Odniesli ju na vtákovi

RELAX - Reportáže | 29.6.2011, 00.00, prispievatelia

Všade okolo sa dvíhajú štíhle kužeľovité kopce. Ich vrcholky sú skryté v opare. Jemne prší. Neuveriteľné, že na strmých úpätiach kopcov sa zubami-nechtami držia ryžové políčka. Obrábajú ich ľudia národnosti Miao, jednej z päťdesiatich šiestich uznaných menšín v Číne. Majoritní Hanovia ich vytlačili vysoko do vrchov.

Miaov živia ich ryžové polia, ale aj cestovný ruch.

Nepísaná metropola Miaov v provincii Kuej-čou sa volá Kaili. Typicky čínska zmes moderných obchodov a pouličných trhov. A rušných ciest, popri ktorých sedia ľudia na malých stolčekoch a hrajú karty. Z okien autobusu sme videli aj to, ako v Kaili stavajú nové „staré mesto“ s „historickými“ budovami a „ozajstným“ potôčikom.
Do Kaili prinášajú obyvatelia okolitých dedín svoje produkty na predaj. Ryžu, zeleninu, živé zvieratá. Ale to nie je ich jediný príjem. Mnohí zarábajú aj na cestovnom ruchu.

Obyvatelia okolitých dedín prichádzajú do Kaili na trh.

Ženy etnika Miao sa zdobia ťažkými striebornými náhrdelníkmi.

Zvláštne čepce
Taxíkom sme sa vybrali do dedín okolo Kaili. Miaovia tu stále žijú v jednoduchých drevených domoch. Prvá drevená dedina je pôvabne zasadená medzi ryžovými poľami. Víta nás dievčatko s tradičnými striebornými ozdobami Miaov na hlave. „Tu budujú parkovisko pre autobusy,“ hrdo nám ukazuje taxikár a vracia nás do čínskej reality, v ktorej takmer žiadne miesto nezostane uchránené pred turistickým ruchom. „Nové toalety už stoja!“
A z uličiek sa už hrnú ženičky, ktorí sa za jazdy zamotávajú do tradičných šatiek. Farba Miaov je indigovomodrá a ich batiky svetoznáme a žiadané. Ženy sa na záver ozdobia ťažkými striebornými príveskami a už obmotávajú šatkami aj nás v nádeji, že si nejakú kúpime. Nehovoria po anglicky ani po čínsky. Ovládajú len svoje nárečie. Našťastie sú iba tri a nie sú také agresívne, akí predavači suvenírov môžu byť. Smejú sa a posunkami nás pozývajú ďalej do dediny.
Muži a ženy na poliach práve presádzajú ryžu. Babičky sedia na dvoroch a vyšívajú. Ako inak, obrusy na predaj pre turistov. Ktovie, či sa aj ony kvôli nám narýchlo prezliekali alebo v tradičnom odeve chodia neustále. Na hlavách majú zvláštne malé čepce. Najimpozantnejšie sú ich ťažké strieborné náhrdelníky, ktoré im pokrývajú celú hruď. Ochotne nám ukazujú zložitý spôsob obliekania. Zdá sa, že napriek novým toaletám sa do tejto dediny turisti veľmi nehrnú. Ktovie, čo babičky urobia, keď ich dedinu raz zaplavia. Nemusia to byť cudzinci. Samotní Hanovia, majoritní Číňania, ktorí oficiálne tvoria až 92 percent obyvateľov obrovskej krajiny, sú vášniví cestovatelia. Všade sa fotia a sú hluční a ich ďalšie poznávacie znamenie je, že sa im nechce chodiť pešo. Všade preto budujú asfaltky a parkoviská.

Deti sa hrajú v dedine, ktorú zatiaľ cestovný ruch príliš nezasiahol.

Cukrový drak
K národnosti Miao sa v Číne hlási asi deväť miliónov ľudí. Žijú nielen v provincii Kuejčou. Odbojný národ počas nepokojov rozohnali po celej juhovýchodnej Číne. Hmongov, čo je len iný názov tej istej etnickej skupiny, nájdeme aj vo Vietname, Thajsku či Laose.
Miaovia sú jedným z najstarších národov na území Číny. Sú to vynikajúci roľníci, majstri v zbere priadky morušovej, ale aj šikovní remeselníci. V ich kultúre zastáva dôležitú úlohu vodný byvol. Na svojich slávnostiach dodnes organizujú zápasy týchto zvierat a dva byvoly bijúce sa rohmi sú tradičnými námetom ich výšiviek.
Ináč, zvieratá zobrazené na výšivkách a batikách Miaov vždy tancujú. Naspäť v Kaili stretávame Miaov bez kroja. Podvečer na trhu dopredávajú posledný tovar, aby sa mohli vydať na cestu späť do rodných dedín. Jedia, smejú sa, rátajú tržbu. Niektorí si zahrajú biliard, ďalší aspoň karty.
Ľudia v Číne sú zvyknutí pracovať dlho. Trhovnícky národ má otvorené hlboko do noci. Predavači potom dokážu zaspať na akomkoľvek nezvyčajnom mieste a v akejkoľvek situácii. Na každom kroku nachádzame spiacich. Na stolčeku pred predajným stánkom, na detskej hojdačke, na priedomí, pri čakaní v banke či na úradoch. V Kaili funguje nočný trh s jedlom, veľmi obľúbený medzi domácimi. Na niektoré lahôdky žalúdok Európana nie je stavaný. Preto radšej zamierime do cukrárne. Číňania milujú poriadne nazdobené torty a zákusky. Cukrár práve na torte vyrába zložitého farebného draka, ktorý pľuje oheň. Neodoláme a kúpime si tri veľké zákusky. Vyzerajú oveľa lepšie, ako chutia.

Tradičné batiky väčšinou zobrazujú tancujúce zvieratá.

Obec tisícich domácností
„Aha, trojičky!“ vykrikujú predavačky na celú ulicu. Ostatní obchodníci vychádzajú zo svojich predajní, aby si mňa a moje dve sestry dobre prezreli. Nakoniec sa raduje celá ulica. My na odplatu uvažujeme o tom, ako sa im môžeme zdať rovnaké. Veď aj farba našich vlasov sa líši... Nám zas pripadajú rovnakí Číňania. Rozoznáva ich iba sestra, ktorá žila v Číne skoro dva roky. Hovorí po čínsky a dojednáva taxík na cestu do ďalšej dediny Miaov. Počuli sme, že Xijiang je najväčšia a najzachovalejšia z nich, dedina skutočných tradícií a zvykov. Taxikár sa najprv našej cenovej ponuke bráni. Vraj zruinuje svoj biznis a celú rodinu, ak nás vezme do Xijiangu za sumu, ktorú mu ponúkame. Nakoniec sadáme do taxíka a vezieme sa. Taxikár medzitým asi zabudol, ako sa so sestrou dojednával v čínštine. Veselo volá kolegovi a vykladá mu, aký zohnal super kšeft.
Dedine Xinjiang, najväčšej dedine Miaov, hovoria aj Hlavné mesto Miaov alebo Opevnená obec tisícich domácností Miaov. Tiež nám hneď v Kaili mohlo napadnúť, že z takých názvov nepozerá nič dobré. Ospevovaná dedina Xinjiang, ktorú nám všetci predstavovali ako najtradičnejšiu, už nie je nič iné ako živý skanzen. Pred dedinou je veľké parkovisko pre autobusy a celý rad toaliet. A pokladňa. Do Xinjiangu sa totiž platí vstupné! Obyvatelia dediny zrejme neplatia. Zato sú v rodných uliciach turistickou atrakciou. Aha, akým tradičným spôsobom tu Miaovia žijú, ukazujú úrady ľuďom z obrích čínskych miest. Pre miestnych to znamená, že predajú viac výšiviek a možno už nemusia toľko makať na poliach. Ich spôsob života sa rýchlo mení.

Podvečer sa muž vracia domov z poľa.

Povesti o nebi
Otočili sme sa radšej ešte pred pokladňami a požiadali taxikára, aby nás odviezol do skutočnej dediny Miaov. On nechápal. Najväčšia turistická atrakcia v kraji sa im nepáči? Krútil hlavou, ale zaviezol nás inam.
Hneď vedľajšia dedina je nedotknutá. Davy turistov pravdepodobne smerujú iba do Xinjiangu. Ani im na um nepríde zastaviť inde. Tam roľníci stále tlačia pluh za vodným byvolom a sú pritom zaborení po kolená do blata. Nakupujú v malých obchodíkoch, kŕmia sliepky a podvečer sa unavení vracajú z ryžových polí. Rieku prekračujú po jednoduchom uzučkom moste z jedného brvna dreva. Miaovia sú dodnes záhadou. Ich história je stará niekoľko tisícročí. Oni sami si ústnym podaním tradujú, že kedysi mali vlastné písmo. Jeho znaky sa však nedochovali. Zato sa zachovalo veľa ich povestí. Jedna povesť hovorí o tom, že Miaovia sú potomkami nebeského národa. Istá žena sa vraj raz vybrala k jazeru. Tam vstúpila do veľmi čudných stôp. Zrazu ju niečo ožiarilo a porodila chlapca, budúceho cisára Jua, ktorý bol vraj veľmi múdry. Ženu však na zvláštnom vtákovi odniesli mimozemšťania so sebou.
Ďalšia legenda je o mladom lovcovi, ktorý priniesol domov krásneho bažanta. Jeho matku farebný vták tak uchvátil, že sa mu zatúžila podobať. Vlasy si vyčesala do vysokého účesu, krídla napodobnila výšivkou na rukávoch a chvost skladanou sukňou a tkaným opaskom. A tak vraj vznikol jeden z tradičných odevov žien národnosti Miao.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ