Používaním stránok trnavskyhlas.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK

Trnavské rybníky
reklama

VIDEO: Do tankoch na Záhorie!

RELAX - Reportáže | 4.9.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Práca novinára je pestrá a nevyspytateľná. Tak sa môže stať, že sa ocitne v prostredí, ktoré mu vôbec nič nehovorí. Prihodilo sa mi to druhý augustový víkend. Ešte dobre, že som si nevzala letné šaty a podpätky. Medzi tanky a inú vojenskú techniku by som v nich asi nezapadla.

VIDEO: Do tankoch na Záhorie!

Tábory si vlastnoručne budovali niekoľko dní.

reklama

 

Teda, pardon, zapadla. A ešte ako! Areál Vojenského technického a skúšobného ústavu Záhorie bol plný piesku, do ktorého sa parádne zabárali aj tenisky. Názov podujatia Slovenské piesky je výstižný. Najväčšie stretnutie historických vojenských vozidiel na piesku v Európe sa konalo už tretíkrát ako memoriál generála Rudolfa Viesta, ktorého v roku 1944 vymenoval prezident Beneš za veliteľa I. československej armády na Slovensku.

 

Účastník z Nemecka prišiel na takomto mercedese.

reklama

  

Bévépéčko patrilo k tým najatraktívnejším vozidlám.


Pobláznené rodiny
Účastníci prišli v skupinkách a každá si vybudovala vlastný dobový tábor. Kopali jamy, z dreva vyrábali ohrady, plnili vrecia pieskom. Tábory pôsobia naozaj vierohodne. Aj tie najmenšie detaily a doplnky sú autentické. Tí, ktorí sa v tom vyznajú, identifikujú ruskú dedinu, francúzsku dedinu v Normandii, nemecký a ruský poľný tábor, československý tábor v Tobruku a ďalšie. Hotový raj pre fotoaparáty. Okrem slovenčiny počujem aj češtinu, maďarčinu, nemčinu či angličtinu. Svoj tábor s prevažne ruskou vojenskou technikou tu má aj trnavský Tank klub. „Už sme tu päť dní. Za ten čas sme si to tu celé vybudovali, a teraz tu tak priateľsky táboríme,“ oboznamuje ma Miroslav Janíček z Križovian nad Dudváhom. Vojenskej technike prepadol, keď mal šestnásť rokov. V tábore parkuje pásová i kolesová technika. „T-55, BVP-1, OT-64, URAL, GAZ-66, Tatra 813, Praga V3S, čiže vétrieska,“ vymenúva. Ak by hovoril po fínsky, rozumela by som mu rovnako. No nato, že nie som chlap, sa vyhovoriť nemôžem. Z tábora vychádza mladá žena, celá vo vojenskom. Je to jeho manželka. Pomáhajú aj jeho dvaja synovia. „Celé rodiny sú do toho pobláznené, vrátane žien a detí. Sme takí zanietenci, ktorí tomu venujú každú voľnú chvíľu. Je to hlavne otázka času. Každý sa ma pýta na peniaze, ale tie nie sú až také dôležité.“ 
  

Mladí nadšenci z trnavského Tank klubu.

 

 

Stratení v dyme
Nadšenci ako Miroslav Janíček si kúpia väčšinou autá v zlom stave a sami si ich zreparujú. Aj potom sa o techniku treba stále starať, lebo sa podchvíľou kazí. Sme svedkami. Len čo nastúpime do vojenského nákladiaku z roku 1989, prestane ísť. „Asi sa niečo upchalo,“ zhodnotí majiteľ Michal Neštický. Prestupujeme teda na obrnený transportér BVP-1. Sedíme na streche, vo vnútri máme len nohy od kolien dolu a držíme sa zaisteného poklopu. Zdá sa mi, že sa po rozbrázdenom piesku rútime aspoň osemdesiatkou, no ideme vraj ledva tridsať. Je to super pocit, nebyť toho prachu, ktorý je doslova všade. Keď nás obieha tank, začne sa z neho valiť mračno dymu. Nevidíme nič. Dlhovlasý muž v tridsaťšesťtonovom kolose je predseda Tank klubu Ivan Jurenka z Bohdanoviec nad Trnavou. Dobre sa baví na tom, ako nás zadymil. Stačilo stlačiť jeden gombík, vypustiť naftu do výfuku a bolo to. Vo vojne slúžilo zadymenie ako krycí manéver pred nepriateľom. Spotrebuje sa pritom pätnásť litrov nafty za minútu. V porovnaní s celkovou spotrebou sedemsto až osemsto litrov na sto kilometrov je to malina. Okrem T-55, ktorý na Záhorie priviezol na kamióne, má doma ešte ďalšie štyri. „Je to úchylka. Nazbieral som to všetko za desať rokov. Každý je iný, ale typovo sú rovnaké, čo je výhoda kvôli náhradným dielom.“ Hodnota takého tanku je zhruba 50-tisíc eur.

 

Čo malo kolesá, prišlo po svojich. Pásovú techniku museli dopraviť na kamiónoch.

 

 

Záber ako zo starého filmu.


Za volantom
Po tanku opäť stretávame Michala Neštického, ktorý svojho tátoša medzičasom opravil. „Sadnite si za volant,“ nabáda ma so smiechom. Čože, ja? Veď ja nie som dobrá šoférka ani na ceste! Protestujem, ale nakoniec si sadám na miesto vodiča. Taká šanca sa už nemusí zopakovať. Keď držím v rukách volant, už lepšie chápem, čo na tom chlapov baví. Mám pocit neporaziteľnosti. „Je to hrubá sila, ktorá nepozná žiadne prekážky. Ani vodu. Chlapi mi hovoria kúzelník, prešiel som brodom tak, že polovica auta bola pod vodou. Ale zvládli sme to,“ smeje sa Michal. Jazda má hladký priebeh, len pri brzdení na to dupnem až príliš zostra. Fotograf Mišo dáva nahlas najavo, že skoro spadol z korby.
Na programe sú jazdy pravidelnosti a príprava na kľúčový deň – sobotu. Simulácie reálnych bojov, ktoré poznáme z histórie, sú obzvlášť atraktívne. Rovnako aj laserová strelnica a stánky s military tovarom. Autá, ktoré takmer celý rok odpočívajú v garážach a na dvore, môžu konečne ukázať, čo v nich je. Po celoročnej starostlivosti sú v skvelej forme. „Kedysi to poznal každý chlap, ale teraz, keď už je zrušená vojenčina, sú takéto zrazy jedinou šancou, ako vidieť vojenskú techniku v akcii,“ zhodnotí predseda trnavského Tank klubu. Odchádzame zaprášení, špinaví, ale poučení a zabavení. Dokonca aj mne ako zarytému pacifistovi sa na Slovenských pieskoch páčilo. Veď každé znázornenie vojny je zároveň aj pripomienkou toho, akí môžeme byť radi zato, že máme mier.

Toto je jedna z mála šancí, ako môžu chlapci vidieť vojenskú techniku v akcii.

 

FOTO: Michal Hlavatovič

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka spoločnosti WebHouse, s.r.o. Právne informácie | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty
Copyright © 2010-2022 WebHouse, s. r. o. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk

Pocitadlo.sk

Mazda bonus 1200
reklama