Trnavské rybníky
reklama

Malé loptičky sú jeho životom

ŠPORT - Softbal | 20.1.2011, 00.00, Tatiana Čuperková

Americké športy sa v Trnave udomácnili už dávno. Trnava sa stala doslova baštou pre bejzbal, softbal a v posledných rokoch aj pre slowpitch. Jedným z tých, ktorí stáli pri zrode všetkých odvetví, je Róbert Horváth. Domá má toľko titulov a ocenení, že ich nedokáže ani spočítať.

Malé loptičky sú jeho životom

Púpavy pri aleji
reklama

Róbert Horváth sa nezdá. Ale v minulosti hrával tenis, vesloval v pramici a rád vykorčuľuje aj na ľadovú plochu. Foto: Tatiana Čuperková

 


V slowpitchi ho prezývajú Pán Homerun. Do zápasov ide vždy s odhodlaním odviesť čo najlepší výkon a vyhrať.

Bejzbal, softbal, slowpitch. Nie je toho trošku priveľa?
- S bejzbalom som ako stredoškolák začínal a získal som množstvo titulov. Počnúc mládežníckymi kategóriami, končiac mužskými. Bejzbalu som sa venoval ako blázon. Bola to éra skutočne dobrých hráčov. Od Ronalda Kupku, cez Maroša Krásneho až po Fera Čambála. Trénovali sme päťkrát do týždňa a mysleli sme si, že bejzbal na Slovensku bude mať väčšiu vážnosť. Nadšenie nám ani našim nasledovníkom neodišlo, ale vytriezveli sme z ilúzií. Keď už nebolo toľko času na bejzbal, prešiel som na softbal. Je to predsa len menej náročná hra. Navyše ma zabrzdilo to, že som takmer na tri roky vycestoval pracovne do Talianska. Teraz som hráčom MaSK Pezinok a trénerom našich dievčat Trnava Panthers.
Už toto znie ako vrcholne využitý voľný čas. A k tomu ešte pribudol slowpitch.
- Inak to neviem nazvať. Ale je to funny hra. V slowpitchi ide fakt len o zábavu. Hrá ho zmiešané družstvo, a keby som to mal povedať nadľahčene, môže ho hrať každý. Aj žena od sporáka, aj muž z gauča.
Ale má pravidlá softbalu. Takže až také jednoduché to zrejme nebude.
- Softbal čiže fastpitch je celosvetová hra. Hrajú ho družstvá žien alebo mužov. Rozdiel medzi ním a slowpitchom je v nadhode. A už z názvu je jasné, že pri jednom je to rýchle, dynamické a odspodu. Pri druhom sa nadhadzuje do výšky, takzvaným padáčikom. Behať treba pri jednom aj pri druhom. Ale zas nie je až to také jednoduché trafiť aj pomalý nadhod. No slowpitch je u nás skutočne len v plienkach. V našom tíme je množstvo hráčov, ktorí ho ešte nezvládajú technicky. Ale snaha sa im nedá uprieť.
Bejzbal ani softbal nepatria na Slovensku k top športom. Dá sa povedať, že získať v nich titul asi nie je úplne nemožné. V softbalovej lige mužov sú šance 4:1, to je veľmi slušné...
- Bejzbalové tituly sú vydretejšie. Vážim si ich všetky. O niečo viac ako premiérový softbalový. To, že je málo tímov v súťaži, neznamená, že sme k tréningom pristupovali lajdácky. Bejzbalom či softbalom sme všetci žili, chceli sme s ním niečo dosiahnuť.
Slowpitchovej reprezentácii sa na ME nie veľmi darilo. Optimizmus však Róbertovi neschádzal z tváre. Foto: archív RH
 
Minulý rok sa slovenská reprezentácia objavila prvýkrát na majstrovstvách Európy v slowpitchi, ktoré sa konali v Prahe. No skončila posledná ôsma.
- V prvom rade sme mali zle zložený tím. Potrebovali sme aspoň 3 - 4 skúsených hráčov, a tých sme nemali. Hrali tí, ktorí hrať chceli.
Národný tím bol zložený z hráčov a hráčok Trnavy a Pezinka. To veľmi neznie ako reprezentácia.
- Slowpitch nedostal žiadne peniaze na to, aby mohol ísť reprezentovať. Našou výhodou bolo, že na šampionáte mohli hrať tie tímy, ktoré sa prihlásili. Nekonala sa žiadna kvalifikácia. Tak sme sa prihlásili aj my. No museli sme si to zaplatiť. Takže v tíme by ste nenašli hráča, ktorý by zo seba nedal všetko. V rámci svojich možností.
Nováčikovská daň bola ale priveľká. Nielen posledné miesto, ale aj jeden výprask za druhým.
- Ostatné družstvá, ktoré tam hrali, boli skutočnými reprezentáciami. Boli financované zväzmi, mali skúsenosti. Priznávam, že keby nám v zápase s Anglickom nepomohol rozhodca, tak hráme hádam dodnes. Viem, že to teraz vyzerá lacno a amatérsky. Ale nikto, kto chce reprezentovať svoju krajinu, navyše za vlastné peniaze, a odovzdá zo seba maximum, by nemal byť zatracovaný.
Ale minulý rok ste sa zúčastnili aj na majstrovstách Európy v softbale mužov.
- Aj tento šampionát sa hral v Česku. A úroveň turnaja bola naozaj vysoká. Domáca reprezentácia je vo svetovom rebríčku na nejakom šiestom alebo siedmom mieste. A to už hovorí dosť o jej sile. Spoločne s Holanďanmi a Britmi predvádzali neskutočné divadlo. Bola to pre mňa obrovská škola. Aj tam sme skončili na ôsmom mieste.
Róbertovi nechýba zmysel pre humor. Foto: archív RH
 
Človek sa asi pri takomto športe nevyhne kurióznym situáciám...
- Tak tých je skutočne na rozdávanie. Pamätám si, že na majstrovstvách Európy v bejzbale v Rakúsku sme hrali jeden z úvodných zápasoch šampionátu proti Nemecku. Ešte na rozcvičke som dostal loptou šupu do nosa, okamžite ma zaliala krv. Hneď ku mne pribehol lekár ich výpravy, ktorými do nosa napchal tampóny. No mne prišlo komické, že vyzeral ako klasický Tirolák s dlhočiznou bradou. Priamo v zápase som išiel prvýkrát na odpal. Loptička ma trafila do stehna tak, že mi čoskoro vznikla obrovská fialová modrina. Na druhom odpale som to schytal do chrbta a na treťom do ramena. Padol som v odpalisku ako podťatý a zúfalo som kričal od bolesti, búchal päsťami do zeme a volal: Prečo ja? Samozrejme, že publikum sa na tom výborne bavilo.
Ešteže ste tou loptičkou nedostali inam...
- Ale čoby nie. V inom zápase som si zabudol dať suspenzor a ako na potvoru som to schytal presne tam. Ešte dve hodiny som behal na pätách... (smiech). V zápase proti  Maďarsku sme sa zas takmer pobili. Ten istý hráč súpera ma niekoľkokrát fauloval, pri tom ako som kradol métu. Hovorí sa tomu, že ma bránil bez lopty, fejkoval. Čo sa nesmie, pretože som si skoro nohy dolámal. Skočili sme do sebai a hneď bol oheň na streche. Ale pozor, je to slušný šport, slušní hráči. Len občas sa situácia, tak ako pri iných športoch, vyhrotí a emócie vyplávajú na povrch.
Zažili ste aj nepríjemné zranenia?
- Nič vážne sa mi nestalo. Vyvrtnuté členky a polámané prsty pri tomto športe za zranenia nepovažujem. Ale videl som pár nepríjemností. Spolu so mnou hrával bejzbal aj brat Tomáš. Ten si v zápase v Bratislave zlomil kľúčnu kosť. Ako to už pri menšinových športoch chodí, na zápasy sme chodili vlakom. Takže sme s Tomášom po zápase pekne nastúpili na vlak z Bratislavy do Trnavy. Celú cestu doslova preplakal, pretože každé nadhodenie na koľajach pre neho znamenalo ukrutnú bolesť. V nemocnici mu ani nevedeli vyzliecť dres. Takže ho pekne na ňom museli rozstrihať. Teraz sa už na tom smejeme, ale vtedy nám to vtipné neprišlo.
Kto je Róbert Horváth
Narodil sa 13.8.1974 v Piešťanoch. Od jedného roka žije v Trnave. Je slobodný, bezdetný. Spoločne s bratom Tomášom stál pri mnohých bejzbalových tituloch Trnava Angels. V súčasnosti je trénerom softbalistiek Trnava Panthers, hráčom MaSK Pezinok v softbale a Old Stars Trnava v slowpitchi. Je bývalým bejzbalovým reprezentantom Slovenska, v súčasnosti softbalovým a slowpitchovým.

ŠUPA technika
reklama

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama