Na Banáša sa skladajú bezdomovci

RELAX - Rozhovory | 5.6.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Autor niekoľkých bestsellerov, bývalý diplomat a politik, otec známej moderátorky Adely Banášovej, ktorá akoby mu z oka vypadla. Ako malý písal vlastenecké básničky, v dospelosti ho k literárnej tvorbe donútila núdza.

Meno Jozefa Banáša (62) sa objavilo aj v spisoch ŠtB, on však dodnes tvrdí, že jeho podpis sfalšovali. Nielen o tom píše v autobiografickom románe Zóna nadšenia. Najnovšie žne úspechy s kontroverznou knihou Kód 9, v ktorej sa obul do katolíckej cirkvi.

reklama

Pochádzate z Bratislavy, kde aj žijete. Ale náš región vám nie je cudzí.
- Samozrejme, že nie. Štyri roky som pracoval v Piešťanoch a príjemné spomienky sa mi viažu na chalupu vo Vrbovom, ktorú sme mali od roku 1979 do revolúcie. Ale moja najsilnejšia spomienka je práve na Trnavu. V novembri 1989 som rečnil z balkóna trnavského divadla. Na celé námestie som zvolal Dubček na hrad! :-) Aj moja prvá divadelná hra Tréning na štátnika mala svoju premiéru v Trnave v apríli 1990. Pôvodne ju mal režírovať Juraj Nvota, ale nakoniec to vyšlo na Jara Filipa. Hlavné úlohy si zahrali Vlado Oktávec a Ján Topľanský.
Po odchode z politiky sa venujete už len písaniu. Máte nejaký pracovný harmonogram?
- Celý život vstávam skoro ráno a od piatej do pol deviatej píšem. Je to veľmi efektívne, lebo hlava je čistá a mám tak nastavený biorytmus. Skoro idem spať a skoro vstávam. Okrem toho veľa cestujem. Oddychujem pri práci v záhrade a športom. Základná životná myšlienka je pre mňa rovnováha vo všetkom. Keď nemáte zdravé telo, nemáte ani zdravého ducha.
Čo ak sa vám nechce písať?
- Je to moje zamestnanie, nemôžem si povedať, že sa mi nechce. Sú však dni, kedy si udelím voľno. Napríklad keď sledujem dcérinu reláciu Adela šou, ktorá sa končí neskoro v noci.
Takže dcéru pravidelne pozeráte v televízii?
- Áno, a veľmi sa mi jej relácia páči. Keď mi to nevyjde, pozriem si záznam na internete.
Ste známy spisovateľ, no Adela je ešte známejšia. Tak trochu vás predbehla...
- O tom to vôbec nie je. Ani jeden to tak neberieme. Adela je človek, ktorý nie je závislý od popularity. Ale, samozrejme, som na ňu hrdý. Každý rodič je rád, keď má úspešné deti. Mám aj staršiu dcéru, ktorá nie je známa, ale darí sa jej a mám vďaka nej vnúčatko.
Vydávate knihu za knihou. Koľko vám trvá napísanie jednej?
- Spisovateľ nikdy nepracuje tak, že dokončí jednu knihu a začne písať druhú. Moje knihy sú príbehmi, na pozadí ktorých sa čitateľ dozvie celý rad faktov zo spoločenského a politického života. Materiály si zbieram. Každý rok vydám jednu knihu. Začnem písať pred Vianocami a píšem zhruba do mája. Potom prerábam a dokončujem. Už mám napísanú prvú verziu nového románu Sezóna potkanov. Bude to o človeku, ktorý vyplakáva, ako mu bolo za socializmu veľmi ťažko, a pritom opak bol pravdou. A nakoniec urobí veľkú kariéru v politike.
Niektorí spisovatelia si píšu denníky, ktoré im pomáhajú rozpomenúť sa na určité situácie, ľudí, dialógy. Robíte to aj vy?
- Nerobím, ale mám svoj diár a v ňom sem-tam nejakú poznámku. Ale napríklad keď som písal Kód 9, mal som so sebou nielen fotoaparát, ale aj diktafón. Ten mi dosť pomohol.
Vo svojich knihách sa venujete kontroverzným témam. Ozývajú sa často vaši odporcovia a kritici?
- Isteže. Pokiaľ nie je reakcia výhražná, ako sa to už raz stalo, tak to beriem. Najlepšie pre spisovateľa je, keď ho chvália, potom keď mu nadávajú a najhoršie, keď nemá na svoju tvorbu žiadne reakcie. Kritici ma nevzrušujú, lebo sú to takí istí čitatelia ako ostatní. Pre mňa je kritik len jedným z osemdesiattisíc čitateľov mojej knihy. Jeho názor nie je dôležitejší ako iné len preto, že študoval literatúru.
A čo pozitívne reakcie?
- Absolútne najväčšieho uznania sa mi dostalo na autogramiáde v Liptovskom Mikuláši. Podišiel ku mne jeden starší pán, ktorý vyzeral ako bezdomovec. V ruke stískal zhúžvaný výtlačok Kódu 9. Dali sme sa do reči a postupne vyšlo najavo, že je to veľmi inteligentný človek. Nedalo mi to a spýtal som sa ho, ako sa ku knihe dostal. Odvetil, že sa na ňu poskladali piati bezdomovci.
Veľa cestujete. V ktorej krajine sa vám najviac páčilo?
- Jednoznačne v Indii. Zapôsobilo na mňa, že tam žijú ľudia, ktorí nevlastnia vôbec nič. Večer si odtrhnú kus kartónu, vyspia sa na chodníku. Tí, čo sú o niečo bohatší a majú varič, im dajú vodu, a ešte o niečo bohatší jedlo. Súvisí to s ich náboženstvom. Keď tam urobíte dobrý skutok, nečakáte, že sa vám to vráti, ale ste vďačný človeku, ktorý vám ho umožnil urobiť.