Ladislav Kuna mal úctu k dobrým ľuďom, takto ho vychovali rodičia
BLOG - Futbalová téma | 11.4.2017, 09.00, prispievatelia
Široká futbalová spoločnosť si v týchto aprílových dňoch pripomína nedožité sedemdesiatiny hlohovského rodáka Ladislava Kunu. Tiež portál trnavskyhlas.sk už venoval nezabudnuteľnému športovcovi podrobný faktografický prierez jeho kariérou na zelených trávnikoch.
19.9.2006: Ladislav Kuna (v strede) sa stal krstným otcom vtedy kompletne zrekonštruovaného futbalového stánku Spartaka. Slávnosť otvoril primátor mesta Trnavy Štefan Bošnák (prvý sprava), vľavo vidno autora slávnostného libreta a moderátora popoludnia Jaroslava Lieskovského. Foto: fd
reklama
V tomto príspevku si na výnimočnú osobnosť zo sveta koženej lopty zaspomíname aj v odľahčenej tónine, veď od jeho predčasného skonu v prvý februárový deň 2012 už bolo smútku dosť.
Laci Kuna plným priehrštím rozdával v priebehu pestrého života obrovskú nádielku futbalovej radosti a elegancie. Vďaka svojmu osobnostnému veľdielu nezmazateľne zostáva medzi nami naďalej.
„Mám úctu k dobrým ľuďom. Takto ma vychovali rodičia,“ povedal raz L. Kuna počas našej debaty v spoločnej kancelárii, o ktorú som sa istý čas delil s prezidentom klubu pri mojom štvorročnom pôsobení na poste hovorcu futbalového Spartaka.
reklama
Hral vo Wembley aj v Horných Orešanoch
Ako popredný hráč reprezentácie ČSSR a päťhviezdičkového Spartaka TAZ Trnava predvádzal svoj kumšt na najslávnejších štadiónoch celej planéty (Wembley, Maracana a iné).
No nemal najmenší problém prísť medzi svojich početných obdivovateľov ani pri mnohých lokálnych podujatiach svojho futbalovo poblázneného regiónu.
Napríklad keď sme s novinárskym kolegom Bohušom Hrušovským zo Šúroviec zorganizovali v tamojšom kultúrnom dome spoločenský večer, na ktorom prevzala pocty elitná desiatka športovcov Trnavského okresu.
Samozrejme, excelentný spartakovský záložník Ladislav Kuna nemohol chýbať medzi laureátmi prvej okresnej ankety vtedajšieho spoločného regiónu od Trnavy cez Hlohovec po Piešťany a Vrbové.
18.2.2012: Jedna zo snímok poslednej klubovej rozlúčky so zosnulým L. Kunom v útrobách trnavského štadióna, na ktorú prišla vzdať hold spartakovskému prezidentovi početná komunita jeho vďačných obdivovateľov. Foto: ors
Tiež bez najmenšieho zaváhania prijal nominovanie do zostavy All stars teamu Trnavského hlasu, v ktorej sme zavítali na futbalovo-zábavnú šou do Horných Orešian proti internacionálom domácej Iskry.
Skromnosť bývala uňho príslovečná. Zbytočne sa nepredvádzal ani oveľa neskôr, ako prezident trnavského futbalového klubu.
Svoje sedadlo na čestnej tribúne spartakovského štadióna si pri majstrovských či prípravných dueloch domáceho kolektívu vyárendoval až v poslednom rade.
Keď Trnavčania tĺkli Ajax sťa žito
Semifinálové dvojstretnutie Európskeho pohára majstrov z apríla 1969, medzi holandským šampiónom z Amsterdamu a naším Spartakom (3:0, 0:2), natrvalo zostane zapísaný v trnavskej kronike veľkými literami.
Postupový chlieb sa lámal v trnavskej odvete. Huckovi bílí andeli tĺkli svojho slávneho súpera ako žito. Je dobre známe, že misky váh naklonili na stranu domácej zostavy práve dve presné trefy L. Kunu.
V natrieskanej tridsaťtisícovej mase – neustále ochkajúcej, jojkajúcej no najmä odušu fandiacej svojim spartakovským miláčikom – som sledoval úžasné gala predstavenie s Ajaxom ako novinársky elév.
Fragmenty zo štyridsať rokov starého filmu opäť v pamäti ožili na jar 2009, pri posiedke exspartakovskej družiny v klubovni štadióna. Vtedy prišiel na pretras aj nezabudnuteľný okamih zo záveru zápasu.
Za stavu 2:0 sa totiž rútili na amsterdamského brankára domáce reprezentačné túzy Adamec s Dobiašom. Skôr menovaný zakončovateľ namieril tesne vedľa súperovej svätyne.
„Vidíš, Jožo, keby si mi bol vtedy prihral, viedli by sme 3:0,“ podpichol Hatrla obranca Patino.
„Na vine bol toť, Laci. Keby Ajaxu dal namiesto dvoch gólov tri, mohli sme vymazať manko z prvého zápasu,“ ukázal Adamec rukou na vedľa sediaceho Kunu.
Úsmevná prekáračka bývalých spoluhráčov v Spartaku aj v reprezentácii – mimochodom, veľmi dobrých kamarátov – bola definitívne priklincovaná.
Mimochodom, okrem bílích andelov už žiadne iné mužstvo zo Slovenska nikdy predtým ani potom nefigurovalo vo vrcholnej klubovej futbalovej súťaži tak vysoko.
A vôbec, viete si predstaviť, že majstrovský celok SR by niekedy mohol siahnuť v Champions League na podobné semifinálové méty? Iba ak v rovine prvoaprílového žartu.
Krajčírske zákulisie v Lužnikách
Koncom mája sedemdesiateho prvého roku sa v Moskve lúčil s futbalovou kariérou chýrny brankár zbornej komandy Lev Jašin, v r. 1963 držiteľ Zlatej lopty pre najlepšieho futbalistu Európy.
Vypredaný stotisícový kotol v Lužnikách sledoval remízovú exhibíciu Výberu sveta s Dinamom ZSSR (2:2). Dres hostí obliekli aj dvaja československí futbalisti, Ivo Viktor (Dukla Praha) a Ladislav Kuna (Spartak TAZ Trnava).
To všetko je už skalným najpopulárnejšej loptovej hry akiste dobre známe. No z redaktorského notesa som po rokoch vytiahol úsmevnú predzápasovú príhodu, ktorú mi po návrate z Moskvy vyrozprával L. Kuna.
Okrem Iva Viktora bol vo svetovej zostave ešte jeden brankár, stály člen uruguajskej reprezentácie Ladislao Mazurkiewicz, majúci poľsko-španielskych rodičov.
Keď hostia prevzali hráčsky výstroj, 179 centimetrov vysoký Mazurkiewicz upozornil domáceho kustóda na nezvyčajne dlhé trenírky.
„Nikakáda prabléma,“ ochotne zareagoval postarší hostiteľ – a zaraz zmizol.
Po chvíli sa vrátil s veľkými nožnicami, brankárove trenírky položil na stôl a o poriadny kus ich skrátil.
Svoj krajčírsky výtvor podal prekvapenému Mazurkiewiczovi. Vzápätí sa kabínou rozliala vlna smiechu.
JAROSLAV LIESKOVSKÝ