Trnavské rybníky
reklama

BLOG: Brušo privádzal v bránke Spartaka útočníkov súpera do zúfalstva

BLOG - Futbalová téma | 4.10.2016, 09.02, prispievatelia

Bol o rok starší. Celé detstvo i mladosť sme prežili spolu. Hrávali sme sa, chodili do školy, ale aj ťažko pracovali na rodinnom hospodárstve. Veľa príjemného sme spolu zažili v športe – aj v rodnej obci. Už v úvode musím zdôrazniť, že hoci sme obaja boli veľmi všestrannými športovcami, čo do výkonnosti bol môj brat Jozef Ondruška neporovnateľne lepší a úspešnejší – vo všetkom, na čo siahol!

BLOG: Brušo privádzal v bránke Spartaka útočníkov súpera do zúfalstva

Jozef Ondruška v akcii.

reklama

 

A je mi nesmierne ľúto, že v tomto svojom rozpamätávaní, už musím používať minulý čas, lebo 12. mája tohto roku uplynulo už 12 rokov odvtedy, čo Jozef dobojoval svoj najťažší zápas so smutným osudom posledných rokov.

 

Z tých mladších dnes už málokto vie, že na našom futbalovom ihrisku sa začala skvelá kariéra futbalistu – brankára, ktorý celé desaťročie chytal za Trnavu, obliekol reprezentačný dres Slovenska i Československa, čím sa Jozef zaradil medzi najvýznamnejšie športové osobnosti Jaslovských Bohuníc a okolia Blavy.

 

Po vychodení 5. ročníka ľudovej školy prešiel Jozef do Gymnázia v Trnave a po maturite dal prednosť futbalu pred štúdiom na VŠ.

reklama

 

Po skončení aktívnej kariéry pôsobil krátko ako tréner v Piešťanoch, kde si neskôr postavil rodinný dom a v tomto meste zostal až do konca života.

 

Po celý čas pracoval v RaJi – v Reštauráciách a jedálňach – aj preto, že dobré jedlo a pitie boli jeho celoživotným koníčkom. Stretávali sa u neho často bývalí spoluhráči Galbička, Križan a najmä Capan.

 

 

Ako sa hral futbal niekedy

S futbalom začínal Jozef s gumenou loptou doma – na ulici, na humne či na lúke, ale až po robote. Na ihrisko sme sa dostali neskoro večer a v nedeľu.

 

Dnešní žiaci a dorastenci ŠK Blava ani neuveria, že pred 50 rokmi na mieste terajšieho futbalového štadióna bolo neoplotené ihrisko s drúzgavcom namiesto trávy, naprieč ihriskom viedol chodník a na mieste dnešných tribún s celým ich komfortným vybavením stál drevený nákladný vagón – svinčiak!

 

Hrali sme okresnú súťaž a slová, ako tréner a trénovanie v dnešnom slova zmysle sme nepoznali.

 

Aby bolo jasné – ak toto píšem, nie je to sťažovanie sa na zlý osud nášho detstva, ale sú to pravdivé spomienky na krásne roky našich futbalových začiatkov!

 

Jozef Ondruška v plnej paráde.

 

 

Rozhodujúci vplyv na našu výchovu a vzdelávanie, ale najmä na rozvoj športových schopností mal pre nás oboch pobyt v Saleziánskom ústave v Trnave, kde sme počas gymnaziálneho štúdia bývali ako v internáte. Tam sme sa najrôznejším športom venovali takmer povinne dve – tri hodiny denne.

 

 

Kontakty so Spartakom

Keď brata mestskí spolužiaci dotiahli na trnavský štadión, bol 15-ročný Jozef už futbalistom; ale až tu začal systematicky trénovať a hrať za žiakov Trnavy.

 

Prvým jeho trénerom bol Ervín Križan, obranca ligového Spartaka Trnava. Vtedy ešte žiaci nehrali pravidelné súťaže a neboli registrovaní.

 

Ako dorastenec hrával za Bohunice a je pravdou, že odohral aj nejaký zápas „načierno“ za mužov Bohuníc, ale to je zanedbateľná epizóda jeho kariéry, ktorá sa zveličuje.

 

Rovnako považujem za nutné upozorniť na nepresnosť o Jozefovom prvom veľkom brankárskom triumfe vôbec: 16-ročný Jozef v pamätnom zápase na Škarbáku chytal v bohunickom drese a nie v trnavskom, ako sa píše v knihe Spomienky na budúcnosť.

 

Kedysi bývali tribúny plné divákov.

 

 

Až do nástupu na vojenskú službu hrával Jozef za Bohunice – ako dorastenec i dospelý – v okresnom prebore a dokázal vynikajúco chytať v bráne, hrať v obrane či útoku, ale nielen to.

 

Ako gymnazista si vyskúšal ešte pingpong, volejbal, hádzanú, atletiku, ba spolu sme hrali za Špačince aj hokej; okrem futbalu však nikdy nič iné netrénoval – bol to športový samorast!

 

 

Adamec mu vyrazil zub

Vďaka svojej športovej všestrannosti vynikal rýchlosťou, silou, mrštnosťou, skvelým reflexom, ale najmä vynikajúcim výskokom, vďaka ktorému bol ako brankár pánom šestnástky pri chytaní vysokých lôpt.

 

Je paradoxom, že v drese Spartaka Trnava sa po vojne objavil na poste pravého obrancu, hoci ako vojak za Duklu Stříbro chytal.

 

Rád sa na tréningoch strelcov – ako bol Adamec či Šturdík, postavil do bránky a akrobatickými zákrokmi ich privádzal do zúfalstva; nevadilo mu ani to, že mu Hatrlo – tak prezývali Adamca, tvrdou ranou raz vyrazil zub.

 

Zápas ešte na starom Tehelnom poli v Bratislave.

 

 

V tom čase platilo vo futbale nezmyselné pravidlo, že v zápase nebolo možné striedať ani zraneného futbalistu; ak sa zranil brankár, musel ho nahradiť iný hráč z poľa.

 

Práve toto prinútilo Toni-báčiho – ako futbalisti familiárne volali trénera Antona Malatinského, aby brata Jozefa pasoval do role brankára slovami: „Brušenko, odteraz nebudeš len obrancom – a nebudeš robiť Capanovi len náhradníka, ale aj konkurenta v bránke“!

 

Obávam sa, že vtedy ani Toni-báči netušil, že z Bruša bude už čoskoro brankár medzinárodnej úrovne! Jozefa všetci priatelia nazývali „Brušo“, ba aj ja som dodnes pre jeho kamarátov „mladý Brušo“.

 

Nebolo to však preto, že by mal brat veľké brucho, ale preto, že vedel brušnými svalmi robiť zvláštne pohyby, pripomínajúce vlniaceho sa hada a tým zabával spoluhráčov a kamarátov. A keď pri očkovaní napnul stehenné svalstvo, ihla injekčnej striekačky sa ohla.

 

 

Keď robil dvojníka Capanovi

Jozef to v bránke skutočne vedel a po celý čas pôsobenia v Trnave bol viac ako len náhradníkom reprezentačného brankára. Dokazoval to aj na zimných zájazdoch Trnavy do Sýrie, Libanonu, Iraku, Egypta, Sudánu i Etiópie.

 

Raz tam Capan ochorel a organizátori – v snahe nalákať divákov aj na štart Capana, ktorému robili veľkú reklamu – jeho absenciu zamlčali. Na druhý deň písali noviny oslavné ódy na skvelý výkon brankára Stacha....

 

V bránke bol rýchly a mrštný.

 

 

Brankárska kariéra brata Jozefa však mala aj jeden nepríjemný zádrhel: Toni-báči postavil brata len vtedy, keď bol Capan zranený – inak nemal šancu, ani keby bol lepší ako Plánička! Bráchovi to však nevadilo – on bol férový chlap, čo držal partu!

 

Mimoriadne sa bratovi darilo aj v zápasoch SEP proti Rímu a Vojvodine v Novom Sade. Vojvodina neustále útočila, kopala takmer 30 rohov, ale bez gólového efektu.

 

A keď po jednom z rohov Brušo rýchlo rozohral loptu na Šveca, ten lišiacky prehodil súperovho brankára Panteliča, ktorý bol reprezentantom Juhoslávie – a Trnava vyhrala 1:0.

 

Po zápase si hráči súpera neveriacky prezerali toho malého trnavského brankára a možno dodnes nepochopili, ako to mohol všetko vychytať!

 

Veľmi často a rád spomínal brat na spoluhráča Mura Kadleca, s ktorým na zájazdoch býval na jednej izbe – tak bolo aj v Ríme. Po tréningu sa však od mužstva nepozorovane vytratil a viac sa nevrátil – emigroval.

 

V Ríme Murko vyštudoval za kňaza a keď sa prišiel v septembri 2001 znova pozrieť na Slovensko, spolu s Capanom navštívil aj brata Jozefa.

 

 

"Hochu, Ty můžeš chytat za Real"

Som rád, že som na vlastné oči videl bratov snáď najlepší brankársky výkon; bolo to pred MS vo futbale v Čile, kde naša reprezentácia získala strieborné medaily a prehrala vo finále s Brazíliou.

 

Reprezentačný tréner Rudolf Vytlačil si zvolil Trnavu za miesto odohrania prípravného zápasu proti B-mužstvu Spartaka, za ktoré Jozef chytal, a predviedol výkon, aký sa tak často nevidí.

 

Trnavská rezerva viedla gólom Hainbergera 1:0 a reprezentanti nedokázali Jozefa prekonať ani z najväčších šancí. Pomáhal im aj rozhodca, ktorý koncom zápasu odpískal problematickú jedenástku, tú však Kvašňák nepremenil – Brušo sa vrhol do správneho rohu a loptu nevyrazil, ale ju chytil do prstov ako hračku.

 

Zápas sa nakoniec skončil 1:1 a Vytlačil po poslednom hvizde počkal na brata pri čiare, položil mu ruku na plece a povedal: „Hochu, Ty můžeš chytat za Real“!

 

Útočníkom bral loptu spod nôh.

 

 

Aj športová tlač vysoko ocenila jeho výkon a napísala: „Najlepším mužom na ihrisku bol brankár Ondruška.“

 

Tréner Vytlačil nechápavo krútil hlavou a doslova žasol údivom nad Brušovými reflexmi a výskokmi. A na záver dodal, že nechápe, ako môže byť brankár takých kvalít len náhradníkom, keď vo väčšine ligových klubov by mohol byť suverénne brankárskou jednotkou a hviezdou!

 

S potešením dodávam, že Brušove skvelé výkony našli konečne odozvu aj u futbalovej generality a odchytal niekoľko zápasov za juniorský výber Slovenska i Československa, dvakrát obliekol brankársky dres B mužstva ČSR, a v nasledujúcom roku bol nominovaný do širšieho kádra čsl. reprezentácie pre MS.

 

Je iróniou osudu, že na MS do Čile nevzal Vytlačil napokon ani Capana, ale prednosť dostal brankár Slávie Praha Dolejší – lebo mal vraj dlhšie výkopy ako Capan!

 

 

Neúprosný život

S odstupom času si Jozef so zmiešanými pocitmi spomínal aj na tvrdé tréningy, ktoré boli súčasťou kondičných sústredení pod vedením trénera-maximalistu Antona Malatinského, v rámci ktorých napr. musel bežať s Capanom na chrbte po atletickej dráhe aj 400 m.

 

Viem, že nikdy sa na to nesťažoval, ale jeho neskoršie problémy – najmä pokročilá koxartróza, mohla mať prapríčinu aj vo vtedajšej tvrdej fyzickej príprave a nespočetných pádoch na zem pri vrhaní sa za loptou.

 

Jozef niekoľkokrát odmietol aplikáciu umelého kĺbu, hoci mal veľké problémy s bežnou chôdzou. Neskôr sa pridali ďalšie choroby; až musel usadnúť na invalidný vozík, z ktorého už nezišiel. Napokon mu amputovali nohu a potom už prišla len smrť...

 

Jozef mi bol skvelým bratom a súčasne najlepším kamarátom. Nevidel som ho nikdy v zlej nálade, ba naopak – vedel baviť spoločnosť rozprávaním veselých príhod zo života, s rozšafným humorom a spevom.

 

Keď sme sa neskôr rozprávali o jeho zdraví a chorobe, hovorieval, že pre moje pochopenie bude ľahšie vymenovať tie choroby, ktoré nemá.

 

Neviem prečo, ale už dlho sa mi vynára v pamäti ľudová múdrosť – vrcholovým športom k trvalej invalidite...

 

Moje spomínanie na brata by nebolo úplné, keby som nevzdal poklonu Jozefovej manželke Márii a synovi Ľubovi s rodinou, ktorí sa o neho s láskou starali a spolu s ním žili v pohode v časoch dobrých i zlých – ako si sľúbili a ako nám to káže Pán.

 

Z pamäti vylovil Ján Ondruška,

obyčajný brat slávneho brankára Bruša

foto: archív Jána Ondrušku

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama