Blog Šoková terapia: Keď sa povie pani-slečna

BLOG - Šoková terapia | 15.8.2011, 11.17, Tatiana Čuperková

Hovorí sa, že vek je len číslo a každý má toľko rokov, na koľko sa cíti. Sú ľudia, u ktorých to platí dvojnásobne. Môj otec je asi prototypom človeka, u ktorého by som slovo starnutie považovala za urážku.

Nielenže skvele vyzerá, ale má stále atletickú postavu, hráva futbal, korčuľuje a srší vtipom, ktorý zbožňujem.
Hovoriť o starnutí po tridsiatke je možno trápne. V každom prípade, posledných desať rokov v mojom živote prebehlo ako v zrýchlenom filme a len pohľad do dokladov ma presviedča o tom, že mám na chrbte tretí krížik. Aj preto ma zakaždým prekvapí, keď sa objavím pracovne na nejakom podujatí a mladí športovci mi vykajú. Nuž, v očiach šestnásťročných som už postaršia teta.
Nečudujem sa im. Aj ja som vtedy vnímala tridsiatnikov ako ľudí v strednom veku a kategóriu 50+ ako ľudí, ktorí sú už jednou nohou v hrobe. No o čo intenzívnejšie si uvedomujem vlastnú smrteľnosť, o to viac mi príde vek len ako štatistický údaj.
Až na pár výnimiek. Vďaka typu postavy, ktorej sa hovorí krv a mlieko, som zažila už pár situácií, ktoré stáli za zamyslenie. A kde sa vek prestal brať do úvahy. Autobusom necestujem často, len vtedy, keď idem na poznávací zájazd. Kamaráti sa zo mňa smejú, že som vedúca geriatrického krúžku. Tento rok mám za sebou už siedmy a nechápem, či to mám v sebe nejaký radar, ale som miláčikom všetkých šoférov. Stačí, ak v Trnave nastúpim a usadím sa na svojom mieste, určite si už niekde pred Bratislavou chcú so mnou potykať, ísť za mnou na izbu a stráviť so mnou pekné chvíľky. Samozrejme, všetci šoféri sú zo spomínanej skupiny 50+. Moji kamaráti vedia, že dokážem flirtovať s každým chlapom, ktorý je len o trošku krajší od čerta. Ale keďže na tieto zájazdy chodím s mamkou, svoj temperament držím poriadne na uzde. Toto ešte stále považujem za situáciu, ktorá sa dá zvládnuť. Iné je, keď ma človek, starší o pätnásť až dvadsať rokov, oslovuje pani Táňa. Vtedy sa začnem obzerať, či to skutočne patrí mne. Pani Táňa ma z môjho pohľadu radí medzi osoby, ktorých do dôchodku ostáva nejakých desať rokov. A potom sú tu tí mladí ľudia. Vykanie dokážem prekúsnuť, ale keď mi tínedžer povie pani Čuperková, padám do mdlôb.
Priam šalamúnsky to vyriešil jeden môj kamarát. Na začiatku si nebol istý, ako ma má oslovovať, a keďže nepoznal moje krstné meno, hovoril mi pani-slečna. Už prešiel nejaký ten piatok, my si dávno tykáme a celkom dobre sa aj poznáme. Ale pani-slečna zostala v repertoári jeho oslovení.