Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Batoh na chrbát a ide sa!

RELAX - Reportáže | 21.6.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Zobrať batoh na plecia a vypadnúť z každodenného stereotypu. Niekam veľmi ďaleko a najlepšie nadlho. Tajný sen väčšiny z nás si splnila Zuzana Belavá (27) z Dlhej. Jej zasľúbenou zemou sa na polroka stala Latinská Amerika.

Batoh na chrbát a ide sa!

Vodopád Dračie hrdlo v Argentíne. V hučiacej vode skončil už nejeden samovrah. Foto: Ľubomír Macejko

reklama

 

Nejde to zo dňa na deň. Na takúto cestu sa treba pripraviť. Našetriť si peniaze, naštudovať si potrebné informácie, dať výpoveď v práci a zmieriť sa s rizikom, že po návrate budete načas nezamestnaný. Keďže do Latinskej Ameriky sa Zuzka nešla vyvaľovať na pláži, musela sa pripraviť aj fyzicky. „Pol roka s pätnásťkilovým batohom na chrbte, to nie je len tak! Veľa sme chodili pešo, robili niekoľkodňové trekingy, vyskúšali sme si rafting na divokej vode, bicyklovali... Takmer celý rok pred odchodom som chodila plávať a behávať, čo sa mi nakoniec vyplatilo. Napríklad taký výstup do výšky 4600 metrov nad morom by bol bez kondičky hotovým utrpením.“

 

Cez hranice medzi Argentínou a Čile nesmie prejsť nič organické. Foto: Ľubomír Macejko

reklama


Pominuteľná krása
Zuzana cestovanie miluje. Túlavé topánky si obula v roku 2002. Precestovala najmä Európu, ale pozrela sa i do Ázie. „Žila som v Anglicku a posledné dva – tri roky som pracovala v cestovnej agentúre. Na Latinskej Amerike ma lákalo, že je nádherná, ale, žiaľ, jej krása je pominuteľná. Napríklad lagúny na soľnej púšti Uyuni vysychajú závratnou rýchlosťou.“
Na ceste jej robil spoločnosť priateľ Ľuboš. V Latinskej Amerike navštívili deväť krajín. „Začali sme v južnej časti Brazílie, prešli do Argentíny, Chile, Bolívie, Peru, Kolumbie, Venezuely, Panamy a na záver sme si nechali horúce a farebné Mexiko. Nemali sme vopred nič dohodnuté okrem šiestich letov, ktoré sme využili pri presune medzi niektorými krajinami. Prepravovali sme sa hlavne autobusmi a prespávali v lacných, ale čistých hosteloch. Nanešťastie, pri tomto druhu cestovania sa nevyhnete skrytému hmyzu!“

 

Ľuboš a Zuzka si splnili latinskoamerický sen. Foto: Ľubomír Macejko


Vodopád samovrahov
Prvé kroky dvojice mierili do Brazílie. Navštívili najväčšie dominanty Ria de Janeiro – najznámejšiu pláž sveta Copacabana, sochu Krista na hore Corcovado, Cukrovú homolu, ale i nebezpečné favely – ošarpané murovano-plechové domy na okraji veľkomesta. „V Brazílii som pila najlepšiu kávu na svete. Jediné, čo mi na Riu prekážalo, bolo veľa turistov,“ zhŕňa svoje dojmy Zuzka, ktorá sa radšej túla po autentickejších krajinách, akou je napríklad Bolívia. Nemenej navštevované boli vodopády Iguazu, známe ako jedny z najrozsiahlejších vôbec. Zaujímavé je, že tvoria prírodnú hranicu medzi Brazíliou s Argentínou. Najviac ich uchvátil vodopád, v ktorom sa voda valí takmer zo všetkých strán. Preto má názov Diablovo hrdlo. Nie je len obľúbeným terčom fotoaparátov, ale aj rajom samovrahov. Mnoho ich skončilo v rozbúrenej hučiacej vode.
V Argentíne vymenili kávu za čaj z listov cezmíny paraguajskej – maté. „Pre domácich je to viac ako len nápoj. Je to niečo, o čo sa vždy musia s kamarátmi podeliť. Stopovali sme a zastavili nám úplne neznámi kamaráti, ktorí nás hneď týmto nápojom ponúkli.“

 

Peru. Fotografie jedine za peniaze. Foto: Ľubomír Macejko


Zakázané jablká
Každá krajina, ktorú Zuzana a Ľuboš navštívili, vraj má niečo do seba. „Vždy som sa veľmi tešila na príchod do novej krajiny! Zvedavosť a nedočkavosť, čo nová zem v sebe skrýva, sa dostavili už zopár dní pred príchodom. Čile ma milo prekvapilo a hlavné mesto Santiago sa dokonca stalo mojou srdcovkou. Napriek tomu, že tu žije viac ľudí ako na celom Slovensku, Santiago je veľmi zelené a čisté.“ Čile je špecifické tým, že je tak trochu odizolované od zvyšku sveta – sever od ostatných krajín oddeľuje najsuchšia púšť sveta Atacama, východ chránia mohutné Andy, no a západ má pod kontrolou Pacifický oceán. Hranicu s Argentínou preto prísne strážia. „Nemôžeš tam priniesť nič organického pôvodu – žiadne jedlo, dokonca ani drevené výrobky. Preto mi zabavili aj sušené jabĺčka od babky, ktoré som mala odložené na horšie časy.“ Náladu jej zlepšil aspoň miestny dvadsaťpercentný likér pisco sour, ktorý podávali aj v ďalších krajinách Latinskej Ameriky. Osviežujúci drink jej zachutil ako jedna z mála tamojších špecialít. „Celá Južná Amerika je o vyprážanom jedle a mäse. Jedia i veľa zemiakov, fazuliek, kukurice. Veď som aj zo dve kilečká pribrala.“


Toxická krása
Najsilnejšie spomienky sa jej viažu k Bolívii. Nielen preto, že tam pobudli najdlhšie. „Bolívia je veľmi svojská a autentická. O dovolenkovom pocite nemôže byť ani reči. Turistov tu príliš v láske nemajú. Veľmi ťažko sa nám darilo odfotiť miestnych obyvateľov. Vždy sa otočili bokom, deti skrývali pod sukne. Takže za fotky sme platili - čokoládou alebo mincami.“
Na tri dni unikli od civilizácie a vydali sa na výlet k soľným jazerám v púšti Atacama do výšky až päťtisíc metrov nad morom. „Tieto výlety ponúkalo viacero agentúr. Jedna lákala heslom: Vyberte si nás, naši vodiči nepijú. Keďže sme o opitých vodičoch počuli svoje, priplatili sme si. Prvú noc sa držali, ale tú druhú to dohnali. Bol to adrenalín. Chceli sme vidieť východ slnka na soľnej púšti, preto sme vyrazili už o štvrtej ráno. Šofér mal ešte ďaleko od triezveho stavu, a tak sme sa mu museli celú cestu venovať, prípadne sem-tam volant strhnúť.“ Farebné, i keď toxické lagúny ich uchvátili, no hlavným dôvodom putovania bola Soľná púšť. „Svojím rozmerom a nekonečnou bielou farbou sa nám navždy vryla do pamätí – kto nezažije, nepochopí.“ Jednu noc tu spali v soľnom hoteli, v ktorom bolo všetko vrátane nábytku vyrobené zo soli. Ďalším silným zážitkom bola návšteva bolívijských baní v zabudnutom mestečku Potosi. Je tu zvykom baníkom priniesť malý darček. Napríklad dynamit, ktorý je v bolívijských uliciach voľne dostupný. Alebo 98-percentný alkohol a koka listy, ktoré sa v baniach žujú vo veľkom. Zmierňujú ťažkosti z výškovej choroby, povzbudia telo a znižujú pocit hladu, čo sa v krajine, kde mnohí trú biedu, hodí. Koku vyskúšala aj Zuzana. „Pri výstupe do 5000 metrov nad morom som mala zvláštny pocit z nedostatku kyslíka. Listy som si napchala medzi líce a čeľusť. Pomohlo to!“ Veľa ľudí si koku spája s kokaínom, no lístky nemajú s touto drogou nič spoločné, pokiaľ ich chemicky nespracujú.

 

Latinská Amerika je o vyprážanom jedle. Foto: Ľubomír Macejko


Cesta smrti
V Bolívii zažili aj adrenalínovú jazdu na bicykli po Death Road – ceste smrti. Je to najnebezpečnejšia cesta sveta! Len 3,2 metra široký pás vytesaný do úbočia masívneho pohoria. O život tu prichádzajú stovky ľudí ročne. Slúži ako adrenalínové vyžitie cyklistov - z jednej strany skala, z druhej strmý zráz. „Spočiatku som mala veľký rešpekt, po čase však ustúpil a nebála som sa zrýchliť. Spätne si hovorím, že mi asi šibalo.“
Pri prezeraní kvanta fotiek z dobrodružnej cesty sa Zuzane v hlave vynárajú spomienky. „Toto je Peru, moja obľúbená krajina, pretože má úplne všetko, čo cestovateľ vyhľadáva – veľké hory, ohromujúce ľadovce, dlhé rieky, džungľu, horúcu púšť, najhlbšie kaňony sveta. A, samozrejme, stratené mesto Inkov Machu Picchu.
Určite sa raz vrátim aj do Panamy!“ Zapáčilo sa jej najmä San Blas – súostrovie z 300 ostrovčekov v Karibskom mori, ktoré sú zväčša neobývané a spravujú ich indiáni z kmeňa Kuna. Božský pokoj, piesok a more. Skrátka, raj na zemi! Trochu menej ich ohúrilo Mexiko na jednej strane s úchvatnými mayskými ruinami, no na druhej s turistickým centrom Cancun. „Bielych cestovateľov v Latinskej Amerike volajú grinkos a Cancun má prezývku Grinlandia. Hádajte prečo?“ smeje sa. Vo Venezuele si museli vymieňať peniaze na čiernom trhu, pretože kvôli prezidentovi Hugovi Chavezovi vládne v krajine obrovská inflácia. „Za jeden dolár by sme v banke dostali 4,1 bolivara, na ulici to bol dvojnásobok. No i tak bola pre nás Venezuela drahá oproti iným štátom. Za jeden priemerný obed sme zaplatili približne štyri až päť eur, pričom inde to bolo od jedného do troch eur.“ Najlacnejšie je vraj v Bolívii a Peru a najdrahšie v Brazílii, kde sú ceny na turistických miestach dokonca vyššie ako v Londýne.
Za sumu, ktorú ich stál celý výlet, by si každý z nich mohol kúpiť nové auto, no nemenili by. „Takáto cesta otvorí oči! Pri pohľade na ťažko pracujúce alebo žobrajúce deti na uliciach si človek uvedomí, aké má šťastie, že mal detstvo plné smiechu a radosti.“
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama