Piešťanský nestor absolvoval dublinského Ironmana: Nezastavili ho ani problémy s bicyklom

ŠPORT - Cyklistika | 15.9.2016, 13.00, prispievatelia

Vyše polmiliónová metropola Írska napokon nastavila Milanovi Tupému žičlivú tvár.

Slovensko-írske družstvo pred dublinskými pretekmi Ironman 2016: Milan Tupý (prvý sprava), jeho dcéra Monika a domáci plavec Donaka Mc Geever. 

reklama

Stredoškolský učiteľ Milan Tupý (r. nar. 1953) z Piešťan sa upísal pretekárskemu bicyklu ako 50-ročný. Na svojom konte má odvtedy viacero pozoruhodných úspechov. Napríklad tri razy získal absolútne prvenstvo v dlhodobej Trnavskej cyklistickej lige.

Obdivuhodný Piešťanec pri 24. jarmočnej časovke jednotlivcov na Malženickej ceste za Trnavou odtajnil pre portál trnavskyhlas.sk čerstvý príbeh z ostrovného dobrodružstva.

Zaujímavé triatlonové rozprávanie nepoddajného pedagóga akiste stojí za prečítanie:

reklama

Časovkárske peripetie so šťastným koncom

„Uprostred augusta sa konali v írskom Dubline preteky Ironman 2016. Tiež v nich rozdeľovali body do Svetového pohára. Ešte v marci ma oslovila dcéra Monika, ktorá už dlhšiu dobu žije v tejto krajine, s návrhom spoločnej účasti v tamojšej súťaži družstiev.

Spočiatku som to považoval za dobrý vtip. Síce na bicykli sa pretekám doma i v zahraničí, lenže podobnú konfrontáciu v rámci triatlonu som ešte nikdy neabsolvoval.

Štartová listina pripomínala dlhý telefónny zoznam.

Tá dublinská predstavovala aj pre náš trojčlenný tím 1,9-kilometrové plávanie v chladnom mori, 56 míľ v sedle bicykla (teda niečo cez 90 km) a napokon 21-kilometrový beh. Po dlhšej úvahe som súhlasil. Nasledovala úhrada štartovného, registrácia a vybavenie ďalších formalít.

Približne dva týždne pred odletom som si každý deň naordinoval náročný časovkársky tréning na ceste medzi Piešťanmi a Trenčínom. Do štartu chýbalo sedem dní, keď prišiel môj presun do vyše polmiliónového Dublinu.

Úvodný cyklistický tréning v metropole Írska bol, ako inak, zmoknutý. Keďže sa tam jazdí po ľavej strane, hneď na prvej križovatke som vletel do protismeru. Podobne i na kruhovom objazde. Ale zvykol som si.

Deň pred súťažou nás zaregistrovali a bicykel som ponechal v stráženom depe. Mimochodom, bolo tam okolo 2 700 špeciálov na časovku. Jeden z triatlonistov ma oslovil, vraj čo spravím, keď dostanem defekt. Totiž zbadal, že nemám so sebou náhradné koleso.

Vysvetlil som, že počas 15-ročnej kariéry ma v pretekoch pribrzdil iba jediný defekt. Takže prečo práve v Dubline by to malo byť inak? No pre istotu ma do obchodu na poslednú chvíľu zaviedla kúpa tlakovej nádobky s penou na zalepenie duše.

Naše družstvo bolo medzinárodné. Úvod si zobral na plecia mladý írsky plavec Donaka Mc Geever, ja som išiel na dvoch kolesách a moja dcéra Monika bežecky finišovala do záverečného cieľa.

Preteky odštartovali ráno o siedmej hodine plaveckou časťou v Dun Laoghaire, čo je okrajová štvrť hlavného mesta krajiny. Prví sa do morských vĺn ponorili profesionáli, po nich ostatní.

Monikin úspešný dobeh do cieľa 21,1-kilometrovej trate. S celkovým desiatym miestom miešaného tímu bola veľká spokojnosť.

Keď Mc Geever vyšiel z vody a odovzdal mi spoločný čip, začala sa pre mňa neuveriteľná tortúra. Deväťdesiatkilometrový cyklistický okruh uzatvorili iba pre súťažiacich a pre rozhodcov na motocykloch.

Bolo veľkým zážitkom ísť na bicykli okolo prístavu, povedľa rieky Liffey cez trojprúdové cesty v strede Dublinu či popri fabrike na výrobu Guinnessu.

Približne na tridsiatom kilometri sa spustil dážď. Na päťdesiatom som s hrôzou zistil, že mám prázdne predné koleso. Lepiaca pena mi prišla vhod, no bol som z nej zababraný až po uši. A koleso stále prázdne.

Po istom čase sa pri mne zastavil jeden Ír, vytiahol novú dušu a tlakovú bombičku. Žiaľ, mal som špeciálne časovkárske koleso s vysokým ráfikom.

Takže jeho duša s krátkym ventilom mi nepomohla. Nešlo to dofúkať. Chytali ma mrákoty. Zo zúfalstva som približne pätnásť kilometrov pokračoval v jazde na prázdnom kolese. Odniesol si to poškodený plášť.

Moja zastávka pri akomsi farmárskom dome a lámaná angličtina mohli byť spásou. Ochotní diváci vskutku priniesli dve duše s dlhým ventilom a hustilku. Po nahodení prvej a pokuse o jej nafúkanie sa ozvala rana ako z dela. Poškodený plášť mal totiž bočné diery.

Nahodili sme druhú, záplatou upchali poškodený plášť. Vďaka milým ľuďom sa preteky pre mňa neskončili predčasne.

Stále nepríjemne pršalo. V dedinke približne dvadsať kilometrov pred Dublinom bol neveľký kanál. Samozrejme, že som ho parádne trafil. Nasledoval pád na nie celkom zahojené rameno a bok. 

Vkusná medaila bude Milanovi Tupému pripomínať jeho ouvertúru v náročnej súťaži na území írskej metropoly a jej okolia.

Ochotný personál sanitky sa ma všemožne snažil presvedčiť o nutnosti ošetrenia. Telo plné pretekárskeho adrenalínu mi však velilo premôcť bolesť. Lenže situáciu skomplikoval ďalší defekt na prednom kolese.

Povedľa cesty mal jeden z divákov obyčajný bicykel. Požiadal som ho o pomoc. Napodiv súhlasil. Po vyťukaní môjho telefónneho čísla do jeho mobilu nasledovala dohoda o vrátení kolesa po pretekoch.

V cieli prostredného úseku trojdielneho Ironmana už Monika netrpezlivo čakala na prevzatie čipu. Dcéra zvládla polmaratónsky beh v pohode. Paráda, našu medzinárodnú zostavu klasifikovali celkovo na desiatom mieste.

Všetkých úspešných aktérov dublinského Ironmana odmenili pamätnými medailami a tričkami. Vzácne suveníry mi budú pripomínať nezabudnuteľný športový debut tohto druhu až so šiestimi krížikmi na pleciach.

Hoci ochotný írsky divák sa mi už neozval. Domov som teda odletel s kolesom z jeho bicykla a on má moje časovkárske. Možno sa uvidíme o rok.“

Rozprávanie MILANA TUPÉHO zaznamenal JAROSLAV LIESKOVSKÝ

foto: archív M. Tupého