Ježiškovia zo sedemdesiatich krajín

RELAX - Kuriozity | 6.1.2011, 00.00, Rastislav Piovarči

S betlehemami je to ako so ženami. Podstata zostáva vždy rovnaká, aj keď každý vyzerá úplne inak. Tvrdí to sedemdesiatsedemročný Jozef Gruska. Profesor matematiky a informatiky, ktorý v betlehemoch našiel netradičnú záľubu.

Betlehem vyrobený z tekvice. Foto: Rasťo Piovarči

Za tridsať rokov ich zhromaždil viac než stovku, takmer zo sedemdesiatich krajín. A popýšiť sa môže aj naozaj raritnými a vzácnymi kúskami.
Medzi svetové unikáty patrí napríklad aj ten, ktorý je postavený z tresčích kostičiek. Zrejme je jediný na svete. Zbierať betlehemy však nie je jednoduché a nepribúdajú tak rýchlo, ako kedysi. Profesor Gruska už totiž neberie každý, čo mu príde pod ruku, ale len taký, ktorý je naozaj niečím výnimočný. „A zároveň sa už na prvý pohľad dá rozoznať z ktorej oblasti pochádza,“ vysvetľuje. To, čo robí betlehem zvláštnym, môže začať už pri výbere materiálu. Napríklad Mexičania si vyrobili narodenie Krista z papiera, ale použili pritom veľmi rafinovaný trik a figúrky tak vyzerajú ako kovové. Inde na svete ľudia pri výrobe betlehemu použili múku a vodu figúrky vymodelovali z obyčajného cesta. Namaľovali ich však natoľko pútavo, že od nich zberateľ nemohol odtrhnúť zrak. A tak museli byť v jeho zbierke.

Eskimácke poňatie betlehemu. Inuitský keramický blok. Foto: Rasťo Piovarči

„Mám rôzne exotické, z Tibetu, Nepálu. Tradičné aj moderné betlehemy, najzaujímavejšia je tá rozmanitosť a krása,“ hovorí. A tak, zatiaľ čo v Zimbabwe spí v kolíske Ježiško – černoch a aj všetci naokolo sú černosi, tak u Eskimákov sú zase traja králi aj svätá rodina zababušení v kožušinách s tuleňmi a ľadovými medveďmi. V čilskom betleheme je zasa Ježiško Indián, no a napríklad kostarický vôbec nevyzerá typicky. Betlehemská scénka je tu zobrazená svojrázne, v typickom trhovom prostredí, ktoré je na Kostarike v čase Vianoc bežné. „Každý národ si ten príbeh prerozpráva rečou, ktorej rozumie. Myšlienka zrodenia je prenosná cez kontinenty, pokojne sa to mohlo stať v Afrike. Ten príbeh nepatrí len našej európskej civilizácii,“ konštatuje.

Považovali ho za čudáka
Ako prvý sa k Jozefovi Gruskovi dostal ešte v sedemdesiatych rokoch slovenský betlehem zo šúpolia. Postupne ho dopĺňal ďalšími figúrkami. Náboženskosť dodávala tejto záľube chuť zakázaného ovocia. V čase komunizmu sa oficiálne u nás betlehemy nevyrábali ani sa o nich nehovorilo. Ich predaj bol režimom zakázaný, ale napriek tomu ich ľudoví umelci tvorili ďalej. Zbieranie betlehemov však malo okrem zakázanej chuti aj svoje tienisté stránky. Cez zatvorené hranice sa prevážali len veľmi ťažko. Profesor Gruska si našiel niekoľko trikov, ako ich do vtedajšieho Československa dostať. Väčšinou bol ale úprimný a colníkom povedal, čo vezie. „Považovali ma za čudáka, ale nakoniec kývli rukou, lebo to v podstate bolo neškodné. Ak by mi ho aj vzali, čo by s ním robili,“ spomína. „Neskôr som navštívil mnoho krajín, ale nie všetky, z ktorých mám v zbierke betlehemy. Ešte ich je veľa, ktoré by som chcel,“ dodáva. Páčia sa mu všetky, ale tie, ktoré zozbieral ako prvé a posledné, najviac. „Je to ako so ženami,“ dodáva opäť s úsmevom. Unikátne betlehemy z celého sveta vystavuje v Balneologickom múzeu v Piešťanoch vo vile Liska, až do 16. februára.