Bez padákov na palube vojenského špeciálu

RELAX - Reportáže | 6.1.2011, 00.00, Darina Kvetanová

Vojenské letisko Kuchyňa. V piatok ráno je pripravený na odlet špeciál AN-26. Takzvaný Antonov. Na palube čaká delegácia ministra obrany Ľubomíra Galka, v ktorej som sa ocitla aj ja. Plynú posledné minúty pred odletom. Smer Sarajevo, hlavné mesto Bosny a Hercegoviny.

Hlohovčan Roman Halás zažil vojnu v Juhoslávii. Po osemnástich rokoch sa do krajiny vrátil ako veliteľ slovenskej jednotky.Foto: Darina Kvetanová

Práve tam už šesť mesiacov slúži štyridsať slovenských vojakov v rámci operácie EUFOR - ALTHEA na vojenskej základni Butmir II. Minister obrany pred Vianocami navštívi vojakov vo všetkých slovenských misiách. Okrem toho, v Sarajeve ho čaká dôležitá úloha.
Menšie ruské lietadlo na nás pri pohľade zvonku nepôsobí neobvykle. Svoje si už odlietalo, pritakávame s kolegami. Jeho interiér nás však dosť zaskočí. Žiadne kreslá zoradené za sebou s okienkom pre geniálny výhľad, žiadne plynové masky. Žiadne padáky! Prekvapene sa na seba pozeráme sediac oproti sebe na sklápacích lavičkách. Kolega vedľa mňa sa prežehnáva. Odlietame.

Nepredvídateľní ľudia
Let ušiel rýchlo, za necelé dve hodiny vystupujeme na medzinárodnom letisku. Sympatickej vojačke Katke dosť záležalo na našich žalúdkoch. Tí, čo ich nemali stiahnuté ako na kolotoči, sa na hlad nemohli sťažovať. Nastupujeme do áut, ktorými nás eskortujú priamo do kempu. Minister Ľubomír Galko sa odpája na rokovanie s veliteľom EUFOR generálmajorom Bernhardom Bairom, nás presúvajú za vojakmi.

 Okrem slovenských vojakov pôsobili v mierovej misii EUFOR v kempe Budmir vojaci ďalších tridsiatich národností. Foto: Darina Kvetanová

Jednotka sa práve dnes pripravuje na stiahnutie a návrat domov. Misia v tomto kempe totiž predčasne končí, presúva sa do inej časti krajiny. Všetci slovenskí vojaci budú 17. decembra pri svojich rodinách.
Úlohou slovenskej čaty v Sarajeve bola ochrana kempu, čo znamená nepretržité služby na bráne, stráženie budov a hliadkovanie na vežiach. Vidíme šesť chlapov, ako sa rýchlo pohybujú okolo pancierového auta. „Pripravujeme vozidlá na odsun domov, montujeme naň pancier, kryty na kolesá, pancierové sklá. Musí spĺňať všetky podmienky k ďalšiemu nasadeniu,“ hovorí poručík Michal Bóna. Pancier vraj našťastie nebol potrebný, vojaci sa zhodujú, že za pol roka tu nezažili nič obzvlášť nebezpečné. Tvrdia ale, že konflikt, ktorý v roku 1992 v krajine vyústil do vojny, stále visí vo vzduchu. Miestne obyvateľstvo je svojské, treba sa mať pred ním vždy na pozore a nevyjadrovať náklonnosť k žiadnej zo skupín. I keď priamu nenávisť ľudia prejavia zriedka, Srbi, Chorváti a Moslimovia ešte stále jasne a nahlas zdôrazňujú: on je kresťan, ja som moslim.

Pripravení na všetko
Nadporučík Roman Halás, Hlohovčan, veliteľ desiateho kontingentu slovenského príspevku v operácii EUFOR – ALTHEA, zažil krajinu v najdrsnejších časoch. V roku 1992 sem prišiel s Československým práporom mierových síl. „Po francúzskej námornej pechote sme boli druhou krajinou, ktorá tu zasahovala. Mojím pôsobiskom bola západná Bosna, oblasť Bihač v blízkosti Plitvických jazier. Mali sme sa postaviť medzi znepriatelené strany a dostať ich mimo zónu dotyku, teda 20 kilometrov od seba,“ približuje miestami skutočne vážnu situáciu. „Spomínam si, ako sme pomáhali moslimským utečencom, ktorých vytláčali srbské jednotky. Vtedy zomrelo mnoho ľudí. Človek si však na to zlé nechce veľmi spomínať,“ vysvetľuje mi veliteľ, ktorý sa po návrate domov skúšal začleniť naspäť do civilného života, nájsť si prácu v chemickom priemysle, ktorý vyštudoval. Nevydalo. Už dvadsať rokov je jeho prácou armáda.

Na týchto pancierových autách zabezpečovali naši vojaci pokoj v kempe aj mimo neho. Foto: Darina Kvetanová

Generácia, ktorá konflikt zažila, vraj cíti, že vojna nič nevyriešila. Ich bolesti pretrvávajú dodnes. Mladí ľudia, čo vojnu nezažili, sú už ale orientovaní proeurópsky. „Krajina napreduje míľovými krokmi. Ak to pôjde takto ďalej, za päť rokov sa dotiahnu na úroveň Vyšehradskej štvorky,“ vraví bez obáv Roman Halás. Situáciu však nezľahčuje. Vedúcu pozíciu berie stopercentne vážne. Jeho obavy z tejto misie boli ešte väčšie, ako v čase zúriaceho konfliktu. „Nie je jednoduché zodpovedať za ľudí, ktorí sú neustále vystavení nebezpečenstvu. S našimi vojakmi som však spokojný. Nemáme sa za čo hanbiť. Chvália ich aj všetci dôstojníci z iných krajín, svoje úlohy si plnili skutočne profesionálne,“ hodnotí Halás.

Všetko alebo nič
Predčasný odchod z misie mnohí aj preto zobrali ťažko. Čakanie na podobné nasadenie býva veľmi dlhé. V šesťmesačnom výcviku sa vojaci pripravujú vyslovene na podmienky krajiny, do ktorej odchádzajú. No za misiou nestojí len výcvik. V domácich útvaroch pôsobia niekoľko rokov, kým sa im takáto príležitosť vôbec naskytne. Sám veliteľ Halás čakal na ďalšie nasadenie 18 rokov. Návrat z misie nebýva navyše vždy jednoduchý. Vysielajúci útvar totiž drží vojakovi miesto len pol roka, potom ho môže prepustiť a na jeho miesto prijať nového. Po návrate mu tak nemusí zostať nič. Podľa životného kréda Romana Halása však život nie je čiernobiely, ale farebný. Výhodu predčasného ukončenia teraz vidí v tom, že Vianoce strávi, tak ako ostatní vojaci, doma, pri svojej rodine. Okrem dcéry Barborky a mladšieho Samuela ho čaká aj manželka Milena. Mimochodom, tiež profesionálna vojačka.

Slovenskí vojaci odchádzajú z misie predčasne. Každý z nich dostal od ministra odznak vojnového veterána. Foto: Darina Kvetanová

Ocenení, docenení
Do kempu prichádza slovenský minister obrany. Z rokovania s veliteľom operácie prináša pre Slovensko potešujúcu správu. Poslanie našich vojakov v Sarajeve nekončí. Naopak. Ľubomír Galko dosal ponuku, aby sa práve Slovensko stalo vedúcou krajinou misie EUFOR v regióne Juh. Znamenalo by to riadenie celej operácie a prevzatie zodpovednosti za všetky jednotky, ktoré v regióne pôsobia. No znamenalo by to tiež navýšenie financií, ktoré Slovensko do misie investuje. Či ponuku naša krajina príjme, je preto ešte otázne.
Slovenskí vojaci stoja zoradení v miestnosti a čakajú na ocenenie za svoje zásluhy. Ľubomír Galko im už o chvíľu udelí odznak vojnového veterána. V éteri znie jedno meno za druhým a následne odpoveď: „Tu, slúžim vlasti!“ V radoch stoja aj traja Maduničania z vojenského útvaru v Hlohovci. Po odovzdaní sa ich pýtam na dojmy z misie. Pavol Mikloš hovorí, že misia je pre vojaka odmenou. „Naša jednotka ťahala päť rokov v rámci európskej únie službu v hotovosti a nemohli sme skôr odísť. V misii si vojak môže na vlastnej koži odskúšať, čo sa naučil.“ Manželské páry profesionálnych vojakov zdá sa, nie sú ničím výnimočným. Platí to aj v prípade tohto mladíka. Ak by s manželkou nemali ročnú dcérku, pravdepodobne by bola teraz na misii na Cypre. Michal Žuffa mi hovorí, že v Sarajeve si zvykol rýchlo. Stačili dva - tri týždne a dostal sa do systému. Kurzy, ktoré doma absolvovali, ich vraj pripravili na všetko, čo by sa tu mohlo stať. „Misia je pre vojaka výhodná po finančnej stránke, no ja už teraz myslím na domov. Čaká ma manželka a trojročná dcérka. Uvidíme, čo sa nám po návrate ďalej pripletie do cesty,“ hovorí s očakávaním Michal. V Sarajeve sa páčilo aj poslednému Maduničanovi, Matejovi Briedikovi. „Najlepšie bolo, že nás, Slovákov, brali domáci takmer ako svojich. Rozumeli sme si, nemuseli sme využiť ani angličtinu. Po niekoľkých dňoch sme pochytili ich slová a frázy,“ hodnotí Matej, ktorý si povolanie profesionálneho vojaka zvolil hneď po základnej vojenskej službe. Aj on vidí zaujímavosť misie v peniazoch. „Preverili sme si tu však aj naše schopnosti a odnášame si bohaté skúsenosti,“ utvrdzuje ma.

Velitelia iných krajín majú na margo našich vojakov ústa plné chvály. Tvrdia, že sú to skutoční profesionáli. Foto: Darina Kvetanová

Naše rozprávanie preruší náhle povel na odchod. Trojicu vojakov pózujúcich pri vojenskom aute už nestihne ani vyfotiť. „Do áut, hneď!“ Rozkaz je rozkaz, prebehne mi hlavou vo vozidle, ktoré sa vzďaľuje od Kempu Butmir II stále viac. Minister sa lúči, delegácia nastupuje do lietadla. Cesta domov ubieha rýchlejšie, lavičky v lietadle nám už pripadajú pohodlné. Vojačka Katka priniesla kávu. Bosna sa vzďaľuje, prilietame na Záhorie.
 

O čom je misia Althea?

Vo vojenskej mierovej misii Alteha pôsobí až 7000 vojakov z viac ako 33 krajín. Je tak treťou najväčšou vojenskou operáciou, do ktorej sa Európska únia od svojho vzniku zapojila. Vojská známe ako EUFOR prispievajú k stabilizácii situácie v Bosne a Hercegovine a k dodržiavaniu Daytonskej mierovej dohody. Ich prítomnosť má u domáceho obyvateľstva vzbudiť pocit istoty a bezpečnosti.