Pod kožu výnimočnej ženy

RELAX - Tí sú naši | 13.9.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Prekonala ťažké obdobie a stala sa oporou pre iných. Stála pri zrode združenia SPOSA-T, ktoré sa venuje ľuďom postihnutým autizmom. Naďalej je jeho predsedníčkou. Aj vďaka tomu Trnavčanka Sylvia Záhorová (47) zvíťazila v krajskom kole súťaže Výnimočné ženy Slovenska.

Prešla si ťažkým obdobím, dnes dodáva silu ľuďom s podobným osudom. Foto: Vlado Kampf

Za všetko, paradoxne, môže jej syn. Dnes dvadsaťjedenročný Marián je autista. Keď sa narodil, rodičia boli najšťastnejší na svete. K staršej dcérke Petre pribudol chlapček. „Vždy sa javil ako geniálne dieťa. Veľmi skoro začal chodiť, v desiatich mesiacoch už rozprával. Keď nastúpil do škôlky, začal mať problémy so správaním,“ vracia sa do minulosti Sylvia Záhorová.“ Postupne pochopili, že s ich synom nie je niečo v poriadku. „Nevedeli sme, čo s ním, chodili sme po lekároch, ktorí nám nechceli veriť a tvrdili, že mu nič nie je. Nakoniec mu v piatich rokoch určili diagnózu.“ V tom čase bolo všetko v plienkach, Sylvia dovtedy nepočula o nikom, kto by trpel autizmom. Z Piešťan, kde v tom čase bývali, sa odsťahovali do Trnavy. Nemali chuť nikomu nič vysvetľovať, radšej chceli začať odznova. „Piešťanskí susedia nevedeli, čo je vo veci. Nemala som síl rozprávať o tom. Vidieť, že ostatné deti sú, na rozdiel od môjho, zdravé, chodia do školy a sú úspešné, bolo veľmi ťažké. Novým susedom sme všetko povedali a zrazu to bolo oveľa ľahšie. Zistila som, že ľudia majú aj horšie problémy.“

Priekopníci
Život Záhorovcov sa radikálne zmenil. Všetko sa začalo točiť okolo Maroška, prispôsobovať sa jeho potrebám. Sylvia, povolaním vychovávateľka, ostala doma. Zháňali informácie, hľadali špeciálnu škôlku. „My sme takí priekopníci. Pri nás sa otvorili experimentálne triedy v škôlke a neskôr v škole. Prešli sme si všetkými pokusnými obdobiami. Dnes to majú rodičia omnoho jednoduchšie. Už len tým, že existuje viacero združení ako SPOSA-T. Nájdu tam pomoc, radu aj oporu. Sme ako jedna veľká rodina,“ usmieva sa Sylvia Záhorová.
Keď ju tak počúvam, zdá sa mi, že každá jedna veta sa týka Maroša. Zamestnáva ju naplno, no aj jej pomáha. Baví ho pracovať v záhrade a chodiť na prechádzky. Dôležité je, aby mal stále čo robiť. „Musí sa mi chcieť vždy, aj keď sa mi nechce. Keď bol menší, bolo ho treba neustále strážiť, pretože bol hyperaktívny. Teraz je už pokojnejší. Rada maľujem, on pri mne sedí a počúva hudbu.“ Spojenú školu na Čajkovského ulici navštevuje len dvakrát do týždňa. Po škole autisti nemajú veľa možností, kam sa zaradiť. „Sú zariadenia, ktoré ich zoberú, ale nemajú špeciálnych vychovávateľov. Nevyužívame ich, radšej sa sústreďujeme na naše zariadenie v Borovej. Maroš, a nielen on, ale aj ostatní autisti potrebujú systém a istotu. Musia mať stále čo robiť.“

Maroš žije vo svojom vlastnom svete. Pochopiť ho je takmer nemožné. Foto: Vlado Kampf 

Ôsmy svetadiel
Zariadenie v Borovej má názov Ôsmy svetadiel. Zatiaľ je to len záhradná chatka a relaxačno-terapeutický domček s veľkým pozemkom, na ktorom majú autisti detské a futbalové ihrisko. Chovajú tam aj dve ovečky, o ktoré sa rodiny na striedačku starajú. Združenie SPOSA-T vlastní pozemok už šiesty rok. „Pôvodný starý dom bol v zlom stave, preto sme ho zbúrali. V súčasnosti čakáme na vhodnú výzvu z eurofondov, ktoré by sme chceli využiť na stavbu celoročného zariadenia pre dospelých autistov.“ V združení je štyridsaťtri rodín, každá z nich má dieťa postihnuté autizmom. Na jar chcú zriadiť chránenú dielňu v malej stavbe, ktorá už stojí. Mladým autistom dajú možnosť zmysluplného využitia voľného času. Pri budovaní pomáhajú všetci. „Mojou hnacou silou je Marián. Spočiatku som všetko robila pre neho, až stretnutie s ostatnými rodinami mi vnuklo myšlienku založiť občianske združenie a pokúsiť sa vybudovať miesto, kde by sa mohli naše deti uplatniť v dospelosti.“ Sylvia zažila aj chvíle, kedy si povedala, že už nevládze. Vtedy jej boli oporou manžel a dcéra, ktorá má dnes dvadsaťštyri rokov a je fyzioterapeutka. Vďaka Mariánovi držia všetci pokope. Rodinu teraz zamestnáva aj dostavba nového domu v Borovej, kam sa chcú presťahovať. Bude stáť len kúsok od Ôsmeho svetadielu. Aby to tam mal najmä Maroš blízko a mohol každý deň navštevovať ovečky.
Aby toho nebolo málo, Sylvia sa chystá vydať knihu rozprávok pre autistov, ale aj zdravé deti. Zbierka šestnástich rozprávok s ilustráciami by mala vyjsť pred Vianocami. „Marošovu pozornosť upútam len slovami, ktoré mu dobre znejú. Vždy ho fascinovali krokodíly, gramofóny a elektrika. Knihu, v ktorej by boli všetky tieto tri veci skĺbené dokopy, by som v obchode nenašla, tak som si povedala, že ju napíšem,“ približuje. Autisti majú svoje echolálie – slová, ktoré radi počujú, ale nič neznamenajú. „Sonička má sedalingel, Maroš žoldezi, dišbudy a šimonty. Aj tieto slová som použila v knižke.“ Zaujímavosťou je, že v rozprávkach vystupujú aj ľudia, ktorí rodiny zo SPOSA-T poznajú a pomáhajú im. Napríklad moderátorka a herečka Bibiána Ondrejková tu vystupuje ako zajačica Biba.

Trávníček z M.A.S.H.
Zdravý človek nemôže nikdy úplne pochopiť svet autistov. Ak chce s nimi žiť a aspoň trochu im rozumieť, musí ich neustále pozorovať. Spomínam si na príhodu, keď mal Maroš šesť rokov. Stále plakal, že chce trávnička. Hádzal sa o zem, ale my sme nevedeli, čo to znamená. Až po troch týždňoch sme pozerali seriál M.A.S.H. a on začal kričať: „Trávniček, Trávniček!“ Tak sme zistili, čo chcel pozerať. Pri záverečných titulkoch totiž hovorili mená hercov, ktorí dabovali seriál, a on si spomedzi nich vybral len Pavla Trávnička.“ Príhody ako táto chce tiež vydať, knihu má už rozpísanú. „Snažila som sa to podať humorne, ale sú tam zachytené aj chvíle, keď som bola na dne. Je to smiech cez slzy,“ dodáva Sylvia Záhorová.