nezažíva, iba o nich píše piesne.

reklama

To bolo pre siedmimi rokmi. Miláčik ženského publika z Horných Zeleníc si dnes ide vlastnou cestou a pilne pracuje na svojom druhom albume. Ten vraj bude na rozdiel od prvého počinu Cukor a soľ úplne podľa jeho predstáv...

Prečo si tak dlho čakal s vydaním druhého albumu?
- Prečo? Dobrá otázka. Som rád, keď sa na veci netlačí. Mám pocit, že dnes sa hrá veľa narýchlo robenej produkcie, ktorú ľudia neprijímajú. Vracajú sa k starým, overeným kapelám a piesňam. Doteraz som nemal pocit, že by som bol stopercentne pripravený, preto som nič nevydával.
Nebál si sa, že sa na teba zabudne?
- Skôr sa, na moju škodu, zmenila situácia v hudobných vydavateľstvách. V čase krízy sa vydavateľ pre mladého interpreta hľadá ťažšie, ako pred pár rokmi. Niektoré kapely si albumy vydávajú samy a asi aj ja pôjdem touto cestou.
Od tvojho debutu uplynulo vyše päť rokov. To si sa celý čas pripravoval?
- Nenazval by som to prípravou. Bol to kopec odohraných koncertov, počas ktorých som zistil, ako pesničky na ľudí pôsobia. Môj repertoár bol posledné dva roky zložený takmer zo samých ešte nevydaných skladieb, napriek tomu sa ľuďom koncerty páčili. Postupne som dal dokopy materiál, za ktorý sa nebudem hanbiť ani o dvadsať rokov.
V čom bude nový album iný, keď už si o päť rokov starší?
- Ten prvý som nahral v sedemnástich, po SuperStar. Som rád, že to bolo ako to bolo, ale mal som sa ešte veľa čo učiť. Nový album bude vyzretejší, viac o mne. Všetka hudba aj slová sú viac-menej z môjho pera, lebo témy si vyberám sám, ale bez Stana Laura by som ich nedokončil. Na album taktiež prispel Vlado Krausz. Texty budú silné, všetky v slovenčine, a zvukovo bude inšpirovaný starou hudbou. Ja som totiž retrotípek. :-)
O čom najčastejšie spievaš?
- O láske, o rozchodoch. Som taký smutný romantik. Nie že by som zažíval často rozchody, ale viem o tom písať.
Môžem sa ťa vôbec spýtať na SuperStar? Vraciaš sa do toho obdobia rád?
- Jasné, veľmi rád. Všetci sa od toho dištancujú, nechápem prečo. Je to skvelá súťaž, popri iných trápnych reality šou si udržala svoj štandard aj sledovanosť. To preto, že sa tam súťaží s hodnotou a talentom. SuperStar som nevyhral, nebol som ani vo finále, ale dostala ma niekam. Hoci to tak možno nevyzerá, lebo nezarábam milióny.
SuperStar je umelý svet. Človek asi rýchlo získa pocit, že je hviezda, keď má okolo seba tím ľudí a vystupuje pred plným hľadiskom.
- Áno, ale je to o tom, kto tomu uverí. Niektorí súťažiaci majú o sebe príliš vysokú mienku. Tí to ďaleko nedotiahnu. Najväčšie hviezdy, ktoré som spoznal a spolupracoval s nimi, sú veľmi pracovití a skromní ľudia. Preto sú tam, kde sú. Treba v sebe nájsť pokoru. A nepchať sa všade, lebo sa nimi rýchlo prejedia. Nie som stotožnený s tým, keď speváci moderujú, robia modeling alebo majú svoju značku oblečenia.
Ako si bol na tom hudobne pred SuperStar?
- Bol som hlavne basgitarista dvoch začínajúcich skupín v Hlohovci a okolí a spieval som vokály. Na basu som sa začal učiť sám v pätnástich a o rok neskôr ma chytila gitara. Vôbec som nebol spevákom, no tušil som, že to niekde vo mne je.
Skúšal si aj inú súťaž?
- Podľa mňa na Slovensku lepšie nie sú, no pred dvomi rokmi som vyskúšal medzinárodný Carpathia festival v Poľsku, kde som vyhral hlavnú cenu.
Vyvíja sa tvoja kariéra tak rýchlo, ako by si chcel?
- Som veľmi spokojný človek. Mám okolo seba ľudí, ktorí ma vedia pochváliť aj skritizovať, a vďaka nim mám dobrý pocit z toho, čo robím. Nikdy som to pre peniaze nerobil, hoci určite by bolo fajn robiť to, čo ma baví, a žiť si v prepychu.
Študuješ na vysokej. Ak by ti nevyšla hudobná dráha, čo z teba bude?
- Inžinier bezpečnosti práce. :-) Fakt je, že som veľmi lenivý a, paradoxne, voľný čas popri škole si vážim a viem ho využiť naplno na hudbu. Doma v Zeleniciach sme si spolu s bratom zriadili štúdio, kde chceme nahrať moje CD a postupne aj albumy iným kapelám.
Po kom si zdedil hudobný talent?
- Vôbec neviem. Rodičia sa hudbe nevenujú, i keď ju majú radi. Dedko mi raz hovoril príhodu, že bol náhradným saxofonistom. No fór je v tom, že nikdy na saxofóne nehral. :-)