Tomášova smrť zrejme zabránila väčšej tragédii

AKTUALITY - Trnava | 30.7.2011, 00.00, Gabriel Kopúnek

TRNAVA - Fanúšikovia Spartaka Trnava dorazili v sobotu nadránom šťastlivo domov. Pravdivé okolnosti ohľadom tragédie, ktorú výpravu poznačila, postupne vychádzajú na povrch. V autobuse smrti mohlo totiž zahynúť ešte viac pasažierov.

Na pamiatku Tomáša ovešali fanúškovia Spartaka blízky strom klubovými šálmi a vlajkami. Nechýbalo veľa a takýchto pamätníkov mohlo v Srbsku pribudnúť viac. Foto: facebook

reklama

Vodič autobusu, ktorý nafúkal až 3,11 promile, sedel totiž v tom čase za volantom, a nie vedľa šoféra! „Už Tomášova smrť bola silná káva. Vedeli sme, že sa o nás zaujímajú médiá a radšej sme nechceli doma nikoho viac strašiť,“ hovorí o osudných chvíľach Denis, ktorý spolu s ďalšími sedel v autobuse smrti. „Policajti toho šoféra hneď zobrali. To bolo jeho šťastie, lebo by to s ním nedopadlo dobre. Chalani ho chceli zbiť. Ešteže nás viezol len niekoľko kilometrov. Pred Belehradom sme mali prestávku, a tam sa šoféri vystriedali. Taký nacápaný by nezvládol tie kopce, serpentíny a hlboké priekopy, aké nás neskôr čakali, keď sme zišli z diaľnice pred srbským mestom Niš. Pozabíjal by nás. Mali ho zavrieť, a nie mu dať zákaz jazdiť v Srbsku a pokutu 81-tisíc dinárov (zhruba 792 eur). Viac sme ho nevideli.“
Čo sa dialo na poschodí autobusu tesne pred nešťastím, Denis presne nevie. „Hore bol pre mňa nízky strop, tak som sedel dolu. Tomáš bol v prednej časti autobusu. Stačilo mu, aby sa postavil na sedadlo a mohol z autobusu vytŕčať tak po prsia. Že sa blíži most, zrejme videl, lebo sa snažil schovať dovnútra. Zapracoval však alkohol, nestihol to. Prečo mu jeho kamaráti dovolili zdemontovať okno? To je otázka pre nich. Jeho priateľka ho ešte pred odchodom s plačom prosila, aby nikam nešiel.“
Na poschodí nastala panika. „Všetci začali kričať, aby autobus zastavil. Že má rozbitú hlavu. Následne sa horné poschodie vyľudnilo. Boli bledí ako stena a vracali. Hore s Tomášom ostal len starší pán zo Smoleníc, ktorý sa mu snažil pomôcť. Bol tam až do príchodu záchranky. Tí, čo to videli na vlastné oči, hovorili, že to nebol pekný pohľad.“
Vyšetrovanie nehody trvalo dve hodiny. „Vyzbierali sme sa, aby mohol ísť autobusár s dobrovoľníkmi na neďalekú pumpu autobus umyť. Až potom sme sa mohli pohnúť ďalej. Stratený čas sa snažil šofér dohnať, ale prehrial motor a kilometer pred bulharskými hranicami sme ostali stáť. Povedali nám, že keď prejdeme na druhú stranu, príde po nás autobus a odvezie nás na zápas. Neprišiel nikto. Ešte pred výkopom prešiel okolo nás pešo vodič autobusu. Povedal, že ide do trinásť kilometrov vzdialeného servisu. Viac sme nevideli ani jeho. Až v skorých ranných hodinách sa objavil majiteľ autobusu z Čiech. Trvalo mu celé hodiny, kým vybavil náhradný autobus z Bulharska. Ten prišiel až v piatok pred obedom a konečne sme sa mohli vydať na cestu domov.“
Anabázu fanúšikov Spartaka i to, ako trávili nekonečnú noc na hraniciach, nájdete vo štvrtkovom vydaní Trnavského hlasu.