Futbalová glosa: Božský Diego futbalovo zaštepil našu generáciu

ŠPORT - Futbal - Futbalová glosa | 1.12.2020, 10.02, prispievatelia

Futbalista Hrnčiaroviec a vo Zvončíne tréner žiakov Futbalovej mládeže Borisa Godála Peter Vozár sa drží hesla, že šport aj život treba brať s nadhľadom. V tom duchu píše aj svoje glosy.

Ilustrácia: Tomas Castellani

reklama

V stredu spečatila svoj životný zápas ikona svetového futbalu, božský Diego, ktorý sa posledným sólom prekľučkoval až do nebeskej brány.

Hráč, ktorý opantal rodnú Argentínu, taliansky Neapol, ale aj ten najzapadnutejší kút sveta, kde mali v 86 tom televízor, alebo aspoň rádio, či hlinené tabuľky, na ktoré sa dal vytesať záznam magického predstavenia, ktoré predviedol na futbalových majstrovstvách sveta v Mexiku.

Mal som deväť rokov, predtým som vonku chytal loptu a kričal: „já som Kokoty, já som Kokoty!“, to len  tak na margo tej potreby identifikácie sa s nejakým futbalovým vzorom.

reklama

Jeďo bol Pumpido, tak to písal nedávno, vtedy sme sa ešte nepoznali, jemu zostal kamarát s tou prezývkou, mne...

Ale už som odbočil.

Každý mal nejaký vzor, spomínaný šampionát ich komplet prekopal, nielen deťom, ale aj dospelým.

Okrem fanúšikov Argentíny a Neapola sa svet rozdelil na dva tábory. Za Maradonu a proti nemu, oba však uznávali neskutočné ekvilibristické kvality futbalového génia.

Väčšina detí bola samozrejme vonku Maradona, ale to len dovtedy, kým sa nepotkli na prvej lopte, a ostatné decká ho vysmiali.

Čo sa samozrejme stávalo aj najväčším frajerom, takže sa božskou prezývkou začalo viac a viac šetriť, až sa pojem Maradona zmenil na niečo neuveriteľné, až posmešné, takže ak sa na niekoho povedalo Maradona, vo futbale sa z toho stal ekvivalent atómového inžiniera.

To však nebránilo miliónom budúcich hráčov snívať o tom, že raz budú ako on.

Ako iné decká, aj našu generáciu Diego zaštepil jak stromek, a odvtedy skoro v každom z nás rástol malý Armando.

Majstrovstvá skončili a zostali len večné debaty, či to bola ruka, alebo nie, magický futbal zmizol z obrazoviek a s nimi aj zázračný Diego.

Vtedy nebola možnosť prehrať si akciu, alebo celý futbal kedykoľvek mal človek chuť a tak si majstrovstvá, aj čistá ruka a nasledujúce nádherné sólo žili vlastný život ústnym podaním.

Legenda hovorí, že Diego neodmietol žiadnu dobrú oslavu. Fotokoláž: PV

V Neapole si však božského Diega užívali plnými dúškami, zatiaľ čo si on popri futbale užíval nočný Neapol a plody práce kolumbijských plantážnikov.

Osudové stretnutie chlapca z chudobného predmestia Buenos Aires s mentalitou porovnateľných Neapolčanov dalo Diegovi krídla, ale Red Bull to teda nebyl, milý pane.

V každom prípade po dvojročnom trápení v Barcelone, kde sa cítil až príliš zviazaný, našiel slobodu v klube, ktorý mu ju s radosťou poskytol.

To bolo 2 roky pred spomínaným šampionátom v Mexiku.

V takticky silne viazanom talianskom futbale pôsobil ako dáma na kokaíne v šachu.

Keď si zmyslel popreskakoval pešiakov, strelcov, veže aj celú sicílsku obranu a pár ťahmi dal protivníkovi mat.

Príliš nespútaný život však začal prinášať aj nežiadúce následky, pre nás najviditeľnejšie bolo sklamanie, že Argentínu priviedol iba do finále nasledujúcich majstrovstiev sveta, kde už sám nevládal čeliť nemeckým ovčiakom.

Čo však len potvrdilo kacírsku teóriu, že aj božský Diego by mohol byť len človek. To sa ukázalo aj v nasledujúcich rokoch.

Sám Maradona s odstupom času tvrdil, že to aký bol futbalista, mohol byť len odvar toho, akým by bol, ak by ho neovládli drogy.

Tu môj skromný názor je, že človeka formuje prostredie a sám má možnosť čiastočne prostredie meniť, ale niektoré vzácne rastliny nevyrastú do krásy v tej najkrajšej záhrade, ale naopak na miestach, kde by to málokto čakal.

Útržkom som čítal Maradonovu biografiu a prestup do Barcelony bol pre neho osobne veľkým sklamaním, stručne sa cítil príliš zviazaný, takže do futbalovej dokonalosti vyrástol až v betónovej džungli Neapola, kde ho jednoducho nechali robiť to, čo vie najlepšie.

Hrať a príliš sa nestarať, kde sa asi nachádza v pondelok v čase, keď by mal byť na tréningu.

Zaradil sa tak do dlhého zoznamu hráčov, pri ktorých ste nevedeli, čo urobí na ihrisku, ale aj v bežnom živote.

Neznesiteľná ľahkosť bytia mu dávala na ihrisku krídla, bohužiaľ mu ich však aj veľmi rýchle strihala, definitívne ich prestrihla prakticky na jeho posledných majstrovstvách ako hráča v 94-tom.

Za hráčsku kariéru dokázal toho na chudobného hráča skutočne veľa.

Pozdvihnúť  a spojiť celú krajinu, vyzdvihnúť ju na piedestál, odplatiť sa vtedy nepriateľovi futbalovým ponížením, do smutného mesta priniesť radosť a poblázniť desiatky miliónov po celom svete.

Jeho trénerská anabáza už taká úspešná nebola, viedol aj národný tím Argentíny s nie veľkým úspechom.

Počítam, že veľa z toho na taktických prípravách ešte z čias hráčskej kariéry nepobral, skôr si niekde v rohu žongloval s pomarančom.

Zaujímavé však bolo jeho angažmán v mexickom Sinaloa, o ktorom je aj seriál na Netflixe, o tom ako s podpriemerne druholigového tímu spravil vyhrávajúce mužstvo.

Zaujímavé aj preto, že opäť vstúpil do známeho prostredia chudoby, násilia a sídla teraz pre zmenu najväčšieho mexického drogového kartelu.

A či bol skutočne najlepším hráčom všetkých čias? Neviem.

Bol ale najväčším umelcom schopným vyprodukovať majstrovské dielo v každej chvíli.

Kým Pelé bol futbalovým kráľom, ktorému k vládnutiu pomáhali ďalšie legendy, Ronaldo je terminátor, Messi všetkým jemu najpodobnejší a naviac dlhšie hrajúci na najvyššej úrovni, s viac trofejami, gólmi, teda všetkým merateľným, ešte aj to sólo dal presne ako Diego, stále bude ľuďom chýbať niečo, aby ho prekonal.

Len dúfam, že Ronaldo, ani Lionel nebudú z tohto moc smutní, to by som nerád, aby som im ešte takéto starosti narobil.

Ako som písal, Pelému pomáhali ďalšie legendy jeho generácie, na Maradonových spoluhráčov si však takmer nikto nespomenie.

Okrem Jeďa.

Ten vám na zavolanie odrecituje celú základnú jedenástku Argentíny vo finále v roku 1986.

Zavolajte mu, dám vám na neho číslo.

Nosí 16.

Adios Diego.

PETER VOZÁR