Nech sa páči, objatia zadarmo!

AKTUALITY - Trnava | 11.7.2011, 09.20, prispievatelia

Detské sny a túžby patria medzi tie najkrajšie. Hasič, smetiar, modelka, zverolekárka, či astronaut – to sú povolania, o ktorých tajne sníva každé dieťa.

V Iskierke je veselo, práca ide od ruky. Foto: Michal Hlavatovič

reklama

Roky ubiehajú a sny sa rozplývajú tak rýchlo, ako nám začínajú rásť prvé chĺpky. Neviem si predstaviť, že by sa pre mňa svet uzavrel len preto, že som na vozíku. Veď právo na prácu a vzdelanie má každý človek.
Občianske združenie Iskierka vybudovalo na Beethovenovej ulici prvé chránené pracovisko v Trnave a širokom okolí. Zamestnanie pre handicapovaných vzniklo aj za spolupráce a finančnej pomoci Mesta Trnava na podnet rodičov a predsedníčky o. z. Iskierka Miroslavy Griflíkovej. Konečne niekto pochopil, že ľudia s telesným, mentálnym, alebo kombinovaným postihnutím nepotrebujú súcit, ale aj niečo viac.

Práca ako práca
Po ukončení praktickej školy nastúpia absolventi do zamestnania. Okrem ďalšieho zdokonaľovania zručností, ako správni pracanti, dostávajú aj výplatu. Takto sa učia oveľa viac, ako si uvedomujú. S prácou totiž prichádza aj zodpovednosť. S peniazmi zasa otázka, ako s nimi správne naložiť.
Zariadenie funguje už rok. Prvými zamestnancami sú večne vysmiaty a ukecaný Lukáš, 22-ročný chlapec na vozíku s diagnózou detská mozgová obrna a s viacerými pridruženými postihnutiami. „Oveľa radšej ako rukami pracuje pusou. Vďaka jeho nezastaviteľným ústam je tu vždy veselo.“ Vraví pracovná asistentka Katka. O dozor sa okrem dvoch asistentov stará aj Veľký Ivan. Toto pomenovanie od svojich kolegov si vyslúžil vďaka svojej výške. Ivan je pracovitý chalan, s veľkým srdcom, vždy ochotný pomôcť, hoci on sám pomoc neraz potrebuje. Keďže je plne mobilný a takmer samostatný, jeho občas leniví traja kamaráti využívajú Ivanovu šikovnosť, aby urobil prácu aj za nich. Ak by ste mali zlú náladu a nemáte nikoho, s kým by ste sa mohli objať, 21-ročný Ivko chlapec, s istou formou autizmu, sa o vás s radosťou postará. Zo všetkého najradšej sa ku každému túli a objíma ho. Fotograf Mišo mu bol zjavne veľmi sympatický. „Ujo, môžem ťa poľúbiť?“ Chudák Mišo zbledol. Nevedel, že v Ivkovom zmýšľaní to znamená len postískať.
Andrejka je 21-ročná slečna. Aj napriek telesnému a mentálnemu hendikepu sa rada parádi.

Sto ľudí, sto chutí
„Každý deň sa sem veľmi teším. Mám tu kamarátov, ktorých mám rada. Vždy tu robíme niečo zaujímavé. Naše asistentky Katka a Betka nám pomáhajú a hrajú sa s nami. Zo všetkého najradšej mám prechádzky a výlety,“ jedným dychom vysvetľuje Andrejka. „Minule sme sa boli previesť autobusom,“ dopĺňa ju Lukáško. „Naučil som sa, ako sa kupuje lístok!“ chváli sa. „Ja najradšej predávam naše výrobky na jarmoku a na trhoch,“ zapojil sa do debaty Ivko. „Rád vyrábam rôzne predmety. Niekedy prekvapím aj sám seba, aké pekné veci sa mi podaria.“ „Aspoň sa nemusíme nudiť doma,“ zhodnú sa všetci štyria.
Veru! Veď kto by vydržal byť stále zavretý doma? Čím dlhšie poznám týchto ľudí, tým viac si uvedomujem, aké sú chránené pracoviská potrebné a prospešné. Škoda len, že kompetentní si to uvedomujú veľmi pomaly. Možno aj preto sa peniaze na podobné zariadenia hľadajú tak ťažko.

MATEJ UHLÁR