Hádzanárská ikona Ernest Gubrický: Bol som tréner demokrat
ŠPORT - Hádzaná | 30.8.2011, 11.04, Ján Král
V Trnave vyrástlo množstvo hádzanárskych osobností. Medzi najväčšie patrí bezo sporov Ernest Gubrický. Úspešný tréner žal víťazstvá na domácej i medzinárodnej scéne.
Ernest Gubrický si vedie archív od roku 1969. Foto: Ján Král
„Zažil som s hádzanou strašne veľa, keby som si mal vybrať, zostal by som opäť pri tomto športe,“ vraví 72-ročný muž. „Aj keď som trénoval iné mužstvo, vždy ma najviac zaujímala Trnava. V novinách som na stránkach vždy hľadal informácie o klube z môjho mesta,“ dodáva.
Čo dnes robíte?
- Som dôchodca, hádzanú som dal bokom. Mám 72 rokov, uznal som za vhodné, aby sa adaptovali mladí chlapci. Nebudem sa im do práce miešať, hoci žijem s modernou hádzanou, navonok už v nej nevystupujem. Cez satelitné kanály sledujem nemeckú ligu, Pohár európskych majstrov a iné významné súťaže. Mám prehľad o dianí.
Ako sa vám darí?
- Mám cukrovku, z toho vyplynuli určité ochorenia. Nie som už taký vitálny, aby som napríklad mládeži odovzdával skúsenosti. Rád sa zájdem pozrieť na zápasy, momentálne však v Trnave, bohužiaľ, nemám kde. Teším sa však na jarmok, počas ktorého sa uskutoční šou Vráťme Trnave hádzanú.
Dali by ste sa ešte nahovoriť, aby ste v klube robili povedzme poradcu, ak by hádzaná v Trnave ožila?
- Výkonne trénovať nechcem. Pomôcť a poradiť trénerovi po odbornej stránke by som však mohol a vedel.
Vidíte šancu, že by tradícia hádzanej v meste ožila?
- Áno. Tvrdím, kto chce hrať, nech hrá. Dobré by bolo, aby sa tu rozbehla zatiaľ druhá liga, tá veľa nestojí, figurujú v nej kluby z relatívneho blízkeho okolia. Treba držať určité povedomie o hádzanej. Maximálne sa však už teraz treba sústrediť na mládež. Veľmi seriózne pracuje s mladými tréner Richard Matušek. Na škole má dve družstvá, z toho jedno veľmi šikovné. Verím, že o pár rokov budú chlapci áčkom Trnavy. Ak pomôžu sponzori, môže sa to znova naštartovať.
Vediete si podrobný hádzanársky archív, načierate doň ešte?
- Nechcem, aby to vyznelo ako samochvála, no som jeden z mála trnavských trénerov, ktorí pomáhajú kolegom. Mám množstvo metodických materiálov, kto má záujem, tomu poradím. Vyznávam zásadu, že tréner nemôže mať stereotypné tréningy. Treba ich obohatiť, zaujať niečím hráčov a vštepovať tímu svoju filozofiu. Dnes každý šport vychádza z pevnej obrany. Aj v Barcelone, ktorá hrá nádherný futbal, bráni po strate lopty celé mužstvo vrátane Messiho. Platí: Keď neubránim, dajú mi gól. Nemám však záruku, že mne sa podarí streliť tiež.
Vedeli ste na hráčov aj zvýšiť hlas?
- Samozrejme. Raz ma tak naštvali, že som na tréningu hodil od jedu stopky o zem. Keď sa nevydaril prvý polčas, musel som v kabíne zvýšiť hlas, prebudiť hráčov. Snažil som sa ich vyhecovať, niekedy sa to podarilo, inokedy nie. Taký je život. Keď som videl, že hráči majú toho na tréningu plné zuby, zmenil som prostredie a zobral som ich z haly na tréning do prírody. Vyvetrali sa im hlavy a popoludní bola radosť s nimi pracovať. Bol som tréner demokrat, snažil som sa s hráčmi vychádzať. Taký František Šulc je výborný tréner, kiežby však mal aspoň niečo z mojej povahy. A naopak, ja by som chcel mať niečo z jeho tvrdosti.
Trnavská reprezentačná päťka. Zľava Marián Hirner, Milan Brestovanský, František Šulc st., Juraj Šimek a tréner Ernest Gubrický. Foto: archív eg
Na ktorého hráča máte najkrajšie spomienky?
- Výborní boli Šimek, Brestovanský, Droběna, mali sme skvelých brankárov Hirnera a Mesiarika. Mančaft bol veľmi vyvážený. Najlepší hráč, akého som trénoval, však bol František Šulc starší. Ale muselo sa mu chcieť... Veľmi si ho vážim. Stačilo sa len na neho pozrieť alebo povedať nejaké slovko a zariadil to na ihrisku. Boli však aj dni, keď sa mu nechcelo. Na tréningu som započul, ako žundre, a už som vedel, že bude zle. Zavolal som maséra Jána Kobetiča, aby ho zobral na masáž ešte pred koncom tréningu. Tým som ako tréner získal. Keby som bol tvrdohlavý, zostal by na palubovke a musel by som riešiť hádky. Takto tréning pekne ubehol a Šulc prišiel na druhý deň spokojný a hral ako lastovička. Tréner musí mať cit pre situáciu, nielen revať po hráčoch.
Robili ste aj iné športy, nielen hádzanú. V dorasteneckom veku ste vyrastali v Spartaku v jednom tíme so Švecom či Štibrányim. Čím to u vás napokon vyhrala hádzaná?
- Kedysi som robil aj atletiku, držal som slovenský rekord v trojboji – stovka, výška, guľa. Nebavilo ma to však trénovať. Navyše, nebol som viazaný v nejakom oddiele, robil som to len popri škole. Futbal ma však držal. Pri jednom zápase som sa ale zrazil s brankárom tak nešťastne, že som mal nepríjemné zdravotné problémy. V ďalších zápasoch som inštinktívne uhýbal v súbojoch. Toni-báči mi povedal, nech skúsim iný šport, a potom sa vrátim. Už som však zostal pri hádzanej. Podobný prípad bol môj priateľ Laco Hlavatý. Robil hádzanú a presedlal na plávanie.
Stretávate sa ešte s bývalými spoluhráčmi?
- Máme partiu, s ktorou sa schádzame na narodeniny. Kto oslavuje, pozýva. Ale pozor, žiadne popíjanie! Ideme do cukrárne, pripijeme si jedným – dvoma fernetmi a to je všetko.
Čo si želáte pre hádzanú v Trnave?
- Aby sa zopakovalo, čo som zažil v najkrajších rokoch trnavskej hádzanej. Vypredaná hala, výborné zápasy, výsledky, nádherné hádzanárske chvíle... Neviem však, či sa toho dožijem, keďže v tejto dobe ide všetko cez peniaze. Musíme dbať na mládež, no tá má dnes mnoho lákadiel. My sme nemali toľko alternatív na výber. Preto je dnes umenie dotiahnuť mladých na ihrisko. Tréneri by mali robiť na tréningu aj dril zábavnou formou, inak deti zo športu vycúvajú.
Reprezentácia stúpa
Ako vníma súčasnú slovenskú hádzanú Ernest Gubrický? „Sledujem našu reprezentáciu ako pomalinky stúpa. Ak by bolo družstvo zložené iba z hráčov našej ligy, na medzinárodnej scéne by neprerazilo. Najlepší Slováci pôsobia v zahraničných kluboch, výkonnosť družstva išla hore,“ vraví. „Veľkou poctou je i to, že si nás Francúzi vybrali za súpera na prípravný zápas.“
Kto je Ernest Gubrický?
Narodil sa 11. marca 1939 v Trnave. S manželkou Helenou, kedysi trnavskou volejbalistkou, žijú na Prednádraží. Syn Peter hrával hádzanú, dcéra Jana basketbal, obaja skončili so športom v mládežníckom veku. Držiteľ titulu zaslúžilý tréner má bohatú trénerskú kariéru. Začínal v Dubnici, pokračoval v trnavskej Lokomotíve, VSŽ Košice, ČH Bratislava, aby sa v roku 1986 opäť vrátil k trnavskej Lokomotíve. Neskôr viedol Topoľčany, Eggenburg, vrátil sa do Trnavy, pokračoval v Dunajskej Strede, stal sa ústredným trénerom Slovenského zväzu hádzanej a naposledy pomáhal HK 47 Trnava k výstupu z najnižších mét. Pre zdravotné problémy s hádzanou skončil. Gubrický má aj mnohé reprezentačné zápisy – ako tréner účinkoval pri junioroch ČSSR, mužoch ČSSR (1978 – 82 a 1984 – 86) a mužoch Slovenska (2002 – 04). Pripísal si účasť na piatich majstrovstvách sveta a jedných majstrovstvách Európy.