Gogo, kočky a osada Gerijatrik boys

BLOG - Dzetko Krúpik | 11.7.2011, 00.00, prispievatelia

Pred dvoma týdny som dostal veliký dopis. Počtár mosel na mna zacingat, lebo sa nevešól do brífkastle. Prádaže, nije počtár, ale ten list. Normálne mi bolo na ondlecí, lebo také veliké obálky posílajú len velice dóležité úrady. Naščascí to bolo osobné a direkt súkromné.

Písal mi volajaký Gogo, že zakladá trampskú osadu Gerijatrik boys, a tak si na mna spomenul. Já na neho né. Až večér mi to došlo. Volakedy, ked ešče bolo v Trnave funkčné korzo, Gogo ždycky f pátek organizuval nejaký víkendový čunder. Cílovú skupinu boli sedemnást- až dvacadročné dzífčence. Chalani sa zvézli jedzine za podmínky, že donesú vuršle na opekání, pijatiku, cigaretle, deky, celty a stany. Já som mal výhodu, že som vedzel jako-tak hrát na gitare, a jak hovoril Gogo, robit šeobecne prospešnú náladu. Pre mna to šak až taká výhoda nebola, lebo som mal pri táboráku ruky celý večér zamestnané z gitaru, a tak som sa ženil až jako tricadročí. Ale nebanujem, lebo šak to bude čítat aj moja. Ale keby to náhodu nečítala, tak preca len banujem. Juj, a porádne.
Tak som začal študuvat ten Gogóv pozývací list. Proste scel oživit spomínky ze šeckým, jak to bolo pret padesáci roky. Gevoliva ge temu že kúpil starú chajdu ve Zlatém údolí, lebo preci len spávat pot širákom v naších rokoch už jakosik nepasuje. Ešče pridupluval, že aby sa urobilo tradícijám zadost, máme temu prispósobit svoje oblečení a výstroj. Mobile zakázal!
Rozhodól som sa, že idem do teho, a oznámil som to rodzine. Žena si začla klepat s prstom po čele a porát telefónuvala našému dochtorovi. Ukludnil hu, že na néčo také medicína nemá ani dijagnózu, akurát má merkuvat, abych si nezabudól nitroglicerínuvé pirule, bederný pás, spotky, ofčé potkolenky, šál, vatu do uší a kartu poiscenca.
Štricla chleba, sardinky, borovička, údzená slaninka, štyri cibule, celta, deka, dyka, kompas, sirky, cigaretle, čugana místo francúskej barle... No to mosel byt pohled, ked som sa v sobotu ráno vyceperil na prvý perón. Okamžite po mne vyštartuvali šandári. „Nehajte ho, ten je tu se mnu,“ kričal z lavičky prof. JUDr. Ing. Tibor K., PhD. Ukázalo sa, že pred pól hodzinu ho tí istí sceli vyvést jako bezdomofca. Padli zme si s Tiborom s čundráckým ménom Lilihit do náručá a celú cestu do Smoleníc zme chvílu nadávali na Goga a chvílu mu blahorečili za jeho fantastický nápad.

Váš dzetko Krúpik