Záhada zmiznutých aktov

RELAX - Rozhovory | 30.8.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Bývalá modelka a misska, súčasná fotografka a predovšetkým mama. Popri dvojročnom synovi Leonovi stíha prácu aj všetko ostatné.

Možno aj z malého Leonka raz vyrastie známy fotograf. FOTO: Michal Hlavatovič

„Je dobrý, stačí mu len vymyslieť program,“ hovorí s úsmevom Jana Keketi (35). Môžeme to dosvedčiť. Malého nerozhádzal ani príchod nášho trojčlenného redakčného tímu. Svoj raj na zemi má celá rodinka už šesť rokov v Križovanoch nad Dudváhom.

Ste známa ako fotografka slovenských celebrít. Nebolo by pre vás výhodnejšie bývať v Bratislave, keďže väčšinou pracujete tam?
- Som z Trnavy a manžel tiež. Je nám tu dobre. Máme tu obe babky, pokoj, pohodu, záhradu, kde sa môže Leonko dosýta hrať. Vyhovuje nám hlavne lokalita - blízko pri diaľnici a zároveň mimo mesta.
Čo najviac fotografujete?
- Najčastejšie fotím ženské portréty. Ženy sa chcú nechať zvečniť, aby mali pamiatku, keď budú staršie. Fotím aj rodinné portréty, modelky, akty, aj keď tých je v poslednom čase pomenej.
Z osobností slovenského šoubiznisu ste už pracovali s kadekým. V čom je fotenie celebrít iné v porovnaní s bežnými smrteľníkmi?
- Najťažšie je zladiť sa časovo, dať dokopy tím ľudí. Navyše mám na fotenie spravidla málo času, lebo musia hneď utekať preč. Ale pracuje sa s nimi ľahšie, lebo sú to profesionáli. Vedia, ako sa majú tváriť. Nemusím odviesť až toľko práce ako pri amatérovi, ktorý má trému.
Prezraďte, kto spomedzi nich mal maniere?
- Nestretla som sa s nikým, kto by mal vyslovene maniere. Pri niektorých som mala vnútorný stres z toho, že budú príliš nároční, lebo sa o nich hovorilo všeličo, ale dopadlo to úplne v pohode.
Pri kom konkrétne?
- Zdeny Studenkovej som sa trošku bála, lebo sa o nej hovorí, že je perfekcionistka, a keď nemá náladu, vie byť nepríjemná. No bola super. Fotila som ju v lietadle, bolo tam asi päť stupňov, čiže dosť nepríjemné podmienky, ale ona sa správala ako profíčka.
Ako sa modelka dostala na opačnú stranu fotoaparátu?
- Náhodou. Nie som vyštudovaná fotografka a nikdy mi nenapadlo, že by som sa tomu chcela venovať. Keď som končila s modelingom, rozmýšľala som, čo ďalej. Fotenie ma bavilo, mala som dobré odozvy. Po roku skúšania som si v roku 2002 otvorila štúdio.
Aké boli vaše fotografické začiatky?
- Išlo to samo, čo bolo veľmi pozitívne. Mala som šťastie. Najskôr to boli svadby a fotky detí, potom som začala spolupracovať s agentúrou v Bratislave. Prvé roky som hlavne zbierala skúsenosti.
Nestal sa vám nejaký prúser?
- Ale áno, hoci to nebola moja chyba. Keď som si otvorila štúdio, po polroku ma vykradli. Mala som tam nafotenú prvú svadbu. Zmizla spolu s počítačom a fotoaparátom. Dala som mladomanželom aj náhradný termín zadarmo, ale už neprišli. Inokedy mi zase zlyhala technika. Z ničoho nič mi prestal ísť fotoaparát a nový sa nám nepodarilo zohnať. Takže z fotenia, kvôli ktorému som cestovala do Karlových Varov, nebolo nič.
Čo je vám bližšie, nechať sa nafotiť, alebo sama vziať do ruky fotoaparát?
- Dať sa odfotiť je pre mňa jednoduchšie. Nerobí mi problém pózovať, najmä ak pracujem s dobrým fotografom. Ale z druhej strany ma to baví viac. Je to náročnejšie, ale keď sú ľudia spokojní, prichádza príjemné zadosťučinenie.
Teraz sa už modelingu nevenujete? Postavu na to máte.
- Ďakujem. :-) Ale čo by som robila medzi takými dievčatkami? Nedávno som si trošku zaspomínala, lebo ma zavolala Lýdia Eckhardt, aby sme spolu s jednou päťdesiatničkou predvádzali na jej prehliadkach. Boli sme tam my dve a ostatné mladé modelky, ktoré by mohli byť mojimi dcérami.
Nafotili by ste niekedy akty?
- To ako ja? Nie! Mužovi by sa to nepáčilo. Nie som až taká exhibicionistka. Niektoré veci nemusia vidieť všetci. Raz ma kamarátka nafotila odhalenú, boli to také poloakty. Tie obrázky však niekam zmizli. Asi to skrátka nemalo byť.
Dnes začínajú modelky veľmi skoro, koľko ste mali rokov vy?
- Modelku som robila od roku 1993, mala som sedemnásť. Vtedy sa to u nás ešte len začínalo. Spolužiaci do mňa neustále hustili, aby som to skúsila. A tak som išla som na súťaž Krásna Fatima, kde som skončila tretia. Odvtedy sa to rozbehlo. Predvádzala som šaty hlavne na módnych prehliadkach. Vtedy boli veľmi obľúbené, všetci z toho boli hotoví. Konkurencia nebola veľká, nás modeliek bolo len zopár. Cestovala som aj do Rakúska a Nemecka. V roku 1998 som sa prihlásila do súťaže Miss a vyhrala som druhé miesto – prvá vicemiss.
To ste sa ešte volali Jana Kusovská. Nikdy si vás nedoberali pre súčasné priezvisko?
- Nie, vôbec. Len sa ma niektorí pýtali, prečo som si dala také umelecké meno. Vysvetlila som im, že som ho získala vydajom.