Futbalová glosa: S mestskými policajtami sme vyrazili do Poľska

ŠPORT - Futbal - Futbalová glosa | 15.10.2018, 13.32, prispievatelia

Futbalista Hrnčiaroviec Peter Vozár sa drží hesla, že futbal treba brať s nadhľadom. V tom duchu píše aj svoje glosy.

Trnavská výprava v Zabrze. Foto: archív MsP

reklama

Tentoraz písal o turnaji mestských policajtov v Poľsku.

Milí priatelia,

hoci som na zraze tímu Mestskej polície pred odjazdom do Zabrze hovoril, že už aj to písanie ide čoraz ťažšie, asi ako ten futbal, je to asi ako so ... ...asi ako napríklad s robotou. Treba sa prekonať.

reklama

V prvom rade treba však oceniť, že realizačný tím dokázal integrovať do tímu aj osoby s postihnutím. Konkrétne mňa a Jeďa.

Obaja sme prišli na zraz pred odchodom ako po týždňovom pobyte v kobke inkvizície, teda dobre ponaťahovaní, ja som čušal jak ryba, Jeďo to skúsil zahrať na člena realizačného tímu, ale to mu Milan hneď vysvetlil, kde je jeho miesto.

Do tímu k tradičným účastníkom pribudli nové tváre a čo ma najviac potešilo, ukázali sa aj staronoví harcovníci Emil a.k.a. Kamil a Mirec, doma však zostali Andrzej Potockowy a Bugrysz Noznickowy.

Cesta ubiehala výborne, pri dobrej knihe to ubehne raz dva. Privítanie na radnici a nakoľko nebol Jožko Labúžko, tak neprišiel ani jeho kamarát z poľskej strany, večer kultúra bez indicentov.

Akurát, že neznáme mapu, neznáme mapu, pane! Tak ale trafili sme načas, žeby sme ráno svieži a oddýchnutí boli.

Bolo nás dvanásť a podľa pohybu ešte pred turnajom si nás domáci favorit zvolil ako najľahšieho možného súpera k postupu do finále.

Dali si takú rozcvičku, že zadýchaní sme boli aj my. My sme s ohľadom na vek a opotrebenie umne rozložili sily a vyplatilo sa. 

Či chcel, alebo nechcel, nastúpil Jeďo na poste stopéra, tréneri trochu zariskovali, keď k nemu do dvojice postavili mladého iba 55-ročného Maja, čo sa nakoniec ukázalo ako vynikajúci ťah.

Podľa rozcvičky sme očakávali uragán, ale domáci stražaci (požiarnici) zvolili vyčkávaciu taktiku, čo nám tiež vyhovovalo a tak sme prvých 10 minút vyčkávali oba tímy.

Potom však Miro Hrubý (s dlhým a tvrdým -ý) centrom spoza polovice našiel vo vzduchu Kamila Ivanoviča, ktorý na päťke využil svoju výškovú prevahu 168 centimetrov a hlavou nezadržateľne skóroval - 1:0.

Domáci boli z tohto stavu ešte chvíľu sťaby obarení, ale postupne nás začali zatláčať do defenzívy, vzadu to však aj na jednej nohe Jedinák (s krátkym a malým -i) s Majom s prehľadom ukočírovali, jedným zákrokom sa zaskvel aj Ricardo v bráne.

V druhom dejstve na nás pustil súper oheň a síru, z čoho rezultovali tri čisté gólové šance, tie však vďaka pozornej defenzíve, brankárovi a kúsku šťastia neskončili za Ricardovým chrbtom.

Naopak, nám sa otváral priestor na nebezpečné kontry najmä na rýchlonohého Kamila, ktorému zdatne vpredu sekundoval Maťo, tie nám však bohužiaľ nevyšli, nakoľko buď sme dopredu poslali nepresnú prihrávku, alebo sa Emilovi do cesty postavili mravce.

V závere ešte Kamil, ejkejej Emil po brejku v čistej šanci poslal loptu mimo brány. Prvý zápas sme teda súpera jednoznačne rozdrvili 1:0 a čakalo nás finále s tradičným súperom Straże Miejskej w Zabrzu.

Tí, ako tradične nechceli nechať nič na náhodu a od úvodu na nás vybehli. Obrana však fungovala spoľahlivo, tak to domáci skúsili strelou z diaľky, Ricardo sa proti dráhe strely z 30 metrov efektne hodil, problémom však bolo, že strela preletela ešte len 15 metri a on už z výskoku mieril k zemi.

Asi aj preto to z jeho pohľadu mohlo vyzerať, že polooblúčik. 0:1, 5.minúta.

Fintu do žita sme však nehodili, ďalej sme pokračovali v umnej hre, tak aby sme sa stihli aj vydýchať, domáci mali síce viac z hry, ale v strede loptu dobre podržal Mirec, zdatne mu sekundovali aj zverenci Maja Novičoka, pred ktorými sa nechcel nechať zahanbiť ani on na pravej obrane.

Polčas teda len najtesnejšie 0:1.

V druhom sa domáci opäť snažili dostať nás na kolená druhým, rozhodujúcim gólom, postupne ich však opúšťala futbalová invencia, akoby ich opustil víťazný spirit, mentálne zredukovali kreatívnu fázu na jeden solitérsky bod, ktorý sme však redukovali často aj za hranicami dovoleného.

Rozumej tomu, že hrali to už len na jedného hráča v strede, a keď to inak nešlo, šiel k zemi. Sorry jako. Nás tu vrcet budeš.

A presne ako v prvom zápase aj vo finále sa nám otvárali priestory na rýchle kontry.

A teraz kľudne preskočte tretiu časť vety, idem sa pochváliť, loptu som z ľavej strany vyviezol okolo troch, loptu som posunul do behu Tomášovi, môžete pokračovať v čítaní, ten si ju posunul takmer k čiare a pekným centrom našiel za takmer dvojmetrovým stopérom 168 cm urasteného Kamila, ktorý na dvakrát vyrovnal.

Päť minút do konca a schyľovalo sa k penaltovému rozuzleniu.

V poslednej minúte sme však zaváhali pri štandardnej situácii domácich, ktorí loptu z nebezpečnej vzdialenosti loptu nevystrelili, ale zo šetnástky si ju vypýtal domáci zadák, chrbtom otočený k bráne z prvej priehlavkom ju poslal do veľkého vápna, kde na ľavej strane nebolo nikoho z našich, Juzsek poslal prízemný center na opačnú stranu, kde ju Przemek poslal nechytateľne do siete - 2:1.

A týmto výsledkom sme aj skončili, takže opäť druhé miesto, ale vzhľadom k počtu a zostave bol aj náčelník spokojný a teda nakoniec asi aj my.

Inak centroval to určite Juzsek, ale s tým Prszemkom som si istý tak na 50%.

Aj minule, tak sme trochu sa bavili pri sklence s jedným poliakom a hovorím mu.

"Tak jest, Prszemku?" a on: "Tak jest, ale jak znasz moje imię?” „Jáj, reku však u vás je každý druhý, tretí Prszmek, či?”

No dobre, tak trochu národnostného stereotypu nakoniec.

Tak jest.

Nazdááááár

PETER VOZÁR