V priemere v každom treťom zápase vychytal nulu. Dušan Keketi chystá knihu

ŠPORT - Futbal - Spartak | 24.3.2021, 07.01, Ján Král

So Spartakom získal tri ligové tituly ako hráč, jeden pridal ako funkcionár v pozícii prezidenta klubu. V stredu 24. marca oslavuje Dušan Keketi sedemdesiate narodeniny.

Dušan Keketi bol roky popredným funkcionárom trnavského Spartaka. Foto: Eleonóra Szombatová / Foto 4F

reklama

Legendárny brankár si dnes futbal užíva z pohľadu fanúšika tohto športu. Pripravuje však aj niečo nové, o čom tiež hovoril v našom rozhovore.

Ešte na jeseň 2018 ste pôsobili v úlohe prezidenta trnavského Spartaka, odišli ste z vlastného rozhodnutia. Neláka vás to po dvoch rokoch späť do aktívneho futbalového kolotoča?

- A viete, že ani nie? Tých päť a pol roka na funkcionárskej stoličke v Spartaku bolo vyčerpávajúcich a náročných. Odchod som avizoval dlhšie, bol som rozhodnutý, že je čas, aby som skončil. Futbal však samozrejme naďalej sledujem a pozorne vnímam, špeciálne v trnavskom klube.

reklama

Čo hovoríte na zápas Spartaka s Dunajskou Stredou, v ktorom andeli vyhrali gólom Ristovskeho z nadstaveného času 3:2?
- Mal som zo stretnutia veľmi dobrý dojem, mužstvo už má svoju tvár a charakter. To je to, čo mi od majstrovskej sezóny chýbalo. Zároveň som si pri výsledku spomenul, aký občas futbal býva, že je v ňom všetko možné.

Na jeseň 2018 sme hrali v Dunajskej Strede, viedli sme 2:1 a prehrali v nadstavenom čase 2:3. Platí, že vo futbale raz požičiaš, druhýkrát sa ti to vráti. 

Ako sa celkovo pozeráte na aktuálne počínanie klubu?
- Treba vysloviť spokojnosť. Po nástupe Michala Gašparíka na trénerský post mužstvo ukazuje veľký progres po všetkých stránkach. Po hernej aj kvalitatívnej vidno, že vtláča mužstvu svoju pečať.

Nechcem však prehnane optimisticky hodnotiť po krátkom čase, dúfam ale, že to pôjde takto aj ďalej a zaútočia na tretie miesto, v čom im budem držať palce. Odskok od druhého DAC-u je už dosť výrazný, aj keď človek nikdy nevie...

Každopádne, teší ma progres v hre mužstva.

S majstrovskou trofejou na jar 2018. Foto: Ján Král

Už viac ako rok ovplyvňuje bežný život koronavírus. Ako zvládate pandemický režim v krajine?
- Vyrovnali sme sa s tým aj s manželkou, správame sa zodpovedne, rešpektujeme, že to nie je jednoduchá záležitosť. Vzhľadom na moje chronické ochorenia som mal k vírusu ešte väčší rešpekt.

S manželkou už máme, našťastie, za sebou obaja aj druhé očkovanie. Verím, že čoskoro sa dá život do správnych koľají a budeme si ho môcť znova užívať.

Vraj píšete knihu. Kedy uzrie svetlo sveta? Môžeme očakávať aj doteraz nezverejnené pikantérie?
- Je to pravda. Textovú časť mám pripravenú, vzhľadom na obmedzenia som však nemal možnosť knihu ešte skompletizovať. Potrebujem podopĺňať fotografie, potrebné bude sa stretnúť s grafikom, atď.

Pôvodne som vydanie chystal k svojej 70-tke, nechcel som to ale v tejto situácii siliť, tento rok ale kniha vyjde. Predpokladám, že v lete.

Pôjde o autobiografiu, akýsi prierez od mojich začiatkov vo futbale až po funkcionársky život. Bude tam však mnoho vecí, ktoré doteraz nikde neboli zverejnené.

Počas aktívnej hráčskej kariéry. Foto: kniha Zlatý vek trnavského futbalu

O vašej futbalovej kariére sa toho veru dá popísať veľa. Keď ste debutovali v lige, mali ste len 18 rokov a 4 mesiace. Netriasli sa vám kolená?
- Veru, nebolo to jednoduché. Môj prestup do Trnavy sa zbúchal veľmi rýchlo, prišiel som do kabíny mužstva, kde už boli dvojnásobní majstri Československa.

V tíme figurovali aj mená ako Švec alebo Jarábek, ktorí boli odo mňa aj o desať rokov starší. Rýchlo som ale zapadol, hoci som bol najmladší člen kádra.

Debutoval som rýchlo, už v treťom ligovom kole ma pán Hucko postavil do bránky na pár minút. O pár kôl pribudli ďalšie minúty. Urýchlilo to adaptáciu do celého mužstva.

Máte spočítané všetky svoje čisté konta v československej lige? 
- Áno. Vďaka písaniu knihy som si tieto údaje našiel. V československej lige mám 119 čistých kont. Potom som ešte chytal v Rakúsku, v Klagenfurte som toto číslo navýšil na 135.

Som člen klubu ligových brankárov, v Českej republiky vedú podrobné štatistiky. Som v historickom rebríčku gólmanov na siedmom mieste a najlepší zo slovenských. Za mnou skončili mená ako Vencel, Švajlen, Schrojf...

Počas aktívnej hráčskej kariéry. Foto: kniha Zlatý vek trnavského futbalu

V priemere ste každý tretí zápas v lige ste vychytali nulu. To sa len tak niekomu nepodarí...
-  Človek si to v priebehu kariéry až tak neuvedomuje. Až keď som začal písať pamäte, rešeršoval som si štatistiky. Aj pri všetkej skromnosti, sú to pekné čísla a mám byť na čo hrdý. 

Najdlhšiu sériu bez inkasovaného gólu ste ťahali v jednej z majstrovských sezón od 7. októbra 1972 do 10. marca 1973. Viete, koľko minút to predstavovalo?
- Aj to sa mi podarilo zistiť - 649 minút. Ale ako hovorím, to mám teraz pri odpovediach aj trochu šťastie, lebo som sa tomu venoval kvôli knihe. Ešte pred rokom by som to povedať nevedel.

Za jeho brankárskej éry bývali tribúny plné.

V lige ste zneškodnili 11 penált zo 47. Mali ste načítaných súperových strelcov, do ktorého kúta zvyčajne loptu kopú, tak ako to robia brankári teraz?
- Vtedy neboli také možnosti ako dnes, ani trénera brankárov sme nemali. V našej krajine si teda aspoň na takú funkciu nepamätám. Posledné desiatky rokov je to už bežná vec, vtedy to však nebolo.

Nemal som súperov načítaných, neboli na to zdroje, dnes je všetko omnoho jednoduchšie. V mojom prípade to bola len vec intuície.

Teší ma však, že na mne stroskotali aj také penaltové esá ako boli Panenka, Nehoda či Kroupa.

Bol v lige útočník, proti ktorému ste vyslovene neradi chytali?
- Poviem jedno meno - Laco Józsa z Lokomotívy Košice. To bol dvojmetrový futbalista, pôsobil na ihrisku neohrabane, ale mal mimoriadne tvrdú strelu. Z 30 metrov púšťal na bránu šupy, ktoré si brankári pamätajú dodnes.

V debate s Valeriánom Švecom. Foto: Ján Král

Ako ste prežívali derby zápasy so Slovanom?
- To je samostatná kapitola. Rivalita medzi klubmi trvá od čias, keď som ešte ani nechytal ligu. Vzájomné zápasy boli vždy mimoriadne vybičované.

Raz sme hrali ešte na starom štadióne na Slovane, kde sa tlačilo okolo 40-tisíc ľudí, zápas sa skončil 2:2. Aj keď sme viedli, remíza bola asi nakoniec spravodlivá.

Vtedy vôbec prvýkrát v histórii zápas v našej lige viedol zahraničný rozhodca. Chceli zabezpečiť maximálnu objektivitu, vyriešili to zahraničným arbitrom a napokon sa mi zdá, že sa ani nikto na jeho výkon nesťažoval.

Poznáme vás ako diplomaticky vystupujúceho človeka. Počas kariéry ste nedostali ani jednu červenú kartu. Aký máte recept na sebaovládanie sa?
- Žiadnu červenú a len štyri žlté karty... A recept? To je ťažko povedať. Neviem, či to je vec temperamentu, alebo chladného rozumu, ale stávali sa aj mne zápasy, keď som ťažko niesol krivdu, ktorú som subjektívne cítil. Snažil som sa však vždy ovládať.

Možno neskôr, keď som bol kapitánom, aj vekom a odohranými rokmi v lige ma aj rozhodcovia viac rešpektovali. Azda i to zohralo úlohu.

Pri futbale som možno niekedy pôsobil chladnokrvne, ale verte, že vo vnútri som mnohé momenty prežíval veľmi nervózne.

Na oslave už nebohého Slávka Kostolanského (vľavo) v debate s trénerom Karolom Peczem (uprostred), ktorému počas jeho prvej éry v Spartaku robil istý čas trénera brankárov. Foto: Ján Král

Dodržiavali ste ako aktívny brankár striktnú životosprávu, alebo ste občas so spoluhráčmi aj vyrazili na nejaké to vínko?
- Ale jasné, tomu sa nedalo vyhnúť... Neboli sme svätí, to už opísali vo svojich autobiografiách aj moji vtedajší spoluhráči.

Ak chcel človek zapadnúť do kolektívu, nemohol sa strániť ani takýchto vecí. Bolo by hlúpe, ak by sa človek nezúčastnil, alebo sa tváril, že sa ho oslava netýka. V tomto ohľade som rád s chalanmi trávil čas.

Každý si ale musí vždy vyhodnotiť, čo mu už škodí a do akej miery sa až dá ísť. 

Čo považujete za svoj najkrajší zážitok z hráčskej kariéry?
- Nedá sa vypichnúť jeden jediný. Samozrejme, ligové tituly sa nedajú porovnať s ničím. Osobne som však trochu nahnevaný, že keď sme v roku 1972 vyhrali európsky šampionát do 23 rokov, zaniklo to medzi inými medializovanými úspechmi nášho futbalu.

Bol to oficiálne prvý titul majstra Európy v tej kategórii. Myslím si, že to nebolo docenené vtedy a stále nie je ani dnes.

Obzvlášť keď si zoberiete do úvahy, že 23-roční futbalisti už dnes nie sú žiadni mladíci, ale hráči od ktorých sa očakáva plný výkon...

Dnes sa táto kategória znížila vekovo do 21 a aj toto už sa berú ako vyspelí hráči.

Finále sa vtedy hralo na dva zápasy, so ZSSR sme remizovali 2:2 vonku a doma sme vyhrali 3:1. Predtým sme vyradili Grékov, Švédov...

Po aktívnej kariére ste zostali pri futbale a prešli viacerými funkciami. Tipneme si, že vieme, čo vypichnete z tejto éry... Je to "červeno-čierna" sezóna 2017/2018?
- Tam je to jasné. Zisk ligového titulu v Trnave bol nezabudnuteľný úspech. Mal som to šťastie, že som zažil futbal takmer v každej podobe.

Po kariére som najprv trénoval brankárov, potom som robil riaditeľa Národného tréningového centra v Senci, neskôr sa stal delegátom zväzu, robil som na na výkonnej funkcii v Únii ligových klubov a napokon som dvakrát pôsobil na klubovej úrovni v Spartaku.

Tým pádom som bol vtiahnutý do každej činnosti. Okrem úlohy rozhodcu som si teda vyskúšal snáď všetko.

Momentka z roku 2016 zo slávnostného odhalenia sochy Antona Malatinského s ďalšími osobnosťami trnavského futbalu. Dušan Keketi vľavo hore. Foto: Ján Král

Ktorý svetový brankár je z vášho pohľadu najlepší?
- To si nedovolím zhodnotiť. Kvalita je bez pochyby vysoká, ale hlúpe góly dostávajú aj najlepší. Teraz to majú brankári oproti mojim časom ešte sťažené tým, že musia vedieť kvalitne pracovať aj nohami.

Čo si prajete do ďalších rokov?
- Na to je ľahšia odpoveď. V mojom veku si musím priať, aby ma zdravie poslúchalo a rodina bola v poriadku. Aj futbal už dnes inak prežívam ako na funkcionárskej stoličke.

Zbavil som sa ťažkých nervov a sledovanie súťažných súbojov je pre mňa v polohe zábavy. Želám ľuďom, aby si tento skvelý šport vychutnávali ako to len ide.