Treba doviezť Jägra

RELAX - Na ulici | 30.5.2011, 00.00, prispievatelia

Trasa dávnych vyberačov mestských daní priviedla skupinku milovníkov dejín Trnavy na Ulicu Jána Hollého. Jej východná strana bola v stredoveku rozdelená na šestnásť parciel. V 17. až 18. storočí bola táto strana upravená na štyri rovnaké časti. Na miestach menších meštianskych domov boli postupne postavené trojpodlažné budovy pre potreby novej univerzity.

Výrez z veduty Jozefa Jägra asi z roku 1742 s pohľadom na budovy východnej strany Ulice sv. Jána - dnešnej Ulice J. Hollého.

„Vtedajšiu podobu seminárov a konviktov zachytil v polovici 17. storočia na svojom obraze Rudolf Miller,“ ozval sa opretý o zábradlie pred tanečnou školou Dušana Nebylu náš sprievodca františkán Georgius. „Obraz je vystavený spoločne s ďalšími pamiatkami rodiny Esterháziovcov na hrade Forchtenstein, od roku 1920 patriaci Rakúsku. Panstvá Forchtenstein (Fraknó) a Eisenstadt (Kismarton) vo vtedajšom Uhorsku získal od kráľa aj s grófskym titulom neskorší mecén stavby nášho univerzitného kostola a palatín Mikuláš.“

Štefan u Schneidra
Georgius dodal, že vlastne šlo o náhradu za Mikulášovo panstvo v Mukačeve, ktoré vyženil sobášom s Uršuľou Deršfiovou, vdovou po hornouhorskom kapitánovi Františkovi Magóčim. Na základe dohôd v Mikulove musel Esterházi mukačevský hrad odstúpiť sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Betlenovi.
„Tento protikráľ Ferdinanda II. nie je Trnavčanom neznámy,“ pripomenul Georgius. „Už v roku 1615 v Trnave podpisoval mier s kráľom Matejom II., neskôr sa nášho mesta aj na niekoľko rokov zmocnil. V neskoršom dome Mikuláša Schneidra-Trnavského mal Betlen dokonca uschovanú v Bratislave ukoristenú uhorskú kráľovskú korunu.“
Georgius sa odmlčal a pohľadom akoby meral celú ulicu. „V období po veľkom požiari mesta, skončení moru, stavovských povstaní v Uhorsku a potlačení reformácie tieto štyri semináre a konvikty dostávajú novú tvár. Začínajú sa podobať súčasným budovám, hoci ich ešte čakali veľké prestavby za panovníčky Márie Terézie a začiatkom minulého storočia. Ich podobu z polovice 18. storočia poznáme z drevorezu Jozefa Jägra, ktorý pre potreby tlačiarne vyhotovil hneď po dostavbe mariánskej kaplnky farského kostola.“

Kto pôjde do Uppsaly
Georgiovi sa po dlhom čase v rukách opäť zjavil vreckový prehliadač obrázkov. „Vďaka tejto vedute s pohľadom na celú Trnavu z výšky vidíme aj do nádvorí. Na dvore seminára sv. Vojtecha rozpoznať skupinku stromov, ľavú polovicu dnešného arcibiskupského sídla, toho času internátu pre študentov zo šľachtických rodín, tvorila záhrada. K Jägrovej vedute si môžeme tiež niečo povedať. Drevený štočok sa často používal na zhotovenie výučných a tovarišských listov, pamätných listov pre členov magistrátu. Už zanedlho bol jeden z jeho okrajov, na ktorom bola vyrytá legenda, popisujúca názvy číslami označených dôležitých stavieb v meste, natoľko poškodený, že ho jednoducho odpílili. Ani odrezaná časť, ani odtlačok pôvodného štočku sa nám do dnešných dní nezachoval. Vo švédskom štátnom archíve však jeden kompletný výtlačok uchovávajú. Ak niekto z vás navštívi Uppsalu, nezabudnite domov priniesť jeho kópiu.“

Domov ako dní do roka
Georgius sa vystrel a pomalými krokmi sa blížil ku kamennému portálu budovy s latinským nápisom a soškou sv. Vojtecha. „Podľa birmovného mena biskupa Vojtecha z vyvraždeného rodu Slavníkovcov sa budove bývalej základnej školy hovorí aj Adalbertínum. Vojtech podľa legendy pokrstil budúceho kráľa Štefana. Zahynul ako mučeník na misijnej ceste v Prusku a ešte pred Štefanovou korunováciou za prvého uhorského kráľa bol vyhlásený za svätého. Oba nápisy sú vlastne chronogramy. Zväčšené veľké písmená latinky sú písmenami i číslami. Po zrátaní ich číselných hodnôt oba nápisy udávajú rok 1715. Bol to rok veľkého sčítania obyvateľstva Uhorska po dlhoročných vojnách. V Trnave vtedy narátali 365 domov, niektoré boli opustené a spustnuté. Z Dolných Orešian a Častej sa začal dovážať kameň na vydláždenie ulíc. História Adalbertína je však ešte staršia.“

Prvé múzeum v Adalbertíne
„V roku 1619 tu dva meštianske domy odkúpil arcibiskup Peter Pázmaň. Zo začiatku slúžili na ubytovanie desiatich študentov gymnázia, ktoré spravovalo po druhom príchode jezuitov do Trnavy ich kolégium. V ďalšom dome bola knižnica. Po spomínanej prestavbe a rozšírení budovy v roku 1715 prišli ďalšie. Po presťahovaní univerzity do Budína a prestavbe Albertínum slúžilo znovu ako škola. V roku 1922 bolo zvýšené o jedno poschodie, miesto si tu popri meštianskej škole našlo aj prvé mestské múzeum so vzácnymi rukopismi a mestská knižnica. V roku 1954 bola na priečelí školy odhalená táto pamätná tabuľa ako spomienka na spisovateľa reálneho socializmu Petra Jilemnického, ktorý tu v minulosti asi štyri roky vyučoval. V povedomí Trnavčanov budova ešte nadlho zostane ako IV. základná škola s prezývkou Holubník, hoci už asi desať rokov slúži ako umelecká základná škola. V jej susedstve stojí gymnázium. Poďme si obzrieť najprv jeho portál.“ (Pokračovanie nabudúce)

TEXT A REPROFOTO: LACO ŠEBÁK