Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

Spartak. Mal ho otec na srandu?

RELAX - Tí sú naši | 23.8.2011, 00.00, prispievatelia

Aj Gruzínsko má svoj Spartak. Lepšie povedané, svojho Spartaka. Spartak Simonia má štyridsaťštyri rokov, žije v Tbilisi a momentálne pracuje pre slovenskú mimovládnu organizáciu Človek v ohrození.

Spartak. Mal ho otec na srandu?

 

Gruzínsky Spartak je šofér, tlmočník, nákupca stavebného materiálu, zjednávač cien, prenajímateľ bytu, v ktorom býva koordinátorka Mária zo Slovenska, zoznam kontaktov na úrady a inštitúcie, poradný hlas pri stretnutiach. A už aj dobrý priateľ. Keď je práce veľa a treba navštevovať vysídlencov mimo Tbilisi, trávi s koordinátorkou Máriou Radvákovou sedem dní do týždňa. „Hľadali sme byt na prenájom, objavili sme v novinách inzerát a odpovedali naň. Byt bol Spartakov,“ hovorí Mária. „O pár dní sa spýtal, či by sa u nás nenašla práca pre jeho kamaráta. Potrebovali sme práve šoféra. Odkázala som teda tomu jeho kamarátovi, nech ráno príde aj s autom pred kanceláriu. Na druhý deň ráno tam stálo auto, a v ňom – Spartak. Na ďalší deň zas. A tak to už zostalo. Možno je v Gruzínsku zahanbujúce pýtať sa na prácu pre seba.“

reklama


Neveril Leninovi
„Mám veľa profesií,“ konštatuje Spartak. „Ukončil som 53. strednú školu, niečo ako lýceum, v Tbilisi. Potom som šiel na poľnohospodársky inštitút, odbor lesné hospodárstvo.“ S lesmi však veľmi nerobil. Po škole sa zamestnal v Komsomole, vtedajšej organizácie mládeže v celom Zväze sovietskych socialistických republík. Robil inštruktora mestského komitétu. Jeho úlohou bolo hlavne organizovať koncerty a iné aktivity pre mládež. „Pozývali sme aj zahraničných umelcov, boli u nás z Rumunska aj Poľska. Tam tiež fungovali podobné mládežnícke organizácie.“ Bol komunizmus, v Komsomole boli vtedy úplne všetci mladí. Ďalší level bol komunistická strana. „Kto do nej nevstúpil, nemal výhody. Kto sa chcel mať dobre, musel byť v strane. Alebo kto chcel lepšiu prácu či vyššiu funkciu. Do funkcií púšťali len tých, ktorí boli v strane. U vás v Československu to určite tiež bolo tak. Ja som vstúpil do strany nie preto, že som obdivoval Leninove myšlienky. Ale preto, aby som sa mal lepšie.“
Potom Spartak robil veľa rôznorodých vecí. Bol zástupcom riaditeľa vo fabrike na výrobu okien v Didube. Pracoval na lesných hospodárstvach na niekoľkých miestach v Gruzínsku aj v Tbilisi. Keď sa Gruzínsko odtrhlo od Ruska a Spartakov kamarát sa stal ministrom vnútra, dostal Spartak džob v štátnej bezpečnosti. Po šiestich rokoch odišiel na nepokojnú hranicu s Azerbajdžanom a Arménskom. A nakoniec sa zamestnal v Národnej banke Gruzínska v centre Tbilisi. Pracoval v oddelení zberateľských mincí a suvenírov. „Prezidentom banky bol môj priateľ. Keď ho zosadili, tak zosadili aj mňa. A bolo po robote,“ usmieva sa Spartak nad svojou krajinou, kde sa všetko, a hlavne práca, vybavuje po známosti.

 


Čierna ekonomika
Ktorá zo Spartakových profesií sa mu páčila najviac? „Ani jedna sa mi nepáčila,“ prekvapí priamou odpoveďou. Potom vysvetlí: „Nám Gruzíncom sa najviac páči robota, v ktorej najlepšie zarobíme. Našťastie, ja som mal vždy práce, na ktorých som zarobil.“ Objasňuje fungovanie gruzínskej ekonomiky. Kedysi mal výplatu sto lari, ale pomimo si privyrobil ďalších tisíc. Prizná sa aj k platu v štátnej bezpečnosti: mzda štyristopäťdesiat lari plus aj tritisíc načierno. „Korupcia. Tak fungovalo Gruzínsko a všetci to tak robili.“
Prácu pre Človeka v ohrození však Spartak pokladá za zaujímavú. Slovenská organizácia pomáha ľuďom vysídleným po osetínskej vojne v roku 2008. Utečenci vtedy museli opustiť svoje domovy s prázdnymi rukami. Mesiace žili na kope v materských školách a starých ubytovniach. Potom ich vláda premiestnila do ich nových domov a bytov. Nazývajú ich osídlenia: stovky, niekde až tisícky malých domčekov v dlhých radoch za sebou. Iní utečenci skončili v mestách, v ako-tak zrekonštruovaných robotníckych ubytovniach. Dostali k nim síce malé pozemky, ale to je všetko. V Gruzínsku nie je práca. Nezamestnaní sú aj miestni, nieto ešte prisťahovalci z obsadeného teritória. Mesačné sociálne dávky od štátu sú dvadsaťštyri lari na osobu. Jeden chlieb stojí osemdesiat tetri. Teda bez dvadsať tetri jedno celé lari.
„Čo tu robia Slováci, je úžasné. Ľuďom to veľmi pomáha. Vysídlenci hovoria po gruzínsky, ja to prekladám do ruštiny. Mojimi ústami riešia problémy, ale aj ďakujú za pomoc. Teší ma, že na tom dobre mám tiež nejakú zásluhu. Vidím, ako ľudia plačú, keď hovoria o svojich predchádzajúcich životoch, o dome, ktorý mali. V Osetsku boli z celého ZSSR najlepšie podmienky pre poľnohospodárstvo. Ľudia mali záhrady, jabloňové sady, patrili k tým bohatším. Po vojne im nezostalo nič.“ Spartak vie veľmi dobre vypočítať, ako veľmi sa musia vysídlenci uskromňovať. „Mám manželku a dve deti. Celá rodina minieme na deň aspoň päťdesiat lari... Jeden vysídlenec má dvadsaťštyri lari na celý mesiac. Z toho sa nedá žiť. Sociálny systém u nás je veľmi zlý. Zdravotné poistenie? Keď som pracoval v banke, platili dobrú poistku mne aj celej mojej rodine. U lekárov sme nemuseli nič platiť, všetko sme mali zadarmo. Utečenci sú bez práce. Tým pádom aj bez poistenia. Ak budú aj umierať na nemocničnej chodbe a nebudú mať hotovosť, nikto sa o nich neobzrie.“

reklama


Hostel a pivo
Futbal má Spartak rád, ale iba v televízii. O Spartaku Trnava ešte nepočul. Možno teraz začne výkony Trnavčanov sledovať, keďže gruzínsky futbal nestojí zaveľa. „Kedysi bol populárny, ale teraz dobrých hráčov niet a vo futbale sa strácajú milióny lari, nikto netuší kam,“ smeje sa. Kedysi bol aj on aktívnym športovcom. Najprv plával, potom hral vodné pólo, ale najviac ho bavilo ragby. „A potom začala v Gruzínsku vojna. Boli iné starosti, ako športovať.“ Ragby si však doteraz rád pozrie v telke.
Trnava nemusí byť nešťastná, že Spartak jej futbalový klub nepozná. Gruzínci veľa toho nevedia ani o Slovensku. Vybaví sa im akurát gruzínsky film s názvom Rača. Hovorí o víne a o príbehu zamilovanej dvojice z bratislavskej Rače a regiónu Rača v Gruzínsku. Spartakovi sa vybavia aj ďalšie „vierohodné“ výplody kinematografie: Hostel a Eurotrip. S Českom sa mu spája najlepšie pivo na svete. České pivá čapuje väčšina podnikov v Tbilisi. „Ale kedysi na tých pivách písali: Made in Czechoslovakia,“ upokojuje ma.
Vo voľnom čase sa Spartak rád túla po Gruzínsku. Jeho mama bola zo známeho vinárskeho regiónu Kacheti, dodnes tam majú rodičovský dom. Ďalšie obľúbené dovolenkové miesto je, ako inak, Čierne more. „Keď si s kamarátmi zmyslíme, sadneme do auta a za tri – štyri hodiny sme v Batumi.“ Zahraničie? Za čím by sa Spartak von trepal. V Gruzínsku má more aj hory.
Dvaja Spartakovi synovia sú čerstvo dospelí. Starší, Giorgij, pred pár týždňami úspešne zmaturoval. O niekoľko mesiacov sa Spartakovej manželke narodí ďalšie dieťatko. Ak to bude syn, určite sa nebude volať Spartak. „Veď to nie je gruzínske meno!“ smeje sa. Dodnes nevie, prečo ho otec pomenoval práve takto. „Ani sa to nedozviem, otec už nežije. Raz som sa ho na to spýtal. Jeho reakcia bola: Čo sa ti tvoje meno nepáči?“

 JANA ČAVOJSKÁ

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda plug in hybrid
reklama