Keď ju videli zomierať, odušu plakali

RELAX - Rozhovory | 2.8.2011, 00.00, Vladimír Kampf

Večne ufrflaná Jana Nitschneiderová z Paneláka. Božidara Turzonovová je Blíženec, nevie si život predstaviť bez okuliarov a kolegovia herci ju oslovujú Dača.

Byť staršou herečkou je vraj skvelé. Foto: Michal Hlavatovič

reklama

Prvú filmovú úlohu dostala v roku 1961 vo filme Most na tú stranu. Ďalšie slovenské filmy pribúdali iba pomaly. Sama si najviac cení Božskú Emu, kde vytvorila postavu českej opernej speváčky Emy Destinovej. Náš rozhovor sa začal otázkou, ale nie mojou.

- A toto čo je? Mobil?
 Diktafón.
- A to takto vyzerá?
 Áno.
- Lebo ja toto budem potrebovať. Nie je to komplikované? Myslíte si, že sa s tým naučím robiť?
 Samozrejme.
- Aj ja?
 Určite.
- Pre moje vnúčatá je počítač normálna vec. Ja som stále mimo. Aj keď sa snažím. Veď s tým musím pracovať. A o čom sa budeme baviť?
 Začnime Trnavou. Prečo vám prirástla k srdcu?
- V prvom rade je to preto, že pred pol storočím som sa tam zasnúbila s mojím manželom. Ale, to už bolo naozaj dávno. V súčasnosti tam aj hrám v predstavení Vrátila sa raz v noci. Režíroval to Emil Horváth mladší. Okrem toho chodím aj učiť na Fakultu masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda. To sú moje tri putá, ktoré ma viažu k Trnave.
 Páči sa vám Trnava?
- V minulosti u nás likvidovali všetky historické jadrá miest. Škoda. Napriek tomu má pre mňa toto mesto takú zvláštnu magičnosť. V Trnave bola vôbec najstaršia univerzita na tomto území. Keby sa podarilo dať do poriadku historické jadro a zaplátať prázdne diery, celé by to zasvietilo. Myslím, že by to stálo za návštevu aj cudzincom, ktorí navštívia Bratislavu. Veď cesta autom trvá pol hodinu.
 Ak sa nedostanete do zápchy.
- Presne tak. Sláve mesta by pomohli návštevy cudzincov. V Trnave je naozaj čo vidieť.
 Narodili ste sa v Sofii a po roku života tam sa vaši rodičia presťahovali na Slovensko.
- Ako jediná v rodine mám takú dlhú koncovku priezviska: Turzonovová. Nikto iný ju nemá, stačí im Turzonova.
 Vaši boli Bulhari?
- Vidíte, žijem na svete už takmer sedemdesiat rokov a stále to musím dookola vysvetľovať. Vždy si poviem, či sa ma aj tento redaktor spýta to isté. Môj otec sa narodil pri Solúne (Thesaloniki).
 V súčasnosti hráte v paneláku strašnú semetriku. To ste aj naozaj taká? Lebo nevyzeráte.
- Ja už som všelijaké pohrala. Aj sväté, aj padlé, aj grófky a aj kraviarove matky. To patrí k môjmu povolaniu. Či som aj naozaj taká semetrika, neviem posúdiť, to sa musíte spýtať mojich najbližších. Teraz sa robia seriály. V minulosti sme robili inscenácie. Žiaľ...
 Prečo žiaľ? Doba sa mení.
- Myslím, že v minulosti sme robili rôznorodejšie veci. Seriál sa točí stále dookola. Nech je hocijaký. Škoda, že umelecká mládež nemá možnosť vyvíjať sa aj na iných predlohách.
 Stíhate to hrať v seriáli.
- Denný seriál neznamená, že sa robí denne. Ide to rýchlo, za niekoľko hodín stihneme aj niekoľko dielov. Točíme podľa bytov.
 A divadlo?
- Už to nie je tak, ako keď sme boli mladé, že sme v ňom aj bývali. V mojom veku už ani nemám toľko rolí. Najviac hier je napísaných pre mladých. Tam sa dejú veci.
 Máte aj iné záľuby?
- Veľa si čítam. Mám sa čím zapodievať. Teší ma päť vnúčat.
 Nemajú v hlavičkách chaos, keď vás vidia aj na obrazovke a aj naživo?
- Nie. To je mládež, ktorá z toho nemá žiadny mimoriadny zážitok, ako ho mali moje dcéry. Keď ma videli zomierať, boli z toho úplne nešťastné. Tri dni plakali a báli sa, že keď odídem, tak sa už nevrátim. Je to zvláštne: Žijeme a aj sa vidíme. Už som vám dosť narozprávala, však? :-)
 Mali ste v živote herecký vzor?
- To nie. Mala som toľko práce, že som ho nestihla mať. Ale, samozrejme, obdivovala som staršie kolegyne, ktoré to na javisku vedeli.
 Na ktorú najradšej spomínate?
- Na všetky. Všetky boli skvelé, od tety Meličkovej cez Máriu Prelovskú, tetu Oľgu Borodáčovú, Zdenku Grúberovú... Je ich naozaj veľa. V Národnom divadle bola naozaj skvelá partia.
 Budem sprostý: Ako je to byť staršou herečkou?
- Veľmi dobré a príjemné. Keď sme boli mladé, tak sme naozaj dreli. Museli sme sa deliť medzi divadlo, civilný život a deti. Mala som s tým problémy. Dcéry už mám veľké a nemusím mať všetko pod kontrolou. Je to fajn.