Dušan Demovič: Spartakovský dres si nosil prať domov, srdcovkou sa stala Lokomotíva

ŠPORT - Futbal - Futbalové ligy | 2.6.2018, 10.00, Ján Král

Už má na chrbte šiesty krížik. Futbalový tréner Dušan Demovič oslávil prednedávnom šesťdesiate narodeniny. Jeho kariéra sa spája najmä s trnavskou Lokomotívou, gratulovali mu ale aj na Spartaku, kde futbalovo rástol.

Dušanovi Demovičovi odovzdal spartakovský dres s číslom 60 počas prestávky zápasu s Ružomberkom manažér mládeže Spartaka Marián Černý. Foto: Juraj Cisár

reklama

K okrúhlemu jubileu mu neskôr gratulovali okrem rodinných príslušníkov aj futbaloví. Po boku manželky Eleny, s ktorou budú zosobášení už 39 rokov, mu prišli potriasť pravicou aj futbaloví priatelia a bývalí zverenci. Príležitosť na debatu sme využili aj my.

Oslavujete šesťdesiatku, na koľko sa ale reálne cítite?

- Niekedy aj na 70 a niekedy na 15. Občas som unavený z práce, ožijem však vždy pri vnučke a vnukovi. Pri nich mladnem.

reklama

Nekopli by ste si ešte niekedy do lopty?

- Už nie! V mojom veku? Vychutnám si sledovanie dobrého futbalu pri televízii a to je všetko.

V čom sa zmenil futbal oproti vašim hráčskym časom?

- V rýchlosti, nasadení, fyzickej pripravenosti. Ani veľmi dobré zápasy majstrovského Spartaka z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa nedajú porovnávať so súčasnosťou. Bol to samozrejme pekný futbal, no oproti dnešnému to bola prechádzka.

Dá sa povedať, že ste hrávali v čase futbalového romantizmu?

- Vtedy vynikali umelci na trávniku, ako napr. Adamec. Dnes majú aj veľmi kvalitní hráči problém presadiť sa, pretože obrancovia sú fyzicky veľmi silní a dobre pripravení. Esá ako Messi a Ronaldo sú skvelé práve preto, že nemajú problém so žiadnym protivníkom.

Zo spartakovských čias. V podprede tretí zľava.

Keď chlapci hrajú futbal len tak na placi, dávajú si mená slávnych futbalistov. Kým ste boli pri hre vy?

- Nakoľko som vyrastal na Kapitulskej ulici, odkiaľ som to mal hádam dve minúty na štadión. Na základnej škole sme mávali poobedné, mal som tak čas vidieť na štadióne aj tréningy veľkej Trnavy. Keď sme hrali futbal na ulici, bol som vždy Adamec.

Aké spomienky máte na mládežnícke roky v Spartaku?

- Boli sme skvelá partia pouličných futbalistov, hrávali sa turnaje medzi ulicami. Ako trinásťročný som začal hrávať za žiakov Spartaka. Keď som si prvýkrát obliekol červeno-čierny trnavský dres, nedal som ho v klube ani prať, nosil som ho domov, aby mi ho mama oprala. Keď som mal voľný čas, pozeral som sa na neho ako na modlu a čakal na ďalší zápas, v ktorom si ho budem môcť opäť obliecť. Začínal som v béčku žiakov, ako pätnásťročný som už hrával za áčko žiakov Spartaka. Vtedy to už boli pomerne solídne sledované súťaže. Bojovali sme o majstra Československa, dokonca sme hrávali predzápasy mužom na hlavnom štadióne. Boli to obrovské zážitky, po 45 rokoch mám tie momenty stále pred očami.

Čo s 15-ročným chlapcom spravilo, keď sa na jeho výkon v rámci predzápasu dívali tisíce ľudí?

- Cítil som šťastie, nervózni sme neboli. Dnes keď príde do hľadiska päťtisíc divákov, niektorí ligoví futbalisti hovoria, že pred takou kulisou ešte nehrali. Ja som ešte ako tínedžer nastúpil na plochu pred 10-tisíc divákmi. Bolo to pred duelom so Slovanom.

Z jeho precíznych prihrávok mnohí ťažili.

Dostali ste sa pomerne skoro aj medzi dospelých.

- Polrok som strávil v B-doraste, hneď ma preradili do A-dorastu, kde som pôsobil dva a pol roka. Na rukáve som nosil aj kapitánsku pásku, dostal som sa aj do výberu reprezentácie. Vtedy prišiel administratívny zásah zväzu, že vekovú hranicu dorastu znížia na osemnásť rokov. Ľutoval som to, pretože som sa musel hneď presunúť do juniorky. Béčko hralo nižšiu súťaž, nejaký krajský prebor, stratil som tam futbalový rok.

Na vojenčinu ste narukovali do Písku.

- Hrával sme druhú českú národnú ligu, mal som tam ťažké zranenie kolena. Už som mal pocit, že budem musieť skončiť s futbalom. Záujem ale prejavil Kroměříž, ktorý sa za mňa zaručil. Koleno sa po troch mesiacoch uzdravilo a vojnu som dokončil na novej adrese. Kolená ma teraz už netrápia, mám ale vymenené oba bedrové kĺby, čo pripisujem následkom sálovky, na ktorú som sa dal po futbalovej kariére.

Po službe vlasti ste sa vrátili do Spartaka, prečo to nevyšlo v tíme andelov?

- Po návrate z kasární som sa vrátil do Spartaka, vydržal som v letnej príprave len tri týždne. Veľmi ťažko som niesol letnú prípravu, zabalil som to. Tréner Valerián Švec ma prehováral, aby som to ešte skúsil, veľká Trnava sa vtedy rozpadala, prichádzalo k zmenám generácií. Rozhodol som sa ale odísť. Mal som pred svadbou, pracoval som v Bratislavských automobilových závodoch, zháňal som si byt a s tým pomáhali len veľké firmy. Spojil som užitočné s praktickým a keď ma oslovil tréner Haščík, dohodli sme sa na presune do Lokomotívy. Po prieťahoch sa kluby dohodli a v roku 1979 sa začala písať moja kapitola.

S Lokomotívou na sústredení vo Vysokých Tatrách.

To sa ešte hrávalo na škváre pri zdravotnej škole. Nemáte škváru doteraz pod kožou?

- Boli tam veľmi ťažké podmienky pre nás aj pre súperov. V Lokomotíve som ako hráč strávil viac ako osem rokov, zažil som tam veľmi pekné momenty, skvelé partie chalanov. Keď mi už neskôr vypovedali poslušnosť achilovky, mal som dva roky pauzu.

Až prišla ponuka z Dolných Orešian.

- Oslovili ma tamojší funkcionári, či by som nepomohol. Asi po mesiaci ma zlomili a nastúpil som na zápas v poslednej lige. Boli tam také ihriská, že som po nich nevedel ani chodiť, nie ešte hrať futbal. Hneď prvý rok sme ale postúpili o súťaž vyššie. Potom ma oslovili, či by som to nezobral ako tréner. Postúpili sme okamžite do šiestej ligy, čo bolo ich doterajšie maximum. Pre obec išlo o ťažkú súťaž, Trnavčania, ktorí prišli so mnou ako Medňanský, Halmo či Moravčík skončili. Hrával som s domácimi, ktorí na to ale nemali. Vrátil som sa tak znova do Lokomotívy. Začínal som ako tréner pri žiakoch, zachránil som ich, prešiel som k A-mužstvu, potom k dorastu, ktorému hrozil zostup, ale udržali sme to. Celkovo som viedol áčko na Lokomotíve štyrikrát.

Táto partia v 90-tych rokoch pobláznila Dolné Orešany.

Na čo najradšej z trénerskej kariéry spomínate?

- Lokomotíva bojovala o postup z piatej do štvrtej ligy. Na vedúcu Petrovu Ves sme strácali 9 bodov. Striedal som vtedy pri kormidle nebohého Jána Tobla. Napokon sme postup vybojovali. Vo 4. lige sme mali výborné mužstvo, keby nám vtedy trochu viac pomohlo mesto, mohli sme ísť až do tretej ligy. Najlepší kolektív som ale zažil po obnovení A-mužstva, medzi chlapcami som sa cítil skvele, aj preto som rád, že so mnou oslávili životné jubileum.

Uvažujete ešte o návrate k trénerskému remeslu?

- Už asi nie. Ide o iné generácie futbalistov, možno ešte na nejakých žiakov by som sa nechal nahovoriť, dospelých ale nie.

V Dolných Orešanoch si prvýkrát vyskúšal trénerskú úlohu.

Prezidenta Lokomotívy ste nehecovali, či to neskúsi predsa len ešte raz s mužským futbalom na Lokomotíve?

- Pokiaľ by bol tomu naklonený, vrátil by som sa aj v 70-tke. Už by muselo ísť pravda o inú partiu hráčov, kilečká a roky mojím posledným zverencom pribudli, futbalisti by sa ale stále zohnať dali. Vtedy to padlo na tom, že po odchode staršej generácie, nechceli dorastenci hrávať za áčko, čo bolo pre mňa nepochopiteľné. Som však presvedčený, že by sa našli chlapci, ktorí by radi obnovili nedeľné predpoludnia na Lokomotíve.

Máte dvoch synov - Dušana a Petra. Obaja hrávali futbal, to je asi sen každého otca...

- Na svojej úrovni neboli zlí futbalisti. Nehrali síce najvyššie slovenské súťaže, stačí mi však, že sú dobrí ľudia, vzorní otcovia a dali mi vnuka a vnučku.

Spartak, v ktorom ste vyrastali, získal majstrovský titul. V čom bolo podľa vás tajomstvo úspešnej sezóny?

- Veľmi som si titul želal. Futbalom som pobláznený od detstva. Zažil som všetky tituly starej Trnavy, mal som ale aj veľké obavy, mužstvo muselo zvládnuť ťažké zápasy. Najmä po bezgólovom dueli v Ružomberku mi nebolo všetko jedno. Za Peczeho éry sa hral krajší futbal, skončilo to vtedy ale neslávne v Rimavskej Sobote. Nestor El Maestro navodil hernú disciplínu, na našu ligu to napokon stačilo a môžeme oslavovať.

Zamyslený pohľad taktika.

Peter Moravčík: Dušan Demovič bol rozumom mužstva

Na oslave 60-tky Dušana Demoviča nemohol chýbať prezident Lokomotívy Trnava Peter Moravčík. Spolu pôsobili v jednom tíme ako hráči a neskôr na Lokomotíve ako funkcionár a tréner. Spomienok majú za priehršte.

"Mal som 17 rokov, keď som prechádzal z dorastu k mužom. Vtedy prišiel Dušan z béčka Spartaka do Lokomotívy. Bol to veľmi dobrý, technicky vybavený hráč, akého náš klub potreboval. Mnohí hráči žili z jeho prihrávok. Vyhrať súboj jeden na jedného nemal problém. To dnes takmer nevídať. Mal takisto obrovský cit pre finálnu prihrávku," hovorí o futbalových kvalitách Dušana Demoviča Peter Moravčík.

Dres s číslom 60 dostal Dušan Demovič aj na Lokomotíve od vedenia klubu. Gratulovať prišli aj jeho bývalí zverenci. Foto: Lokomotíva Trnava

Spomienky mu zabehli aj na silnú partiu v tíme. "Na ihrisku sme sa vedeli povadiť do krvi, po zápase sme ale boli nerozluční kamaráti. S brankárom Štefanom Medňanským sme si neraz povedali svoje. Dnešným hráčom to chýba, v mužstvách chýba dirigent, ktorý povie takto to bude!"

S Demovičom sa neskôr stretli aj v Dolných Orešanoch. "Bola tam výborná partia, spravili sme v obci futbalový boom, vybojovali sme postup. Dva roky som bol pilierom obrany, Dušan rozumom mužstva. Z Lokomotívy nás tam vtedy hralo asi sedem, na zápasy sme chodili na červenej 1203, bol som vtedy vždy šoférom," smeje sa pri spomienkach.

Dušan Demovič bol jedným z ľudí, ktorí dotiahli Petra Moravčíka na funkcionársky post do Lokomotívy. Už je to 20 rokov, čo sa pustil do boja s náročnou finančnou situáciou klubu.

Postupom času Lokomotívy dostal do stabilizovanej situácie a dnes sa pýši jednou z najlepších mládežníckych základní na Slovensku v rámci amatérskeho futbalu.

Demovič presvedčil Moravčíka aj na znovuzaloženie A-mužstva. Po rokoch sa však káder obmenil, hráči z vekových dôvodov poodchádzali a náhrady neboli. Momentálne sa tak Lokomotíva venuje výlučne mládežníkom.

foto: archív Dušana Demoviča (ak nie je uvedené inak)