Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Jej náhrdelníky nosí niekoľko prvých dám sveta

RELAX - Tí sú naši | 29.7.2011, 00.00, prispievatelia

Bývalú stavebnú konštruktérku si jej tvorivé povolanie našlo, keď mala päťdesiat. Odvtedy vytvorila desiatky originálnych šperkov.

Jej náhrdelníky nosí niekoľko prvých dám sveta

Marta Filová.

reklama

 

Nenájdete medzi nimi dva rovnaké. Martu Filovú (65), rodáčku z Malženíc, ktorá teraz žije v Rosine pri Žiline, musí kameň zaujať. „Teraz mám taký, ktorý vyzerá ako oko tornáda. A už viem, že šperk sa bude volať Katrina.“


Vyšívali aj muži
Malženičanka spomína na výšivkárske vzory, ktoré ovplyvnili aj jej šperkársku prácu. „Mama vyšívala a ja som v tých neuveriteľne krásnych vzoroch vyrastala. Poznala som výšivkárky. Vedela som, ktorá žena to ako robí. V okolí Trnavy to vtedy bolo bežné, vyšívali dokonca aj muži. Kroje, ale aj obrusy, záclony, prikrývky na postele. Používali veľa techník, a každá z nich ma formovala. S mamou som chodila do Trnavy za jednou ženou, ktorá vypisovala
vzory. Umelkyňa par excellence.“
Niekedy predá šperk rovno z krku. Keď ju na ulici osloví dáma s otázkou, kde zohnala takú krásu. „Každý môj šperk je určený len jednej žene a mám radosť, keď si ju nájde,“ hovorí umelkyňa. Predať čo najviac nie je pre ňu dôležité. Neuvažuje ekonomicky. „Od začiatku som mala šťastie. Zo svojho podielu za rodičovský dom v Malženiciach som mohla nakúpiť drôt, kamene a obaly. Všetko išlo veľmi rýchlo, keď som mala päťdesiat šla som sa pozrieť na stretnutie drotárov do Budatínskeho zámku a o dva roky som tam bola pozvaná aj ja ako drotársky majster. Dobiehala som mladosť.“
Martu Filovú fascinovalo, ako drôt v rukách drotárov ožil. Učila vtedy na technickej škole a okamžite začala pracovať s drôtom so svojimi študentmi. Ona sama už vedela, že chce robiť šperky. Ale ako? Nikto vám svoje finty neukáže, každý si stráži to svoje. „Potom ma pani Višňovská naučila opletať vajíčka technikou šitej čipky s drôtom. A to bolo ono. Najprv som skúšala oceľový drôt. Nepáčil sa mi. Potom som urobila tri šperky z mosadze. Ale jej zlúčeniny nerobia dobre na pokožku, a mosadz navyše sčernie. Zohnala som si teda zubársky drôt. Ten však nebol lesklý, nemal šmrnc šperku. Nakoniec som objavila striebro. Aj pri kameňoch som mala šťastie. Pod patronát si ma zobral mladý muž zo Žiliny. Bol vo veku mojich dcér. Všetko mi vysvetlil, ukázal, dal mi kontakty, vzal ma na burzy kameňov. Veľtrh v Mníchove, Inhorgenta, to bola pre mňa rozprávka. Nemôžem sa pasovať za dokonalého odborníka v drahých kameňoch, ale niečo už viem. V prvom rade ma kameň musí osloviť už na pulte u predavača. Hneď mi musí napadnúť, čo z neho urobím.“

 

reklama

Jemná práca. Po desiatich hodinách z nej poriadne bolia prsty.


Vzory na stole
V drôte vytvarovanom na desiatky spôsobov nachádza Marta Filová výšivky zo svojho detstva. Pochádza z Malženíc, jej mama vyšívala a ona vyrastala medzi krásnymi vzormi a rôznymi výšivkárskymi technikami. Trakovické čipky, madeira, rôzne tradičné vzory – ženy, a dokonca aj muži v okolí Trnavy si ich medzi sebou vymieňali a vyšívali. Na kroje, ale aj na ozdoby do bytu, dečky, obrúsky, prikrývky.
Zopár rýchlych vzorov načmárala Marta Filová aj rovno na kuchynský stôl. Sú naozaj jemné ako čipka. Svoj obľúbený kameň nemá, ale šperky áno. Jeden sa volá Nivky, podľa časti malženického chotára, kam v detstve chodievala s ostatnými deťmi pásť husi hrávať sa hry. „V kameni je presne tá krajina, rovina a v diaľke borina, ako tam v Malženiciach.“ Ďalší je Úsmev matky. Opál zo slovenského Dubníka spracovaný do kvetu. Ale aj tieto dva šperky by predala, keby niekoho oslovili. „Nerobí mi problém rozlúčiť sa so šperkom,“ tvrdí. „Ešte keď ho vyrábam, predstavujem si: Tento by bol na vysokú, urastenú ženu, tento zas na širokú hruď, a toto na útle žieňa. Moje šperky sú osobné. Musia si nájsť svojho človeka. Nie každý vie nosiť takéto výrazné šperky. Dáma, ktorá bola u mňa naposledy, vedela svoj šperk tak krásne nosiť, že mi až srdce poskočilo.“ Autorský zákon dovoľuje pani Filovej urobiť päť rovnakých šperkov. Medzi jej prácami však nenájdete ani dva rovnaké. Každý jeden je originál.
A muži? „Moje šperky sú pre nich príliš jemné,“ uvažuje. „A nie som presvedčená, že v súčasnej kultúre by sa muži mali veľmi zdobiť. Pokúšala som sa vyrobiť sponu na kravatu, ale striebro nepruží, nerobí sa to z neho dobre. Predsa som však raz predala šperk aj mužovi. Na výstave v Nemecku ma oslovil jeden gay, či by si mohol kúpiť jednu náušnicu pre priateľa.“

 

 

Nie každá žena vie nosiť takéto výrazné šperky.


Dvesto miliónov
Po dvoch rokoch práce mala pani Filová za sebou dve malé výstavy. A potom jej zavolali, že ju chcú vystavovať v Slovenskom dome v Paríži. A tak to išlo. So šperkami pochodila skoro celú Európu od Varšavy po Jeruzalem. Možno práve vďaka výstavám u nej teraz nakupujú známe ženy a ich manželia, keď chcú svoje polovičky prekvapiť. Na Slovensku ich nosí napríklad prvá dáma Silvia Gašparovičová, Zuzana Martináková či Bibiana Ondrejková. Od prezidentského páru ich dostali do daru manželky prezidentov pri návšteve Slovenska. Občas svoj šperk vidí na dáme zo zámoria v televízii. Pamätá si každý jeden, a aj to, kto ho nosí. Ale vyrába aj atypické veci. Napríklad opasky. „Predstavte si dámu v malých čiernych spoločenských šatách a striebornom opasku s čiernymi brúsenými ónyxami,“ zasníva sa na chvíľu. Alebo klobúky. Urobila už aj slovenský štátny znak z dvestošesťdesiatich perál a vyznamenania pre zdravotné sestry.
„Teraz tu mám skamenené drevo z Madagaskaru. Je staré dvesto miliónov rokov. Držať niečo také v rukách, to je veľmi zvláštny pocit. Ale mám rada takéto výzvy. Hotový šperk sa bude volať Aj ja som bol zelený.“
Práca s drôtom nie je jednoduchá. Pani Filová priznáva, že po desiatich hodinách toho istého monotónneho pohybu jej opuchnú prsty a aj dva dni musí dať drôtu pokoj. Najlepšie sa jej pracuje na dovolenke pri mori. Vtedy vyrobí aj dva – tri šperky. More ju inšpiruje a o všetko tam má postarané.


Kopíroval ju
Slovensko je plné ľudí, ktorí nič svoje nevymysleli, ale veľa toho skopírovali. Svojho dvorného kopírovača mala aj pani Filová. Inžinier z Bratislavy chodil na jej výstavy a fotografoval si tam šperky. „Povedali mi to kurátorky. Podľa fotografií potom moje vzory kopíroval. Použil ich na obyčajný postriebrený drôt, ktorý za pol roka očernel. Šperky predával aj rozdával. Nakoniec sme sa stretli. Je to veľmi milý sympatický pán, keď som vystavovala na Bratislavskom hrade, sám za mnou prišiel so slovami: Ja som ten, čo vás kopíruje... Predsa ho nebudem žalovať! Skôr mi ho bolo ľúto. Nedokázal vymyslieť svoj vlastný štýl.“

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama