Hore bez? Nepotrebujem sa vyzliekať

RELAX - Rozhovory | 21.8.2011, 00.00, prispievatelia

Vždy bola skôr chlapčenský typ, odmalička vedená k remeslu a umeniu. Zlatníctvo a kováčstvo má v malíčku, no ostala pri hudbe.

Ostatným dídžejom bývala na smiech.

reklama

Jej nástrojom sú gramofóny, na ktorých sa naučila hrať úplne sama. Dnes hráva v najlepších kluboch sveta. DJane Kattka, vlastným menom Katarína Blesáková (26) z Trnavy, lásku k hudbe zdedila po otcovi. A nielen to. Rovnako ako on vyštudovala umeleckú priemyslovku. Výtvarnú školu navštevovala už od štyroch rokov. Prvýkrát si zahrala v štrnástich v domácom Alcatraze. Svoje umenie predviedla vo Francúzsku, Grécku, USA a inde. Tretí rok sa zúčastňuje na prestížnej konferencii dídžejov v Miami.

Tvoj otec hráva rockovú hudbu, ty si sa vydala iným smerom. Chcela si sa od neho odlíšiť?
- To je tá revolta, čo vládne medzi rodičmi a deťmi. Mal rád úplne iný žáner, ja som si našla svoj. Rock tak miloval, že mi ho svojím spôsobom sprotivil. Doma si ho stále púšťal. Presadzoval ho aj na spoločenských akciách, na ktorých hral. Tento štýl je mi vzdialený. Vypočujem si iba upgroundovejšie, ťažšie odnože, ktoré nie sú komerčne známe.
Aké žánre uprednostňuješ ty?
- Tanečnú, elektronickú hudbu. Pod tým nemyslím komerčnú diskotékovú hudbu, ale takú, ktorá má pre mňa určitý zmysel. Keď cítim rytmus a počujem v tom nástroje, vokály, hrajú vo mne emócie úplne celým telom. Mám chuť sa tešiť, tancovať, robiť to, čo robím.
Spolupracovala si so speváčkou Meliah na projekte Pussies Love House. Stále fungujete spolu?
- Bol to starší projekt, s ktorým som v nemeckej agentúre začala. Každý nejakým spôsobom rastie, vedomostne aj hudobne. Ona je klasická zabávačská speváčka. Ja som chcela nejaký parádny černošský hlas. House je o vokáloch, textoch. Sú to silné emocionálne veci, príbuzné s gospelom. Teraz spolupracujem s viedenskou saxofonistkou a umelkyňou, ktorá hrá na elektronických husliach. Sme trio.
Kto ti v začiatkoch pomáhal s technikou? Predpokladám, že otec.
- Áno, bola to veľká výpomoc. Na druhej strane som nechcela používať klasické prehrávače, do ktorých sa iba vloží CD. Je to pre mňa syntetické. Preto som sa naučila hrať na gramofónoch. Je to takisto ťažké, ako naučiť sa hrať na hocakom inom nástroji. Keď niekde hrám, berú to ako live koncert. Zohnať platne nie je jednoduché. Nielen bežní komerční dídžeji, dokonca svetové mená nepoužívajú už ani prehrávače. Sú programy, konzoly, kde stlačia jeden gombíček a zmixuje im to.
Bolo ťažké preraziť v mužskom svete dídžejov?
- Určite tam boli bariéry. Bola som najmladšia, a navyše dievča. V tom čase bolo na svete veľmi málo dídžejok, nieto ešte na Slovensku alebo v Česku. Boli sme možno tri a chlapi ma strašne podceňovali. Ostatným dídžejom som bola na smiech. Nezľakla som sa a snažila sa dať do toho všetko.
Aký máš názor na topless dídžejky (hore bez, pozn. red.)?
- Teraz nastal v tomto smere strašný boom. Je to otrasné. Kadejakí manažéri pozbierali z ulice šľapky, spoločníčky a urobili z nich kvázi dídžejky. Vrazili do nich peniaze, spravili promo kampaň. Sú ich tisícky. Samé duá. Blondína, tmavovlasá, všelijaké kombinácie a perverzity. Ja si robím svoju prácu poctivo, a oni ma s nimi porovnávajú. Nepotrebujem sa vyzliekať a ukazovať prsia. Ja chcem, aby ľudia chodili za mnou a za mojou hudbou. Myslím si, že to s hudbou nemá absolútne nič spoločné. Je to umelé, nechutné a strašne ma to mrzí.
Na ktoré vystúpenie najradšej spomínaš?
- Takých je viac. Jedny z naj boli Dubaj a Estónsko. Tiež Japonsko, ale o ňom sa mi pre nedávne udalosti ťažko hovorí. Doteraz sa známych bojím skontaktovať, či to prežili. Japonci sú neuveriteľní ľudia. Bol to pre mňa asi najväčší šok. Nedá sa to porovnať s nami, sú veľmi popredu. Vedia sa úžasne baviť. Neselektujú, či je človek mladý, starý, či má milióny alebo nemá peniaze. Víkend je pre nich veľký sviatok, lebo veľa pracujú. V klube sa potom úplne odviažu. Vidíš tam manažéra alebo šéfa v obleku s notebookom, kufríkom. Chytí ho, šľahne do rohu, zvlečie sako a baví sa ako odtrhnutý vagón dva dni vkuse.
V súčasnosti majú k tebe muži väčší rešpekt?
- Chlapi sa ku mne chovajú milo, aj mi zalichotia, ale v živote ma nikto neobťažoval. Keď hrám, som príjemná, zabávam sa, usmievam sa. Keď skončím, som odmeraná. Majiteľ podniku veľakrát volá najskôr môjmu manažérovi, aby sa ma niečo opýtal. Vraj zo mňa ide strach a som ako ľadová kráľovná. Pokiaľ zistím, že niekto je príjemný, inteligentný a mám si s ním o čom podebatovať, potom O. K. Ale ináč som úplne zlá. A keď ma nejaký chlap nahnevá, tak to je úplná katastrofa.