Zvieratá tu sedia a čušia ako ľudia

RELAX - Reportáže | 11.6.2011, 00.00, prispievatelia

Chýrni trnavskí veterinári už majú za sebou aj unikátne operácie. Nespia na varínoch. O tom, že na nedostatok práce sa sťažovať nemôžu, svedčila aj preplnená čakáreň. A to som v tej chvíli ani zďaleka netušila, koľko vyšetrovacích miestností sa v budove nachádza.

Takéto vyšetrenie je pre Miroslava Fagu už rutina.

Už po príchode mi bolo jasné, že na Súkromnej veterinárnej klinike na Zavarskej ulici v Trnave sa denne premelie kopa ľudí. Alebo, lepšie povedané, zvieracích pacientov, ktorí potrebujú pomoc. Vedúci lekár kliniky Miroslav Faga ma v tom utvrdil: „Počet pacientov závisí od závažnosti prípadov, ale v prepočte ich vybavíme dvadsať až osemdesiat denne. Operácií urobíme päť až desať denne,“ približuje mi situáciu.

Porada s majiteľmi je nevyhnutnosťou.

Domáce aj exotické
Na prvý pohľad sa mi zdalo, že na klinike liečia len tradičných domácich miláčikov ako psi a mačky. No zdanie môže klamať. Už o chvíľu som bola svedkyňou operácie potkana a videla časť fotografickej zbierky šéfa kliniky. „Ľudia sem privádzajú aj exotické zvieratá: Hady, jaštery, krokodíly. Občas k nám zavíta aj nejaký ten tiger alebo lev. Často k nám nosia aj papagáje, od veľkých a vzácnych až po obľúbené andulky.“

Čakáreň počas ordinačných hodín nikdy nie je prázdna.

Veterinárov z tejto kliniky očividne už nezaskočí žiadny neobyčajný pacient. Predsa len, toto pracovisko funguje už od osemdesiatych rokov minulého storočia. „Spočiatku sme sa tu starali najmä o hospodárske zvieratá, dobytok a kone. Neskôr sme sa začali špecializovať na malé zvieratá. Takto tu fungujeme už dvadsaťšesť rokov.“ Na moju otázku, s akým najzaujímavejším prípadom sa tu za tie roky stretli, mi Miroslav Faga nedokázal odpovedať. Vraj po toľkých tisícoch operácii je to už ťažké. Popri bežných, nenáročných zákrokoch ako očkovanie či odčervenie sa vyskytujú aj vážnejšie prípady. V trnavskej zvieracej klinike životy zachraňujú každý deň.

Na operačnom stole nie je ani potkan žiadnou zvláštnosťou.

Mlčanliví klienti
Na klinike pracuje sedem veterinárov. Každý z nich musí zvládať všetky ambulantné zákroky. Jedinečnosť tohto pracoviska spočíva v špecializácii zamestnancov. Nájdete tu odborníkov od dermatológie či kardiológie až po ortopéda. Malá veľká zvieracia nemocnica nezaostáva ani v technickom vybavení. V hojnom počte prístrojov a vyšetrovacích sál som sa ako skromný pozorovateľ celkom stratila. Za dvere tejto kliniky sa lekári vydávajú len v nevyhnutných prípadoch. Napríklad keď ich zavolajú z cirkusu. Avšak bez svojho vybaveného pracoviska toho zvierací doktori veľa nezmôžu. „Samozrejme volajú nás aj tam. Veď aj môj najväčší doterajší pacient je spod šapita. Slon. Ak chceme niečo naozaj vyšetriť, potrebujeme to dodiagnostikovať, a to v teréne nie je možné. Keď má zviera zauzlené črevá alebo zapálený pankreas, nemáme to ako zistiť.“ Zvieratá sa neliečia symptomaticky. Keď človeka bolí hlava, dá si tabletku od bolesti. Veterinári však musia hľadať podstatu problému. Rozdiel v práci ľudského lekára a veterinára je najmä v tom, že zviera vám nepovie, čo ho bolí.

Každá maličkosť si vyžaduje oko odborníka.

Znalci zvieracej duše
Klientela na klinike je v skutku pestrá. Svedčia o tom značky áut, ktoré pred ňou parkujú. Máloktorá je z Trnavy. Chovatelia prichádzajú niekedy až z Košíc, sem-tam príde niekto z Prahy, Moravy či Rakúska. Tu vznikol aj známy formát televízie JOJ Zvieracia klinika. „Medzi našich zákazníkov dlhé roky patrili zamestnanci tejto televízie. Z ich vlastnej iniciatívy sme natočili seriál z tohto prostredia. Aj keď spočiatku sa stretli s negatívnou reakciou vedenia, po zverejnení pilotného dielu mali zelenú,“ spomína Faga.
Niekoľkoročná prax vytrénuje z veterinára ostrieľaného znalca v správaní sa zvierat. To je nevyvrátiteľný fakt. Rešpekt však, pochopiteľne, zostáva. „Odstup mám vždy pred veľkými psami. Základným pravidlom u nás je, aby majiteľ svoje zviera zvládal. Keď príde päťdesiatkilový rotvajler, nemôže to byť on, kto má autoritu. Nezvládnuteľný pes pre nás znamená problém,“ hovorí Miroslav Faga. Väčšina pacientov si po príchode vyžaduje základné vyšetrenie. Oči, uši, papuľa. To všetko sú citlivé miesta, preto nie všetci spolupracujú.
Nakoniec je tu ešte narkóza. „V konečnom dôsledku sme tu zatiaľ nemali zviera, ktoré by sme museli pre správanie poslať preč. V dnešnej dobe sú už aj tie väčšie plemená pomerne socializované.“ Nejaké to uhryznutie sa však pri tejto profesii ujde asi každému, nevynímajúc samotného majiteľa. „Mňa napríklad pohrýzol kamarátkin nie najmenší pes do brucha. Jednu našu sestričku chňapol pes, pretože ho majiteľ zle držal. Prednedávnom sme tu mali vážnejší úraz, keď pes zaútočil na svojho chovateľa. Dohrýzol mu ruku, takže musel ísť odtiaľto hneď do nemocnice. Bol to jeden z nepríjemnejších zážitkov.“ Predísť zraneniu je aj napriek opatrnosti ťažké. „Dávame im aj košíky, no niektorí psi sú nebezpečnejšie s košíkom, ako bez neho.“

Po zákroku dostanú chlpáči takýto „módny“ doplnok.

Nemocničný pocit
Väčšina zvierat problémy nerobí. Mačky a psi sú spolu v čakárni v harmónii. Pre mňa je to neobyčajný úkaz. Zaujímavé, že v tomto prostredí sú zvieratá pokojné. Všetky sedia a čušia, čím mi pripomínajú ľudí. Veď aj my máme v nemocnici ten neopísateľný pocit strachu.
Akoby odborník zhodnotil starostlivosť chovateľov o svojich miláčikov? „Ľudia sú ohľaduplní. Za posledných desať rokov sa ich vzťah k zvieratám podstatne zmenil. Najmä tie menšie sa stávajú členmi rodiny. Ale, v zásade, hlavne mestskí ľudia dbajú o svojich zvieracích priateľov naozaj príkladne. Niet im čo vyčítať.“
Vyčítať nemožno nič ani veterinárom. Návšteva strediska vo mne zanechala veľmi dobrý pocit. Ako nestranná osoba som mohla hodnotiť správanie ľudí aj lekárov. Bez akéhokoľvek pátosu: Obdivujem prácu týchto ľudí a to, že ju dokážu vykonávať z priateľským elánom a profesionálnym prístupom. Nakoniec som sa dočkala aj prázdnej čakárne. Pred záverečnou. Ďalších pacientov znova privítajú až na ďalší deň.

TEXT A FOTO: MONIKA ŠAJTLAVOVÁ