Bankrot populárneho trnavského klebetníka

RELAX - Retro | 30.6.2011, 00.00, prispievatelia

Trnavský hlas číslo 26 vyšiel 26. júna 1991. Mestský úrad upozorňoval na urýchlenú výmenu starých štátnych znakov za nové. Krajský dom detí a mládeže ponúkal školopovinnej mládeži tanečné vyšantenie na diskotéke.

Po mnoho rokov sme nemohli uverejniť pohľad na Trnavu z naozaj vtáčej perspektívy. Toto je snímka Ing. J. Opatovského. Podarilo sa mu ju urobiť v spolupráci s členmi Slovenského národného aeroklubu M. R. Štefánika Boleráz. Snímka: R. Selický

Pracovníci Vinárskych závodov ukončili nákup bazového kvetu, ktorý po prekvasení slúži ako hlavný komponent pre Vineu.
Ale najdôležitejšou správou bol príhovor Mariána Pavlíka, vedúceho redaktora Trnavského hlasu: „Dotĺklo srdce zdatného periodika v najlepších rokoch, ktoré po vzore ďalších slovenských novín a časopisov odchádza z nášho každotýždenného života. Lúčime sa s vami, milí čitatelia, spolupracovníci a dopisovatelia. Už vieme, ako chutí skutočný bankrot. Je logickým dôsledkom neúprosných ekonomických tlakov, ktorým je vystavená väčšina domácej periodickej i neperiodickej tlače.“ Dvadsaťdvapercentná daň z obratu, dvadsaťpäťpercentný rabat pre PNS, zvyšovanie cien energií a služieb, nákladov na výrobu boli prvotnou príčinou konca tridsaťjednaročnej histórie Trnavského hlasu. Ministerstvo vnútra vydalo rozhodnutie, ktorým sa Okresnému úradu v Trnave končí vydavateľská činnosť a tým aj financovanie okresných novín. „Mne a celému redakčnému kolektívu neprislúcha hodnotiť zánik okresného týždenníka. Nato sú iní, iste i povolanejší. Nato je tu čas, ktorý jediný sa nemýli. V závere sa chcem ešte raz vám všetkým našim skalným úprimne poďakovať za priazeň, ktorú ste nám roky prejavovali.“

Pre turistov
„Byť tak pol kilometra nad všetkým a na problémy, zaujímavosti ostatných pozerať z tejto výšky.“ Touto vetou sa začal článoček o letisku v Bolerázi. Náklady na základný výcvik pre člena aeroklubu boli 10- až 12-tisíc korún. Letecký výcvik začínal prípravným, výcvikovým rokom. Záujemcovia od pätnásť rokov museli prejsť najprv teóriou. V turistickej sezóne ponúkali na letisku denne vyhliadkové lety. „Zážitok stojí naozaj zato, aby sa turisti na letisku zastavili, zdvihli do výšky, vychutnali ten šteklivý pocit strachu i poznania.“ Autor článku Ondrej Kollár takto popísal svoj zážitok z lietania: „Ja napríklad, so zovretým žalúdkom a srdcom, som videl, kde bagrujú hlodavce na poli, ako si v žírnych lánoch kliesnia cesty k svojej obžive. Videl som obraz architektonickej bohatosti historického centra Trnavy, ale tiež obraz toho, ako toto dedičstvo prerástlo do uniformity. Spoznal som predovšetkým dušu ľudí, ktorí vzlietnu a majú pocit voľnosti i napätia.“ Pre zaujímavosť, na Letisku Boleráz môžete aj dnes absolvovať letecký výcvik. Len za „trošku“ inú cenu.“

Na snímke členovia trnavskej skupiny Carawell Western, ktorí sa onedlho predstavia na plzenskej Porte. Snímka: R. Selický

Mám? Nemám?
Túto otázku si položila Renáta Pauličková. Išlo o to, či sa má alebo nemá zúčastniť Puškinovo pamätníka a olympiády v ruskom jazyku. „Napokon som sa rozhodla. Zvíťazilo áno. Povzbudilo ma vlastné presvedčenie a zdravý rozum. Ruština zostane i naďalej svetovým jazykom, i keď je v ZSSR ekonomická kríza.“ V Bratislave sa konal už 21. ročník krajského kola Olympiády v ruskom jazyku, Renáta zvíťazila, zvíťazila aj v celoslovenskom kole a chystala sa do Moskvy. Po dvadsiatich rokoch sa ruština vytratila z rebríčka svetových jazykov a nahradila ju čínština.

Na Porte
Iba zopár ľudí v republike v tom čase nevedelo, čo je to Porta. Porta bol pojem a vytúžený sen nielen skupín a spevákov country hudby, ale aj ich priaznivcov. Trnavská country skupina Caravell Western získala v roku 1967 Portu za country a western hudbu. Po pätnástich rokoch skupina obnovila svoju činnosť, omladila zloženie, začala účinkovať na festivaloch a pripravovala veľkú platňu. „Keď sme hrali nedávno na Interporte v Ústí nad Labem, dostali sme pozvánku na gala vystúpenie do Plzne na Portu. S radosťou sme to prijali. Inak sme amatéri v tom skutočnom význame slova.“ Gusto Bleščák, šerif, spevák a hráč na dobro sa stretol s legendou, Johnom Dopyerom, synom vynálezcu hudobného nástroja dobro. Gusto bol prvým hráčom na dobro na Slovensku a aj prvým vlastníkom originálneho dobra. Zbieral aj kovbojské klobúky, vlastnil aj texaský stetson. Skupina sa chystala znovu vystúpiť na Porte a predstaviť publiku americké dobro vynájdené Slovákmi.
Výrobná technológia zaostávala za svetovou o dve desaťročia. Hľadali partnerov na vytvorenie akciovej spoločnosti. Pritom stavali na kvalitu svojich výrobkov. Privatizácia,
nový trh, chýbajúci marketing dostali štátny podnik do likvidácie. Spartan chce zvýšiť kapacitu a plánuje postaviť novú halu.

JÚLIA KAMPFOVÁ