Schneider mal ulicu už zaživa

RELAX - Na ulici | 8.7.2011, 00.00, prispievatelia

Ulice Trnavy, chránenej tromi kilometrami hradieb, si dávni vyberači mestskej dane rozdelili na štyri štvrte. Trasy, na ktorých navštevovali dom po dome, sa po stáročia takmer nemenili. V sprievode františkánskeho mnícha Georgia sme po ich stopách prišli až na roh Hollého a Schneidrovej ulice.

Bývalá Seminárska ulica, dnes Ulica M. Schneidra-Trnavského. Pohľad cez ňu na veže farského kostola je vďačným námetom pre fotografov a maliarov.

„Od arcibiskupského úradu sa vyberieme hore Ulicou Mikuláša Schneidra-Trnavského,“ ozval sa Georgius. „Jej ľavou stranou ukončíme prehliadku tretej mestskej štvrte.“

V centre aj orná pôda
Vyberači daní tu vlastne ani nemali veľa roboty. Pôvodný rožný dom, na ktorého mieste stojí arcibiskupský palác, s ornou pôdou a veľkou záhradou v roku 1560 odkúpil od vdovy po Štefanovi Bakalárovi ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh. Z toho titulu bol dom od daní oslobodený.
„Po odchode jezuitov sa nová, ale ohňom poškodená dvojposchodová budova architekta Pietra Ferrabosca dostáva do rúk Ambróza Tariho,“ vysvetľuje Georgius. „Ako majiteľa ho nájdeme v daňovom registri od roku 1579. Onedlho sa stal objekt sídlom konviktu pre šľachtických študentov a bol opäť oslobodený od daní, rovnako ako budovy a záhrady fary v hornej časti ulice. Od čias, keď oproti Šľachtickému konviktu postavili Seminár sv. Štefana s priečelím do Halenárskej ulice, sa dnešnej Schneidrovej ulici hovorilo Seminárska. Súčasný názov dostala po našom rodákovi Mikulášovi Schneidrovi-Trnavskom ešte za jeho života v roku 1956. Dom, v ktorom žil, i spomínaný seminár Stefaneum, už patria do poslednej mestskej štvrte. Najprv sa vydáme na jej začiatok, ktorým je budova bývalého sídla ostrihomských arcibiskupov na Mikulášskom námestí. Cestou si ešte povieme niečo o prvej katolíckej tlačiarni v Uhorsku, ktorá po smrti svojho zakladateľa Mikuláša Telegdiho prešla so súhlasom cisára Rudolfa do majetku kapituly.“
Hneď na začiatku uličky medzi dvoma vysokými budovami bývalých seminárov sa nám naskytol pohľad na obe veže farského kostola. Do šuchotu sandálov a klopkania podpätkov sa ozval opäť Georgiov hlas:
„Po Telegdiho smrti sa jeho tlačiareň na dva roky odmlčala. Jej vedením bol poverený bratislavský prepošt Andrej Monosloi, humanista, profesor tunajšej kapitulskej školy. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice sa zachovali jeho tri autorské diela, vytlačené v Trnave. Prvé dve vyšli krátko po novom rozbehu kapitulskej tlačiarne. Bol to apologetický spis na obranu obrazov svätcov, ktoré sa v minulosti stali terčom obrazoborcov. V druhom diele Monosloi obhajuje potrebu úcty k svätým. Jeho tretie autorské dielo vyšlo až v roku 1600. Bol ním polemický spis o rozdieloch katolíckej a protestantskej cirkvi v otázkach viery.“
 

Ušná spoveď
Dozvedeli sme sa, že vo všetkých troch dielach sú drevoryty i verše Lukáša Péčiho, ktorý stál už pri rozbiehaní Telegdiho tlačiarne. Nezaháľal v nej teda ani pod vedením Andreja Monosloia, ba ani po jeho predčasnej smrti v roku 1602.
„Vydával kalendáre,“ začal vyratúvať Georgius, „prekladal do maďarčiny diela iných autorov a niektorými sa inšpiroval na napísanie vlastných diel. Medzi titulmi Duchovný štít, Denný duchovný pokrm, O kresťanských pannách a inými sa v čase Telegdiho nástupcu v administrátorskom kresle Jána Kutašiho objavuje aj latinské dielo Agendarius. Je to kniha rituálov a ceremónií, platných pre všetky fary ostrihomskej arcidiecézy. V diele Potrebný liek, ktoré vzniklo na podnet vzmáhajúceho sa reformačného hnutia, Lukáš Péči vysvetľoval najdôležitejšie vieroučné tézy a rituály katolíckej cirkvi, bránil protestantmi napádané otázky ohľadom uctievanie svätých, používanie latinčiny pri obradoch, ušnú spoveď a ďalšie.“

Ukážka drevoryteckej zručnosti právnika ostrihomskej kapituly Lukáša Péčiho.

Péči sa páči
„Lukáš Péči prežil Andreja Monosloia asi o tri roky. Telegdiho tlačiareň, teraz kapitulská, dožíva. Po roku 1609 už nenájdeme žiadny jej výtlačok. Za tridsať rokov svojej existencie opustilo jej lisy asi sedemdesiat titulov. Nový ostrihomský arcibiskup František Forgáč dal jej väčšiu časť previezť do Bratislavy. Zopár jej tlačí vyšlo ešte v časoch Gabriela Betlena, no prvá éra trnavského kníhtlačiarstva, znovu zdôrazňujem, že šlo o prvú katolícku tlačiareň v celom Uhorsku, sa definitívne končí. Zaujímavé, koľko jej súčastí, typov písma, drevených štočkov s ornamentmi a obrázkami, zhotovených Valentínom Otmarom, Lukášom Péčim, prípadne zakúpených vo Viedni u Singrienera, sa široko-ďaleko rozišlo po jej zániku. Rozptyl typografického materiálu Telegdiho tlačiarne si nevieme vysvetliť napríklad v prípade luterána Jána Mannela, utečenca z Ľubľane, a jeho nasledovníka Farkaša. Péčiho drevoryty v Albe Iulia, sídle sedmohradských kniežat, je pre Betlenovu prítomnosť v Trnave i Bratislave ľahšie vysvetliteľná.“
Aspoň kúsok Telegdiho
Ulička nás doviedla na Mikulášske námestie. „Nebuďte smutní! Jezuitský provinciál Juraj Forró v roku 1631 zariadil návrat časti Telegdiho tlačiarne presunutej Forgáčom do Bratislavy. Umiestnili ju práve tuná, vedľa bývalého sídla ostrihomských arcibiskupov.“ (Pokračovanie nabudúce)

TEXT, FOTO A REPROFOTO: LACO ŠEBÁK