Cestovanie na tyčku

RELAX - Reportáže | 20.6.2011, 00.00, Vladimír Kampf

Toto už dlho nemôže vydržať. Regionálne trate majú po chlebe. Už desiatky rokov berú vlakom cestujúcich autobusy. Sú pohodlnejšie a stoja väčšinou tam, kde to ľudia potrebujú. Zvláštna nostalgia trepania sa kamsi na stanicu či vlakovú zastávku už nezodpovedá dobe. Rozhodne nie v takej podobe, v akej ju dnes môžeme ako cestujúci okúsiť.

Tragická agónia regionálnych tratí. Foto: Vladimír Kampf

Čia je to hanba? Železníc? Kraja? Bývalých vlád? Spoločnosti, že dopustila, aby štát a štátne podniky spravovali neschopní či „vychcaní“ manažéri?
Je krátko pred deviatou dopoludnia. Kupujem si lístok na prvý z dvoch vlakov, ktoré som sa rozhodol otestovať. Odveziem sa z Trnavy do Smoleníc, pozriem sa k diere tunela pod Jablonickým kopcom, a potom sa preveziem z Trnavy do Serede.
Najčastejšie jazdím autom, ale vláčiky mám rád od detstva. Trocha sa bojím, že to, čo uvidím, bude smutná kapitola dlhej, smrteľnej agónie regionálnych vlakov. Ako sa neskôr ukázalo, moje obavy sa naplnili. Koniec podľa všetkého nie je ďaleko.
Začínam: Rozpadávajúca sa trnavská stanica je kapitola sama o sebe. Jej priestory sú doslova hnusné už od novoty. Ani veľké presklené akvárium nijako neohuruje. V zime zima, v lete dusno, smrad, zopár bezdomovcov, malé obchodíky s tuctovým tovarom a za rohom smradľavý, oplieskaný bufet.

Vo vlakoch vždy vládla príjemná pohoda. Oproti autobusom tu má človek viac priestoru. Foto: Vladimír Kampf

Aj v predpotopných vozňoch sú sprievodcovia vyzbrojení digitálnou technikou. Foto: Vladimír Kampf

Trnava predmestie
Ozajstná chuťovka na trati na seba nenecháva dlho čakať. Občuraná plechová búda, zastávka Trnava predmestie. Z nápisov sa dozvedám, že Lastovička je buzerant a kopu nechutnejších informácií. Všade bodrel. K zastávke nie je ani žiadna poriadna prístupová cestička, iba vyšliapané chodníčky. Pred niekoľkými rokmi som sa viezol po údajne najhoršej trati a v najstrašnejšom vlaku v Európskej únii z Bukurešti do Oltenice v Rumunsku. Trnava predmestie by túto štreku, po ktorej premáva vykradnutá súprava, veľmi dobre dotvorila.
Napriek tomu na predmestí vystúpilo takmer dvadsať ľudí. Nastúpili traja. Ešte jeden pohľad na popísanú búdu a ideme ďalej.

Trnava. Honosná veža chátrajúcej haraburdy. Foto: Vladimír Kampf

Niekoho volala mať, iného volá čučo. Foto: Vladimír Kampf

Vo vozni
Chlapi vo vlaku na sedadlách predo mnou sa bavili o Amerike. Jeden tam bol dlhšie a ostatní ho zasvätene počúvali. Z ošúchaného okna vidím krajinu hmlisto napriek tomu, že vonku je krásne. Prichádza milý sprievodca, predkladám lístok na kontrolu, všetko v poriadku. Nuda. Len chlapi zmenili tému. Jeden z nich hovorí o tom, ako sa akýsi riaditeľ školy zabudol v komunizme a jeho sestra vybavila žiakom a učiteľskému zboru nové kúrenie. No predstavte si. Že sa nejaký direktor školy zabudol v časoch červených hviezd, žiaľ, nie je žiadne prekvapenie.

Šelpice
Zašlú slávu železničnej dopravy tu charakterizuje rozbitý nápis na staničnej budove. Rozmýšľam, ako tu mohlo byť rušno. Je to veľká stanica. Wikipédia o tejto trati uvádza: Železničná trať 116 Kúty – Trnava je elektrifikovaná jednokoľajná trať, ktorá spája Kúty a Trnavu. Prepája trate 110 Bratislava – Břeclav a 120 Bratislava – Žilina.
Jednotlivé úseky boli sprevádzkované väčšinou v rokoch 1897 až 1900. Železnica prechádza rovinou i horským terénom Malých Karpát. Bolo nutné vykonať množstvo zemných prác. Najzložitejší úsek priesmykom pohoria medzi Smolenicami a Jablonicou je vedený deväťsto metrov dlhým tunelom, najväčší násyp má 20,2 m a zárez 16,4 m. Celkovo vybudovali 212 stavieb. Počas druhej svetovej vojny boli trať i tunel poškodené ustupujúcou nemeckou armádou. Znovu sprejazdnená bola už v máji 1945 a opravy prebiehali až do roku 1947.

Koniec trate do Kútov na trnavskej strane Malých Karpát. Foto: Vladimír Kampf

Klčovany
Pred zastávkou sprievodca chvíľu posedel pri osamelom cestujúcom. Nikto nenastúpil a ani nevystúpil. Sprievodca zamával strojvodcovi a išli sme ďalej. Klčovianska zastávka je mimo dediny. Je to z nej však len kúsok na bolerázske letisko. Čo by za to dali v Bratislave, keby mali od vlaku len na skok k vzdušnému prístavu. :-)

Boleráz
Pri stanici fabrika. Pani v svietivej oranžovej veste čosi podala sprievodcovi. Márne sa snažím zistiť cez sotva priehľadné okno, čo. Po silovom zápase sa mi ho podarilo otvoriť, ale už bolo neskoro. Pohli sme sa, pán za mnou ma poprosil, aby som to okno zavrel, lebo mu prievan nerobí dobre. Opäť hodnú minútu zápasím s rukoväťou. Podarilo sa. Pán ďakuje a vstáva. Vraj si to okno môžem zasa otvoriť, lebo vystupuje. Nestíham sa čudovať. Nebol to ten Lastovička?

Bíňovce

Nová budova železničnej zastávky akosi nezapadá do celkového dojmu z trate. Stojí mimo civilizácie a pripomína strašidelný dom z čias socializmu. Miestni občania si ho postavili v rámci takzvaných akcií Zet. To znamená, že stavali zadarmo. Dnes by na podobnú aktivitu asi nikto neskočil.

Trnava predmestie je naozaj nechutná vlaková zastávka. Foto: Vladimír Kampf

Smolenice
Čakal som lepšie. Myslel som, že aspoň táto stanička, ktorá je, mimochodom, bližšie k Trstínu, ako k Smoleniciam, zachráni celkový dojem. Žiaľ, nezachránila. Chvíľu som váhal či mám vliezť do hrozného bufetu pri budove stanice. Bolo mi treba na toaletu a kľúče od nej sú práve v ňom. Naozaj netuším, ako môže ešte dnes takéto niečo stáť a prežívať. Samozrejme, ak to má zákazníkov, tak nech si to funguje... Ale že to neprekáža železničným papalášom, ma udivuje. Nechápem všetky tie obchodíky a bufetíky s mizernou ponukou akýchsi lacných jedál, gumových bagiet, párkov v rožku s riedenou horčicou... Odporúčam ochutnať držkovú na trnavskej stanici. Urobil som to a nedojedol. Odhadujem to oné na vývar z párkov a lacných klobás, trochu masti, múky a zopár držiek. Samozrejme, štipku korenia a soli. Naozaj nechutné. Z toho by sa Židek posral.
V Smoleniciach ma potešila pamätná tabuľa trate, ktorú sem zavesili železniční nadšenci. Aspoň niekomu leží táto štreka na srdci. Milé.

Tunel
Trať na trnavskej strane kopcov sa končí tunelom. Pri jeho razení po prvý raz na území dnešného Slovenska použili modernú rakúsku tunelovaciu metódu. Dnes už máme kopu vlastných tunelovacích metód. :-)

Znova Trnava
Vlak do Serede, ktorý ďalej pokračuje na Galantu, mi odchádzal štvrť hodinu pred jednou popoludní. Pohoda. Špinavé, posprejované vozne, výpravca píska na odchod. Vo vlaku ma oslovuje reklama na Katolícke noviny a pani, ktorá si chce prisadnúť.

Na stanici v Trnave. Vlaky hynú nielen pod náporom autobusov. Foto: Vladimír Kampf

Križovany nad Dudváhom
Ani som sa nestihol poobzerať, a už sme sa aj pohli. Možno preto sa mi táto stanička zadala najútulnejšia a príjemne upravená, aj keď z nej dýchala nostalgia. Cestou k nej a za ňou ma zaujali akurát tak dudvážske luhy.

Wikipédia: Spojenie Trnavy a Serede bolo vybudované už v roku 1846 ako súčasť konskej železnice. Po presadení sa parnej trakcie bola trať prebudovaná a od
1. septembra 1876 aj daná do užívania. Úsek bol elektrifikovaný v roku 1981.

Šelpice ledva vidno cez zničené sklo. Foto: Vladimír Kampf

Sereď
Až tu som si všimol vykúkajúceho sprievodcu a jeden vynovený vozeň. Príjemný pokrok. Stanica tu však tiež za nič nestojí. Takisto budova z čias socializmu. Zdobí ju oplieskaná herňa, v ktorej niekedy ponúkajú aj niečo pod zub. Okolo stanice je tiež niekoľko pajzlov. Táto okolostaničná ponuka vo mne vyvoláva dojem, že vo vlakoch sa vozia len akýsi nemytí a nečesaní otrhanci. Takí, akého som videl v Seredi pred ďalšou pamätnou tabuľou, navrátilcov – Slovákov, ktorých sem priviezli z Maďarska po repatriáciách.

Z cesty
Najhoršie je, že vlakové stanice a zastávky sú mimo centier obcí. Kto by sa tralalákal kamsi do poľa, keď mu autobus stojí rovno uprostred dediny či oveľa bližšie k domu. Okrem toho na zastávkach nie je takmer vôbec nič a vyzerajú hrozne. Pri veľkých autobusových zastávkach je predsa len nejaký obchodík či búda so zmrzlinou.