Katka Acélová - Pohodová fotografka

RELAX - Rozhovory | 2.7.2011, 00.00, prispievatelia

Najkrajší spôsob prezentácie fotografií je podľa nej knihou. Katarína Acélová (23) má svoju prvú autorskú. Diplomová práca finalistky súťaže Foto roka 2010 sa stala jedným z prototypov pre študentov-fotografov Tibora Huszára. Druhé vydanie knihy Rádio FM sa možno dostane do predaja. Ak budú sponzori.

Katka je novou fotografkou festivalu Pohoda. FOTO: Martin Bystriansky

reklama

Chcela byť novinárkou. Po príchode na Masmediálnu fakultu UCM v Trnave zistila, že sa vie lepšie vyjadrovať obrazom. K láske k umeniu ju vychovávali odmalička. Učiteľka klavíra viedla svoje tri deti k hudbe. Katka občas opráši svoje virtuózne schopnosti. „Zavše si sadnem za klavír a zahrám si. Veľmi ho mám rada.“ Postupne prešla k výtvarnému umeniu. Najskôr fotila mobilom, dvojmegapixelovým kompaktíkom a neskôr digitálnou zrkadlovkou. Nešlo to hneď, ale jej devízou bola vôľa. „Začiatky sú ťažké, v prvom rade sa treba rozfotiť.“

Remeslo je dôležité
Inklinuje k čiernobielej fotografii, farbou vystihuje hravosť, veselosť koncertnej atmosféry. Uprednostňuje digitál. Priestor na vlastnú fotokomoru nemá a nechávať iných, aby to za ňu dokončili, jej nevonia. „Filmov mám rozfotených málo, dá sa to zrátať na prstoch jednej ruky. Aj keď by sa patrilo ovládať remeslo samotné.“
Vo fotografii sa snaží zachovávať prirodzenosť, Photoshop využíva minimálne. „Ak sa naozaj nevydarí, orežem ju. Občas pridám kontrast. Retušujem len portréty na výslovnú žiadosť. Ak pózujúca osoba nechce mať pod očami vrásky a kruhy, zmažem ich.“
Dnes ju spoznávajú aj pre ňu neznámi ľudia. „Prekvapuje ma to, ale tuším, odkiaľ fúka vietor. Agentúra Pohoda mi pred časom urobila menšie promo, som novou fotografkou festivalu. Ľudia sa ma pýtajú, či sa teším na Pohodu a ako som sa tam dostala. Pritom ich vidím prvýkrát.“ Najradšej sa venuje dokumentu, koncertnej fotografii či reportáži. Nepohrdne ani štylizovaným portrétom. Jej vzormi sú americká portrétna fotografka Annie Leibovitz, dokumentarista Tibor Huszár a súčasní fotožurnalisti: Andrej Bán, Miro Hudák, Boris Németh, Mišo Burza a iní.

Jednou z jej slabostí je koncertná fotografia. FOTO: Katarína Acélová

Kde zastal čas
Katkine fotografie boli súčasťou desiatich kolektívnych výstav. Prvú autorskú mala tohto roku v apríli. Vernisáž s poetickým názvom Kde zastal čas otvoril v jej rodnom Lučenci Tibor Huszár. Fotky, ktoré vznikli v rámci diplomovej práce o Rádiu_FM, odprezentuje na Trnavskom fotoparku 18. júna v mestskom amfiteátri.
Na učiteľoch oceňuje priateľský prístup, otvorenosť a komunikatívnosť. Priniesli jej hlavne iný pohľad na svet. „Veľmi si vážim, že taký človek ako Tibor má ochotu zapodievať sa začínajúcimi študentmi. Keď vycíti v človeku talent, neváha využiť všetky prostriedky a možnosti, aby mu pomohol. Veľmi rád posúva svoje kontakty a múdrosti ďalej. Spolu s Romanom Pavlovičom sú viac priateľmi než striktnými pedagógmi, ktorých sa treba báť.“
Nedávno sa jej prihodila menšia kuriozita – stala sa „obeťou“ paparazza, ktorý striehol na Peťu Polnišovú. „V tom čase som práve prechádzala okolo nej. Cvakol ma. Potom volal, či mi má ukázať fotky. Zhodou okolností je to môj kamarát. Samozrejme, bol to žartík.”
Čerstvá magisterka masmediálnej komunikácie chce pokračovať v doktorandskom štúdiu, neskôr sa uchytiť v periodiku. Predstaviť si vie nielen pozíciu fotografky, ale aj prácu fotoeditorky. „Živiť sa u nás ako fotoreportér je ťažké. Ten nie je v redakciách taký rešpektovaný, ako píšuci novinár, a zároveň sa na neho kladú náročné časové i priestorové podmienky. Pozícia fotoeditora na Slovensku tiež nie je zabehnutá. Uvidíme, čo roky prinesú.“

SABÍNA DJASNÍKOVÁ