Účtovníčku fascinujú pôrody

RELAX - Rozhovory | 18.7.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Stretla som ju na prednáške pre budúce mamičky. S úsmevom a veľmi názorne im rozprávala o tehotenstve a príchode dieťatka na svet. Presne vedela, čo prežívajú.

„Pôrod nemusí byť horor,“ tvrdí jedna z dvoch trnavských dúl Gabika Janovičová. Foto: Vladimír Kampf

reklama

Matka troch detí dnes poskytuje tehotným to, čo ona sama nezažila. „Nie, nie som pôrodná baba,“ vysvetľuje so smiechom Trnavčanka Gabriela Janovičová (45). „Som dula.“ Na Slovensku je to pomerne nový pojem. Mnohé ženy však prichádzajú na to, že mať pri sebe pred pôrodom, počas neho i po ňom pomocníčku a psychickú oporu nie je na zahodenie.

Prečo ste sa rozhodli byť dulou?
- Mám tri dospelé deti. Keď som bola tehotná, existovala len jedna knižka o dieťati a dojčení. Keďže som veľmi chcela dojčiť a nemal mi kto poradiť, naštudovala som si ju a svoje deti dlhodobo kojila. Už vtedy pred dvadsiatimi rokmi som v pôrodnici radila ostatným mamičkám.
V tom čase sme však u nás o dulách ani nechyrovali...
- Na poliklinike som sa už vtedy ponúkla, že by som rada pomáhala a radila tehotným ženám. Ale neuspela som. Až v roku 2008 som zistila, že takéto poslanie existuje a že sa na Slovensku organizujú kurzy. Hneď som sa prihlásila. Kurz trval rok a pol, no vzdelávam sa naďalej, prakticky denne. Chodievam na konferencie, semináre, čítam veľa kníh.
Čo vás na tom baví?
- Pomáhať druhým, zbavovať tehotné ženy strachu z pôrodu a radiť im v šestonedelí aj počas dojčenia. Keď sprevádzam nastávajúcu mamičku, má lepší pocit. Pritom do zdravotných kompetencií personálu nezasahujem. Nemám zdravotnícke vzdelanie. V médiách pôrod opisujú ako horor, život ohrozujúcu situáciu. No vôbec taký nemusí byť. Môj prvý pôrod bol vyvolaný, násilný. Nebyť ďalších dvoch, myslím si, že takto to má vyzerať.
Ženy, ktoré na to majú, idú radšej rodiť do súkromných zariadení v zahraničí. Je možné aj v našich podmienkach, aby bol pôrod pekný?
- Určite áno. Je to čiastočne o psychike, ale aj o okolí, o ľuďoch, ktorí sa o ženu starajú. Rodička potrebuje mať pocit bezpečia. Veľa pôrodov je bezproblémových, ak sa žena dokáže uvoľniť, spolupracovať s bábätkom a vnímať to celé ako neopakovateľný moment, zrod nového života. V nemocnici nemajú čas venovať sa každej rodičke. Dula personálu pomáha.
Koľko je vás na Slovensku?
- Myslím, že od roku 2006 každý rok vyškolia pätnásť dúl. Je to u nás stále nová záležitosť. Napríklad v Trnave sme len dve. Verím, že sa to časom rozbehne.
Ako je to s mužmi, mali by byť pri pôrode?
- Celé veky bol muž súčasťou atmosféry pôrodu, ale nebol bezprostredne pri ňom. Žena v jednej miestnosti rodila, muž bol vedľa a potom prišiel privítať bábätko. Muž sa musí dobrovoľne rozhodnúť, či chce byť pri tom. Ak sa na to necíti, neznamená to, že je zbabelec. Pôrod môže byť pre pozorujúceho drsnejšia záležitosť, preto by mal mať právo odísť aj kedykoľvek sa vrátiť. Mal by však byť súčasťou atmosféry bezprostredne po pôrode.
Ako ste na tom boli vy, keď ste videli prvý pôrod zblízka?
- Prvý pôrod, pri ktorom som bola, bolo dieťa mojej švagrinej. Rozbúchalo sa mi srdce. Bolo to také vzrušujúce! Ženy, ktoré som doteraz sprevádzala, mali niečo spoločné – na pôrod sa veľmi tešili. Jedna z nich opakovala po každej kontrakcii: „Ja sa tak teším!“.
V našich pôrodniciach sa k ženám pristupuje ako na bežiacom páse, ku každej rovnako. Zmení sa to niekedy?
- Mnohé veci sa robia rutinne a kým nikto nechce nič iné, pôrodnice nemajú dôvod niečo meniť. Mamičky si môžu spísať pôrodný plán, v ktorom vyjadria, čo si pri fyziologickom pôrode želajú alebo neželajú. Jedným z bodov je, aby po narodení bábätko neodniesli preč, ale nechali ho nahé na mamičkinom bruchu – koža na kožu. Takto sa počká zhruba dve hodinky na samoprisatie. Je to tá najprirodzenejšia cesta a pre bábätko jemné a láskavé privítanie. Trnavská pôrodnica to ako jedna z prvých na Slovensku povoľuje. Som veľmi rada, že sa nám to podarilo dosiahnuť.
Odkedy a ako intenzívne by sa mala žena zaujímať o veci spojené s pôrodom? Nie je lepšie, keď nevie, čo ju čaká?
- Žena sa cíti byť tehotná, keď sa TO v jej bruchu zmení na TY. Tehuľky by mali vyhľadávať ženy, ktoré sa s nimi podelia o pekné pôrodné príbehy. Môžu si pozrieť inšpiratívne videá radostných pôrodov, zistiť techniky, ktorými je možné dosiahnuť úľavu. Pri prirodzenom pôrode príde okamih, kedy žena narazí na múr vyšší než čokoľvek, čo v živote videla. Vtedy si povie: „Nie, nevládzem, to nedokážem“. A potom ten múr preskočí. Povie si: „Keď som zvládla toto, zvládnem všetko.“ Toto je moc pôrodu.
Povolaním ste účtovníčka. Nemohol by byť tento váš koníček zároveň prácou?
- Bola by som rada, ale zatiaľ sa to u nás nedá. Keby to bolo možné, som prvá, kto to skúsi. Ide mi to zo srdca, robím to s láskou. Katarína Rosinová