Tenkrát poprvé

BLOG - Za dverami | 12.7.2011, 09.23, Katarína Rosinová

Na svoj prvý festival si presne pamätám. Nevedela som, do čoho idem. Keď som zbadala nával divne poobliekaných ľudí s najrôznejšími kreáciami na hlavách, trochu som sa zľakla. Ale len na chvíľu.

Otvoril sa predo mnou iný svet, štát v štáte. Všetci vyzerali tak šťastne a bezstarostne. Nikto sa nikam neponáhľal, iba ak na koncert. Každodenné problémy so školou či robotou ostali za bránou letiska, kde sa festival konal. Preukazom totožnosti bol náramok na ruke. Pre všetkých rovnaký. Zrazu nikoho nezaujímalo, kto som, čo robím, čo mám na sebe. Proste pohoda. Stretla som tam tridsaťpäťročného suseda, ktorý kvôli práci neustále chodí v obleku. Mal na sebe klobúčik, kvetovanú košeľu a roztrhané rifle. Natrafila som na mladých učiteľov zo školy rozvalených v tráve s pivkom v ruke. Všetci sme boli na jednej lodi. Pri riešení existenčných záležitostí ako nedostatok spŕch či plné toi-toiky som dokonale vypla. Dodnes si spomínam, ako nám pri nočnom lejaku do stanu natiekla voda. Po štyroch dňoch som prišla domov špinavá, zablatená, vlasy boli jedna zamotaná guča a nos od slnka červený ako rajčina. Spala som dvadsať hodín. V mobile som si našla nové kontakty a vo foťáku tie najbláznivejšie fotky s ľuďmi, ktorých už zrejme v živote neuvidím. Odvtedy som festival pozitív.