Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Kristus s modrými očami

RELAX - Tí sú naši | 22.7.2011, 00.00, prispievatelia

Historik Matúš Kučera prednášal na bratislavskej Univerzite Komenského, pražskej Karlovej univerzite a na ďalších vysokých školách.

Kristus s modrými očami

Matúš Kučera.

reklama

 

K našej minulosti prispel publikáciami o Slovensku v rôznych historických obdobiach. Navštívil som ho v letnom sídle v neďalekých Šenkviciach. Keď videl, ako zosadám z bicykla, vyhlásil, že by som mal pobehať celé okolie starej českej cesty. Prízvukoval, že nesmiem obísť Boleráz. Zažartoval som, či kvôli známej vrahyni Čubírkovej. Matúš sa usmial a odpovedal: „Tú nechajme kriminalistom. Teba by mohol zaujať príbeh ukrižovaného Krista s modrými očami.“


Krížik z Bolerázu
„Názov Boleráz je veľmi starý, pochádza ešte z čias Veľkej Moravy. Muž, ktorý založil osadu, sa volal Bolerát. Bol to iste svieži nezachmúrený človek. Z Boleráta sa stal časom Boleráz.“ Matúš Kučera pripravoval článok do časopisu Príroda a spoločnosť o počiatkoch kresťanstva a jeho funkcii v slovenských dejinách. Chcel ukázať, že kresťanstvo nebolo len o viere, ale bol to civilizačný fenomén. Mnísi prepisovali umelecké diela a boli nositeľmi kultúrnej transmisie. Ku každému článku musia byť obrázky. Všimol si, že na výstave slovenského starého umenia, ktorá bola v Prahe začiatkom tridsiatych rokov, vystavili prekrásny dvadsaťcentimetrový korpus ukrižovaného Ježiša, ktorý mal smaragdovozelené smaltované oči. Po vyjdení čísla mu zatelefonoval profesor Janšák: „Pán kolega a viete, odkiaľ je ten krížik?“ „Neviem,“ odpovedal. „A viete, kde je ten krížik? U mňa.“ Tak vyšlo najavo, že profesor získal krížik v Boleráze, keď tam robil prieskum hradiska a archeologickú obhliadku. Matúš Kučera sa oň začal zaujímať. Najprv zistil, že ho vyrobili v dielni vo francúzskom Lymonche. Práve lymonchské krucifixy sú veľkou zvláštnosťou a v Európe ich je len niekoľko. Ako sa dostal jeden z nich do Bolerázu? Odpoveď bola jednoduchá. Museli ho priniesť francúzske mníšky, ktoré boli v jednom z trnavských kláštorov. Boleráz patril medzi jeho majetky. Matúš Kučera o tom napísal štúdiu. Keď bol neskôr generálnym direktorom SNM, navštívil ho syn profesora Janšáka. Priniesol kríž a daroval ho múzeu. „Nuž, keď chcú Bolerázania vidieť jednu zo svojich najstarších pamiatok, ktorá hovorí o tom, že boli kresťania, a nie divosi, nech idú do národného múzea,“ zakončil.


Pečať z Lančára
Keď beháš po Trnavskom okrese na bicykli, navštív Lančár. Je tam pochovaný krakovský richtár so zvláštnym životným osudom. Pred prvou svetovou vojnou Lančárčania obnovovali kostol. Keď vykopali jamu na vápno, objavili hrob. Narazili na kostru statného muža. Po pravej strane mal čosi ako budzogáň a po ľavej dvojstranné pečatidlo s priemerom jedenásť centimetrov. Farárom bol Alojz Behúnek, ktorý spolupracoval s Maticou. Povedal si, peniaz na obnovu sa zíde. Takzvaný budzogáň predal židovi do Trnavy a pečatidlo odovzdal do Matice, kde od roku 1914 putovalo. „Ani neviem, kto ho priniesol na fakultu,“ spomína Matúš Kučera. „Bolo na ňom napísané Sigillum Alberti zuparii a pri tom skrížené banícke nástroje. Na druhej strane bol nápis Sigillum Alberti zupnik a obrázok baníckeho stola na otesávanie, kladivko a banícky sekáč. Ja som sa vtedy zaoberal obchodom so soľou. Učarovali mi soľné bane vo Veličke. Soľ zakonzervovala všetky staré zariadenia, ktoré sa používali na jej ťažbu. Vedel som, že z Veličky od 13. storočia zásobovali soľou celé severné Slovensko. V mestskom archíve som našiel dobrý materiál, ďalší bol vo Varšave.“ Z poľských dokumentov vyčítal, že v Poľsku už v štrnástom storočí vedeli, že za Tatrami žijú Slováci. Pre nich vyrábali zvláštnu soľ sal slavonicalis (slovenská soľ) alebo banci slavonicales. Banci boli opracované valce vážiace až 700 kíl, ktoré sa vozili po Visle na sever. Na Slovensko ich museli voziť na saniach, preto ich vyrábali menšie – okolo 300 až 400 kíl. V listinách sa písalo, že keď prišli furmani po soľ, museli ich riadne nakŕmiť, lebo ich čakala dlhá cesta. Soľ sa im predávala lacnejšie. Na oravské panstvo posielali niekoľko bočiek zadarmo. Bola to drvina, ktorá vznikala pri opracovávaní valcov. Správca baní, ktorého menoval kráľ, mal funkciu župníka. Vydával zo skladov soľ sub sigillo (pod pečaťou). Pečať bola negatívna a pozitívna. Ako znak funkcie ukazoval len pozitív a do vosku na listine sa otlačil negatív. Nijaké také pečatidlo v Poľsku nemajú, preto boli veľmi radi, keď sme im poslali repliku.
V tých rokoch bol županom istý Albert. Nadržiaval Nemcom a spriahol sa s českými kráľmi, ktorí v tom čase boli aj kráľmi Poľska. Krakovčania sa vzbúrili proti kniežaťu Vladyslavovi Lokietkovi v prospech českého kráľa Jána Luxemburského. Na pomoc im prišli aj vojská Matúša Čáka Trenčianskeho. Keď Lokietka vyhnali, schovával sa u Abovcov v Košiciach. Spojené vojská porazili povstalcov, vyhnali Čechov a župník Albert utekal až do Česka. Zúčastnil sa vojny medzi Matúšom Čákom a Jánom Luxemburským, ktorú Matúš Kučera popísal v knižke Pater patrie. Bitka sa odohrala pri Holíči. Česi sa dostali až do Lančára, kde Albert zomrel. Poctiví Lančárčania ho pochovali. Budzogáň však nebol budzogáň, ale richtárske žezlo krakovského richtára. Teraz sa nachádza vo Viedni. Kópiu pečatidla poslali Poliakom, ktorí boli veľmi vďační, lebo nič také nemajú. „To máš tak,“ usmial sa záhadne: „Keď jednému pečatidielku položíme správne otázky, môže nám porozprávať veľké dejiny.“

reklama

 

Náruživý záhradník a vinohradník s manželkou vo svojom letnom sídle v Šenkviciach.


Zabávači z Igramu
„A nemal by si obísť Igram,“ upozornil ma môj hostiteľ. „To je pracentrum slovenskej zábavy. Každá spoločnosť potrebovala ľudí, ktorí by ju rozveselili. Naši predkovia mali profesionálnych zabávačov igricov už na Veľkej
Morave. Termín sa zachoval v dedine Igram. V jednej zo starých listín z 13. storočia označujú túto dedinu ako villa joculatorum, čiže dedina spevákov – igricov. Boli to zvláštni ľudia, ktorí nechýbali na nijakých sviatkoch a jarmokoch, kde so svojimi nástrojmi, rytmickým spevom a slovom zabávali ľudí. Žiaľ, nezachovali sa texty, ktoré spievali. Zrejme to boli aj hrdinské piesne o panovníkoch a kráse ich dám, aké spievali minesängri v Nemecku alebo truvieri vo Francúzsku. Boli to služobníci dvora, ktorí nemuseli platiť niektoré dávky a poplatky. Ich povinnosťou bolo, že keď bolo treba, nastúpili a zabávali panstvo. Bolo to najčastejšie pri rytierskych hrách, ktoré obohacovali svojím umením. Už len názov Igram je dôkazom, že naši predkovia neboli suchári ale vedeli sa aj poriadne zabaviť.


Prirodzené centrum
Čo je zaujímavé na Trnave? Na Slovensku nemáme lepšie zachované mestské privilégium ako je trnavské. Získali ho totiž v čase, keď kráľ tvrdo potlačil práva šľachty. Všetky stoličky, čo si šľachta nosila na zasadnutia, dal spáliť a povedal: Odteraz tu bude sedieť len kráľ. Ak niekdajší trnavskí účastníci snemu získali túto listinu od Bela štvrtého, museli mať šikovnú delegáciu aj slušnú kôpku peňazí.
V Trnave sa stretávali dve kupecké cesty. Jedna šla Považím do Poľska a druhá viedla z Česka cez Sereď do Podunajska až k Čiernemu moru. V ich priesečníku sa stretávali kupci. Takéto mesto rýchlo bohatlo. Pre mokré podložie a viacero potokov tu spočiatku nestavali honosné paláce. Cesty boli drevené, ale každý kupec sa tam musel zastaviť. Mesto bolo odsúdené na úspech. V jeho okolí boli služobnícke osady, ktoré pochádzajú z čias Veľkej Moravy. Z Hrnčiaroviec zásobovali keramikou kniežací dvor na hradisku v Majcichove. Zo Smoleníc a Dechtíc sem vozili dechty, smoly a drevené uhlie. „A potom sú tu famózne mestské hradby. Turci sa dostali až k Trenčínu, ale Trnavu nedobyli. Pri dobre zorganizovanej obrane nemal proti týmto hradbám šancu nik. Aj bočkajovské a betlenovské vojská či husiti sa sem dostali zradou. To, že ich nestavali z kameňa, ale z pálenej hliny, nasvedčuje, že v okolí boli odnepamäti vychýrený majstri tehliari. Rozprávať by o tom mohla obyčajná tehla, tak ako Kristus s modrými očami alebo pečatidlo. Bez malých vecí nemôžu existovať veľké dejiny.“

Text a foto: PETER VALO

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama