Trnavské rybníky
reklama

Obor Valo na pravej spojke

ŠPORT - Hádzaná | 11.7.2011, 00.00, prispievatelia

Štrnásť sezón v reprezentácii vypovedá o neoceniteľných kvalitách hádzanárskej hviezdy. „Keď skončím s hádzanou, napíšem knihu. V komédii poskladanej zo zážitkov si nebudem musieť vôbec nič vymýšľať,“ povedal jeden z najlepších hádzanárov Slovenska Daniel Valo.

Obor Valo na pravej spojke

Pokiaľ sa Daniel Valo ocitne na zemi, tak len po súboji o loptu. Foto: Juraj Súkup

Púpavy pri aleji
reklama

Odchovanec piešťanskej hádzanej patrí k pevným pilierom nielen v reprezentácii, ale aj vo svojom nemeckom klube.
Hneď od začiatku bolo jasné, že hádzaná sa stane vašim osudom?
- Asi ako každého chalana, aj mňa priťahoval futbal a hokej. No na základnej škole sme hrávali dvakrát do týždňa hádzanú. Keď sme v jednom prípravnom zápase dokázali zdolať piešťanských žiakov, ktorí trénovali každý deň, okamžite som bol ich. Spočiatku som nechcel o hádzanej ani počuť, no tu už zasiahli aj rodičia. Rozhodli za mňa a som im teraz za to veľmi vďačný.
Takže definitívny zlom nastal až apelom rodičov?
- Hádzanú hrávala moja mama, takže tento šport zas nebol u nás neznámy. Začal som s ním už na Základnej škole v Šalgovciach okres Topoľčany, odkiaľ pochádzam. Mnohí hádzanári vďačia nadšeným učiteľom, ktorí dokážu motivovať najmladšie ročníky už na hodinách telocviku. V mojom prípade to boli páni Kusý a Samuhel, ktorí mi dali prvé základy. Ako dvanásťročný som už musel dochádzať do Piešťan.
Rodičia boli zrejme v tom čase v práci, takže ste cestovali sám?
- Cesta mi aj s prestupovaním trvala asi hodinu. Na tréningy sme dochádzali spolu s bratom, ktorý hral o kategóriu vyššie, no od dorastu sme už hrali v jednom tíme. A keďže sme boli v Piešťanoch oveľa skôr, než sa začal tréning, museli sme počkať, a stratili tak vlastne celé popoludnie. Keď k tomu pripočítam víkendové zápasy, nezostával nám takmer žiaden voľný čas.
Čo sa vám vybaví pri spomienkach na hádzanárske začiatky?
- Jednoznačne Piešťany, tréner Grajciar a môj brat.
Zo Šalgoviec ste od rodičov, brata a kamarátov pomerne mladý vyrazili do sveta. Bolo ťažké opustiť známe prostredie?
- Z domu som odišiel ako sedemnásťročný a mal som z toho miernu paniku. Chýbali mi rodičia a kamaráti, no práve vďaka hádzanej som veľa nových našiel. Každopádne to bola dobrá škola.
Ako dvadsaťročný ste odišli do Česka, kde ste štyri sezóny obliekali dres Frýdku-Místku už ako slovenský legionár. Práve tu vám hádzaná prihrala do cesty aj životnú lásku...
- Ťažko hovoriť o legionárovi, cítil som sa tam ako doma. Musel som sa však postarať sám o seba na všetkých úrovniach, čiže si vyprať si, ožehliť, navariť, no a keďže z celej duše nenávidím upratovanie, musel som si rýchlo nájsť niekoho, kto by to robil za mňa. Manželka Vendulka hrávala tiež hádzanú, takže spoločných tém bolo dosť, do Švajčiarska sme už išli spolu a náš vzťah prešiel ozajstnou skúškou, keďže sme boli v úplne cudzom prostredí odkázaní len sami na seba. Asi sme ju zvládli, do Nemecka sme sa sťahovali už ako manželia.
Zmiešané manželstvá pôsobia na prvý dojem veľmi romanticky. U vás to bolo asi jednoduchšie, keďže ste nemuseli riešiť jazykovú bariéru. Aké je teda vaše manželstvo s Češkou?
- Švajčiarsko náš vzťah dokonale preverilo. Tam sme boli cudzincami obaja. Podstatné nie je to, či pochádzame z rovnakej krajiny, ale či si rozumieme. Navyše, tým, že Vendulka je bývalá hádzanárka, zápasy často dohrávam doma. Chápe moje stavy a únavy, veď všetok čas trávime spolu, ideme si zabehať alebo do posilňovne. Vďaka nej mám v Česku veľa známych a priateľov. Je skvelá, poskytuje mi dokonalé zázemie, môžem sa na ňu vo všetkom spoľahnúť a má najväčšiu zásluhu na tom, že sa môžem naplno venovať tomu, čo robím.
Ako zmenil príchod detí vaše životné priority?
- Človek si uvedomí, že nejaké zápasy či góly nie sú vôbec dôležité. Všetko ide bokom. Deti sú to najkrajšie, čo sa mi mohlo v živote stať. Ich narodenie bol pre mňa najsilnejším zážitkom. Aj preto, že som bol priamo pri tom. Veľa ľudí vraví, že rodina a povinnosti okolo nej ich stresujú, no mne rodina vniesla do života pokoj. Prídem domov a vďaka deťom na hádzanú úplne zabúdam. Neriešim fauly a góly, ale plienky. A riešim ich strašne rád!

So slovenskou reprezentáciou prežíva jednu úspešnú kvalifikáciu za druhou. Foto: Juraj Súkup

ŠUPA technika
reklama


Ako vyzerá váš bežný deň? Dovolia vám deti oddychovať?
Ráno chodievam s Filipom do škôlky, potom odchádzam na tréning. Na obed sa všetci zídeme doma, chvíľu si odpočinieme, a potom mám ďalší tréning. Keď sa večer vraciam, deti už väčšinou spia. Tento čas využívam surfovaním po internete alebo pozeraním televízie. Okrem toho strašne rád spím.
Momentálne pôsobíte v Nemecku. Uvažovali ste už nad tým, čo sa stane, ak ukončíte kariéru?
- V tomto máme absolútne jasno. Náš domov je v rodisku mojej ženy vo Frýdku. Tam budeme aj žiť, keď sa vrátime zo zahraničia.
Hádzanú ste definovali ako koníčka, ktorý sa vám stal prácou a zároveň vášňou. Kolektív človeka formuje a spoluhráči sa vynárajú v spomienkach aj po rokoch. Ktorý z nich je taký nezabudnuteľný?
- Z klubu určite Miloš Hačko a Lojzík Mráz. Škoda, že Miloš po sezóne klub opúšťa, vďaka nemu to bol totiž skvelý rok, užili sme si neskutočne veľa zábavy. Vybrať z reprezentácie len jedného či dvoch je veľmi ťažké. Sme výborná partia.
V reprezentácii figurujete už neuveriteľných štrnásť sezón. Posledné roky s ňou prežívate úspešné chvíle. Čím to je?
- Tréner Heister dal dokopy skvelý tím, ktorý si rozumie herne, ale najmä ľudsky. To je rozhodujúce. Držíme spolu na ihrisku aj mimo neho.
Aký je váš najsilnejší zážitok v drese Slovenska?
- Určite účinkovanie na majstrovstvách sveta v Chorvátsku v roku 2009. A najčerstvejší mám z 12. júna z Košíc.
Na európsky šampionát ste postúpili tretíkrát v ére slovenskej samostatnosti. Navyše, spomínaný zápas v Košiciach sledovalo vyše osemtisíc divákov. Aké sme mali z toho všetkého pocit?
Neuveriteľný. Bol to skvelý zápas, vo výbornej atmosfére. Je vidieť, že si nás ľudia za naše výkony vážia, a cítili sme, ako nám fandia. My sa neustále snažíme oplácať ich dôveru oku lahodiacou hrou a stabilnými výsledkami.
Na majstrovstvách Európy v Srbsku si v základnej A skupine zmeriate sily s posledným semifinalistom z Európy Poľskom, vicemajstrami sveta Dánmi a domácimi Srbmi. Kto nám najmenej sadne?
- Obávam sa Dánov, ktorí sú svetovou extratriedou, a potom pre domáce búrlivé prostredie aj Srbov.
Podľa čoho vznikajú vaše prezývky?
- Mám ich veľmi veľa a zásluhou môjho výzoru vznikajú stále ďalšie. Potom sa pravidelne aktualizujú.
Aký je váš najvtipnejší zážitok z celej kariéry?
- Tak tých je neskutočne veľa, ale väčšina by bola len ťažko publikovateľná. Už teraz ich je dosť na knihu.
PETRA ÁZACIS
 

Spoluhráči podľa Vala
Salámista – brankár Teo Paul.
Hecovač - určite Rado Antl.
Zabávač - každý prispeje svojou troškou.
Dríč - ja?
Provokatér - medzi nami nikto. Ak treba vyprovokovať súpera, tak Mišo Kopčo.
Manekýn - Martin Straňovský.
Inovátor - Peter Kukučka.
Diplomat - Riki Štochl.
Ufrflanec - Andy Petro. Ten je stále nespokojný.
Terč zábavy - opäť Andy Petro, on naozaj veľa znesie.

Kto je Daniel Valo
Narodil sa 7.5.1979. Pochádza zo Šalgoviec okres Topoľčany. Odchovanec Piešťan. Ženatý, manželka Vendula. Syn Filip (5), dcéra Sára (2). Pôsobil aj v kluboch ŠKP Bratislava, Frýdek-Místek (1999 - 2003), BSV Bern (2003 - 2005), MT Melsungen (2005 - 2008). Od roku 2008 hráva za HSG Wetzlar. Pravá spojka slovenskej reprezentácie. Je najvyšším hráčom v tíme (203 cm), štvornásobným najlepším hádzanárom Slovenska (2001 - 2003, 2007).
 

Valo sa označením najlepší hádzanár Slovenska pýši štyrikrát. Foto: Juraj Súkup

 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama