Tisíc korún pre majsterku sveta

ŠPORT - Hádzaná | 20.1.2011, 00.00, Ján Král

Narodila sa ako Veronika Schmidtová. Ľudia ju však poznajú ako Vieru Ilavskú. Skvelá trnavská hádzanárka, ktorá sa v roku 1957 podieľala na zisku titulu majstra sveta v hádzanej pre Československo, sa nad peripetiami s menom iba usmieva.

Veronika Schmidtová – Ilavská. Foto: Ján Král

reklama

Veroniku Schmidtovú – Ilavskú prezývajú Viera od detstva. Meno sa tak udomácnilo, že sa objavuje i na oficiálnych zápisoch. Podstatnejšie však je, že Ilavská so spoluhráčkou Annou Čápovou - Ríšovou a trénerom Ladislavom Grossom tvorili trojicu zástupcov Slovenska v zlatom tíme ČSR.
 

Horúčavy a jediná sprcha
Minulý týždeň ich úspech ocenili. Na vyhlasovaní ankety Sedmička 2010 uviedli spomínané trio do siene slávy slovenskej hádzanej.

„Úžasný pocit. Veľmi milo ma prekvapilo, že po toľkých rokoch si predstavitelia slovenskej hádzanej zvážili, že majú medzi staršími hádzanárkami aj majsterky sveta,“ povedala Ilavská.

reklama

Stále vitálna žena, ktorá 29. januára oslávi 73. narodeniny, neskrývala slzy dojatia. O zážitkoch zo šampionátu rozpráva aj po piatich desaťročiach s chvejúcim sa hlasom.

„V júli sme mali trojtýždňové sústredenie. Trénovali sme v Bratislave v obrovských horúčavách trikrát denne. Hovorilo sa, že v Juhoslávii bude ešte teplejšie ako u nás. Tréneri chceli, aby sme sa vžili do toho, čo nás čaká a nemali sme potom problémy,“ spomína legendárna krídelníčka.

V Belehrade ich však nečakala prekážka iba v podobe teplôt. „Bývali sme na internáte. Na poschodí bola na päť družstiev jedna sprcha a wc. Šokujúce, ale museli sme sa s tým zmieriť,“ pokračuje.

Zmier po desaťročiach
Drvivú väčšinu národného tímu vtedy tvorili hráčky z Čiech. Ilavská už dva roky patrila do reprezentácie, oficiálny medzištátny zápas však absolvovala až na šampionáte.

„Keď ma tréneri vybrali, stala som sa najšťastnejší človek pod slnkom. Kvetka Marzinová sa, ako dlhoročná členka reprezentácie, cítila dotknutá, že prišla o miesto v zostave.

Na izbe povedala: Blbá Slovenka ma vyhodila z družstva. Viete si predstaviť, čo to vo mne vyvolalo? Od hnevu som ju chytila pod krk: „Ešte raz to zopakuj a...“

Našťastie nás kapitánka Stanka Kučerová, mimochodom skvelá žena, vtedy rozdelila,“ hovorí rodená Gemerčanka, ktorá v Trnave býva od šiestich mesiacov života, keď sa jej otec prisťahoval na Coburgovu ulicu za prácou.

„Nominácia do zostavy mi dala toľko energie, že v zápase proti Maďarkám som ako prvá prelomila stav 0:0 a v jedenástej minúte som vsietila prvý gól. Cítila som sa ako v siedmom nebi.“

Spanilá jazda tímu pokračovala a vyvrcholila ziskom titulu majsteriek sveta.

S Marzinovou sa znova stretli po dvadsiatich rokoch. „Keď sa konal šampionát na Slovensku, nás, účastníčky MS, pozval Slovenský hádzanársky zväz na finálový zápas. Ako ma Kveta zbadala, prišla ku mne, podala mi ruku a objala ma so slovami: „Věro, promiň.“ Človek nezabudne, ale tým, že si uvedomila, že spravila hlúposť, bolo všetko odpustené,“ vyhŕknu jej slzy.

Tepláky vrátili
Úspech na svetovom šampionáte vtedy dostatočne krajina nedocenila. „Viezli sme sa vlakom cez Budapešť a Štúrovo do Bratislavy. Grossa, Čápovú a mňa vysadili v Bratislave a česká časť tímu pokračovala do Prahy, kde bola oslava. Nás ale nikto nepozval... Hlavne trénera Grossa sa to dotklo.“

Aj finančná odmena vyvolávala skôr úsmev. „Dostali sme po tisíc korún a tepláky, ktoré sme vrátili, lebo by sme ich museli zaplatiť. Z odmeny som si vtedy kúpila paplóny. V roku 1958 nám udelili titul majstra športu. Tri mesiace sme dostávali štyristo korún. Potom však zase nič,“ smeje sa a jedným dychom dodáva:

„Naša generácia hrala hádzanú pre šport, nie pre peniaze. O to viac sme sa ale v tom vyžívali. Vkladali sme do tréningu a zápasov život.“

Veronika „Viera“ Schmidtová - Ilavská strávila, s výnimkou anabázy v Lokomotíve Bratislava, celú kariéru v trnavskom Spartaku. Zánik ženskej hádzanej v meste ju mrzí.

„Ľudia vo výbore klubu videli iba futbal. O druhý šport absolútne nemali záujem.“ Dnes si nenechá ujsť hádzanú v televízií. Kedysi navštevovala aj zápasy, čosi sa v nej však zlomilo, keď bola svedkom ako sa trnavskí hádzanári pobili s košickými.

„Vtedy som si povedala, že nie sú hodní, aby som chodila na zápasy. Pravidelný celorodinný rituál sa tak zmenil na občasné návštevy,“ vraví žena, ktorá začala s hádzanou v pätnástich.

Dovtedy sa venovala športovej gymnastike. Ako 16-ročná už hrala za ženy, hoci prvé dva roky kvôli veku „na čierno“.

Hádzanársku kariéru ukončila, keď mala tridsaťdva, naďalej sa ale venovala športu ako trénerka.