Korčuliarska story

BLOG - Za dverami | 23.6.2011, 14.11, Katarína Rosinová

Na svoje prvé korčule si pamätám veľmi dobre. Boli čierno-tmavozelené s klipsňami a pogumovanými kolieskami a stáli okolo 800 slovenských korún.

Väčšinu sumy na ich kúpu som získala predajom vstupeniek na koncert Kelly Family spolužiačke Ivane. Lístky boli vymodleným vianočným darčekom od našich, no kým sa koncert uskutočnil, asi dvakrát ho preložili. A tak sa stalo, že som deväť spievajúcich vlasáčov medzičasom prestala uznávať.
Mala som vtedy čerstvých dvanásť rokov. Do tajov korčuľovania ma zasvätili kamarátky z dvora. Nikdy mi to príliš nešlo, ale bavilo ma to. Tak je to v mojom prípade takmer s každým športom. Časom sa korčule opotrebovali a prestali byť modernými. Odvtedy som žiadne iné nemala. No teraz seriózne rozmýšľam, že si nejaké zaobstarám. Inline je totiž in, dokonca aj v Trnave.
Možno ste si cez víkend všimli dlhokánsky peletón korčuliarov a cyklistov, ktorý sa hnal po najfrekventovanejších trnavských cestách. Samozrejme, pre túto udalosť čiastočne uzavretých. Deti, mladí aj starí a všetci na kolieskach. Vodiči v autách so stiahnutými okienkami čakali, kým sprievod prejde. Niektorí nadávali, no väčšinou sa usmievali. Možno sa im v hlave premietol podobný príbeh ako mne, o prvých korčuliach alebo bicykli. A možno si povedali, že začnú žiť zdravšie a auto vymenia za ekologickejší dopravný prostriedok. Korčuliari a cyklisti ležérnym tempom prešli z centra cez Hospodársku, Rybníkovú, Hlbokú, Kollárovu a ďalšie hlavné tepny späť na štart za dvadsať minút. V čase dopravnej špičky by to autom určite nebolo rýchlejšie.
Minule sme sa boli previezť k rozostavanému a ešte uzavretému severnému obchvatu. Na novom koberci sa v bezpečí pre autami preháňali korčuliari, dokonca malé deti na kolobežkách. Keď raz vodiči nebudú prechádzať centrom, ale obchvatom ho obídu, mohli by si to s korčuliarmi vymeniť. Krásna idealistická predstava...