Futbalová ikona Anna Belková: Moje spoluhráčky sa stali mojou rodinou

ŠPORT - Futbal - Spartak | 18.2.2021, 16.41, prispievatelia

Trnava a futbal – toto spojenie býva predpokladom úspechu. Inak to nie je ani v životnom príbehu Anny Belkovej, dnes už legendárnej postavy trnavského ženského futbalu. V stredu oslávila táto inšpiratívna žena krásne životné jubileum - sedemdesiat rokov.

Anna Belková. Foto: Lukáš Grinaj

reklama

Narodila sa 17. februára 1951, detstvo strávila v Staškove, ktorý je mimochodom rodiskom slávnej hereckej generácie Kronerovcov.

 „Na našej ulici nebývali žiadne dievčatá a nakoľko mám iba brata, od malička som vyrastala s hokejkou v ruke alebo loptou na nohe - podľa počasia a ročného obdobia. Na mojom kladnom vzťahu k športu sa však veľmi podpísali i moji výborní pedagógovia – telocvikári,“  spomína Anna Belková.

Za zmienku stojí, že jedným z jej vtedajších pouličných spoluhráčov bol Ľudovít Baďura, neskorší futbalista trnavského Spartaka.

reklama

 
O budúcej významnej úlohe Trnavy vo svojom živote vtedy ešte nechyrovala, už od skorého veku však sympatizovala s červeno-čiernymi farbami Spartaka. 

Vzor videla v Ladislavovi Kunovi

Dôležitý zlom nastal pri nástupe na vysokú školu – jej novou alma mater sa stala Pedagogická fakulta v Trnave. Ako sa neskôr ukázalo, toto rozhodnutie malo vplyv na celý jej ďalší život.

Štúdium telesnej výchovy spoločne so záľubou vo futbale i hokeji pestovanou od malička ju krok za krokom posúvalo do sveta trnavského športu. 

Pravda, prvé skúsenosti s futbalom získavala v Holíči. Osudový bol jej príchod do Skloplastu Trnava – jeho farby zastupovala od sedemdesiatych rokov v najrôznejších pozíciách niekoľko najbližších desaťročí.

Začínala ako ľavé krídlo a vďaka mrštnej, pohyblivej postave bývala postrachom súperových obrán. Už vtedy ju však lákala tvorivá úloha v strede zálohy. 

„Mojím veľkým vzorom bol Ladislav Kuna. Sledovať jeho skvelú techniku, myslenie a futbalový prehľad bolo veľkou radosťou. Aj preto som neskôr rada hrávala v strede zálohy.“ 

Partia ako základ futbalu a života

So Skloplastom dvakrát skončili v lige na striebornej priečke.  V oboch prípadoch bola lepšia len pražská Sparta.

Vďaka futbalu a obchodným vzťahom podniku Skloplast sa dostali Trnavčanky aj na zahraničné zájazdy – okrem krajín bývalého východného bloku navštívili aj západnú Európu.

Dostať sa v tých časoch do Holandska, Belgicka či Nemecka pritom nebolo vôbec jednoduché.

Roky strávené v klube jej však priniesli okrem športových úspechov aj čosi iné, možno ešte cennejšie – celoživotné priateľstvá. 

„Boli sme a zostali sme výborná partia. Keď som prišla do Trnavy a niekto by mi povedal, ako mi zmení život, asi by som mu vtedy neverila. Trnava bola vtedy iná ako teraz. Vôňa repnej kampane a veľa priemyslu utvárali moje prvotné spomienky na toto dnes nádherné, moderné a pritom historické mesto. Moje spoluhráčky sa však stali mojou rodinou a dodnes ňou sú,“ vraví vďačne. 

Od hráčky, cez trénerku až k funkcionárčeniu

Po odchode trénera Jána Kobetiča sa stala hrajúcou trénerkou. S prestávkami sa trénerstvu venovala napokon viac ako 27 rokov. 

Hoci je sama nevyčerpateľným zdrojom elánu a životného optimizmu, energiu pre prácu vo futbalovom prostredí jej dodávali aj jej hráčky, ich chuť hrať a učiť sa.

Sama však vždy šla najprv príkladom a preto si postupne poctivou prácou získavala uznanie a rešpekt v prostredí trnavského športu i mimo neho – v deväťdesiatych rokoch pracovala dokonca ako predsedníčka Komisie ženského futbalu pri Slovenskom futbalovom zväze. 

V novom miléniu presedlala z trénerskej stoličky na manažérsku a posledné roky v trnavskom Skloplaste strávila ako štatutárka i predsedníčka klubu. Stala sa tak jednou z najvýraznejších postav trnavského športu.

 
Keď na základe medzinárodných smerníc vznikla v roku 2014 možnosť existencie ženského družstva pri Spartaku Trnava, neváhala a plynulému prechodu žien Skloplastu ochotne pomohla. 

S hráčkami, ktoré pod Spartak neprešli vytvorila Oldies Skloplast a príležitostne sa spoločne zúčastňujú na turnajoch, okrem iného i na populárnom Prengo Cupe. 

„Občas ešte dievčatám vypomôžem na turnaji či v klube, ale so športom som stále v kontakte aj pasívne. Asi ako každý Slovák veľmi držím palce Petre Vlhovej, z futbalu obdivujem nemeckú a španielsku školu, páči sa mi najmä FC Barcelona a Bayern Mníchov. V domácej súťaži samozrejme pozorne sledujem Trnavu a veľmi želám úspech trénerovi Gašparíkovi. No najviac mi asi dokážu urobiť radosť ľudia, ktorí nezabúdajú – keďže som okrem futbalu aj učila počas pracovnej kariéry na ZŠ v Maduniciach a Hrnčiarovciach či v bývalom Krajskom dome pionierov, prešlo mi cez ruky množstvo žiakov. A je veľmi milé, že mnohí sa aj po rokoch pristavia a pripomenú. Práca pedagóga telesnej výchovy a život spojený so športom ma veľmi napĺňali a aj vďaka takýmto stretnutiam vidím, že to všetko malo zmysel,“ dodala.

EDUARD GUNIŠ