Čistá slovenčina Dúvernej zmlúvy

RELAX - Na ulici | 15.9.2011, 00.00, prispievatelia

Z ohlodanej fasády trčia už len skoby. Prezrádzajú, že ešte nedávno tu bola pamätná tabuľa. Dom na Halenárskej ulici však osirel a Mesto sa bálo ľudí, pre ktorých by mala ibu cenu liatinového poklopu.

Dom na Halenárskej ulici, kde býval Václav Jelinek a od roku 1789 tu tlačil knihy. To, čo by bolo pýchou každého mesta na svete, sa v Trnave mení na ruinu.

reklama

Bronzová doska bude v depozite až do skončenia rekonštrukcie, ktorá sa ešte ani nezačala. Okoloidúci či turisti preto ani netušia, že medzi rokmi 1789 až 1816 tu sídlila slávna Jelinkova tlačiareň. Z úst mnícha Georgia sa to však práve dozvedá skupinka nadšencov pre trnavskú históriu. Václav Jelinek bol zamestnancom univerzity. Až do požiaru svojho prvého bytu na Pekárskej ulici sa živil krčmárčením. Už v počiatkoch svojho nového remesla sa dostal medzi mlynské kamene dvoch táborov.

Chtelnická žalobaba
Na jednej strane stál autor Reného príbehov dolnodubovský farár Jozef Ignác Bajza, ďalej farár Tomáš Chovanček a františkánsky páter Adalbert Šimko, na druhej strane naháčsky farár Juraj Fándly, podporovaný Antonom Bernolákom.
„Jablkom sváru medzi oboma skupinami sa stala Fándlyho Dúverná zmlúva,“ hovorí zanietene Georgius. „Vyšla hneď v prvom roku fungovania tlačiarne nákladom mladých kňazov bratislavského generálneho seminára. Fándlyho dôverný rozhovor medzi mníchom a farárom, týkajúci sa najmä jedného z významných reformných opatrení Jozefa II., zrušenia meditatívnych a žobravých reholí v habsburskej ríši, okamžite vyvolal ostré reakcie zástancov starých poriadkov. Bajza a spol. knižne zaútočili nielen na Fándlyho osobu, ale aj na jeho literárnu slovenčinu. Fándlyho obranné odpovede v tretej a štvrtej časti Dúvernej zmlúvy už tlačou nevyšli, hoci rukopis schválila aj cisársko-kráľovská cenzúra. Rukopisy sa akousi náhodou dostali u Jelinka do rúk jednému zo spoluautorov Anti-Fándlyho, chtelnickému farárovi Tomášovi Chovančekovi. Ten neváhal a už 22. januára 1790 napísal generálnemu vikárovi Jozefovi Ignácovi Viltovi v liste, že má spoľahlivé správy, podľa ktorých J. Fándly usiluje sa vydať tlačou u trnavského typografa V. Jelinka svoje posmešky namierené proti nemu, vikárovi Viltovi. O necelý mesiac patrón osvietenských spisovateľov cisár Jozef II. zomrel. Konzistoriálna rada generálneho vikára zhabané rukopisy nedovolila publikovať so slovami, že tlač si nijako nezasluhujú. Rada zakázala Fándlymu aj akúkoľvek ďalšiu literárnu činnosť a Jelinek sa stal takpovediac mŕtvou schránkou na vymieňanie listov medzi vikárom a naháčskym farárom.“

Bernolák chváli
Fándlyho odporcovia sa však predsa len dočkali verejnej odpovede vo forme anonymnej knižočky s dlhým názvom (ostatne, ako všetky vtedajšie diela): Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních ruk odevzdať. Na Fándyho obranu sa takto už v roku 1790 postavil mladý farár z Čeklísa, dnešného Bernolákova, a už zakrátko tajomník arcibiskupskej kancelárie Anton Bernolák. V brožúrke sa vyjadril, že Fándlyho slovenčina je číra a čistá, na rozdiel od literárnej reči Bajzu, ktorá je len zmiešaninou jazykových prvkov rozličnej proveniencie. „Len tak na okraj,“ ukazuje Georgius za seba, „Bernolák i Fándly študovali aj tu neďaleko v Seminári sv. Štefana. Václava Jelinka medzi členmi Slovenského učeného tovarišstva, založeného v roku 1792 v Trnave, vo Fándlyho zozname v Zelinkárovi nenájdeme, zato sa stal ústrednou postavou v dejinách tohto významného spolku. Prvým z množstva diel tovarišstva bol už v roku jeho založenia v tejto dielni vytlačený Fándlyho Piľní poľní a domajší hospodár.“

Problémy neustávajú
Václav Jelinek sa už v počiatku svojej novej živnosti dostal aj do víru iných problémov. Na základe Tolerančného patentu Jozefa II. sa do Trnavy po 250 rokoch vracajú Židia. Mešťania s usadením sa prvých siedmich židovských rodín v Trnave nesúhlasia. Začiatkom decembra 1790 spíšu pre palatína krajiny petíciu, v ktorej sa dožadujú zachovávania dávnych výsad. Jelinek petíciu vydal tlačou v slovenčine i nemčine. Veľmi skorá odpoveď z Bratislavy je zamietavá. Už o mesiac sa na trnavský magistrát prídu na Jelinka sťažovať Anton a Henrich Mayerovci. Vraj vydaním protižidovsky namierenej knihe Ignáca Kozmu narúša pokojné spolunažívanie občanov. Magistrát nariadil 500 čerstvo vytlačených exemplárov zhabať.

A napokon radca
„V júli 1797 je Václav Jelinek zvolený za člena šesťdesiatčlennej vonkajšej mestskej rady a túto funkciu vykonával ešte plných dvadsaťšesť rokov. V roku 1816 sa Jelinek s rodinou i tlačiarňou sťahuje na Hlavnú ulicu. Na mieste jeho pôvodného domu, tiahnuceho sa severnou stranou Zámočníckej ulice, neskôr vyrástla predajňa obuvi Baťa, teraz tam sídli Československá obchodná banka. Tlačiareň v čase sťahovania už pár rokov vedie Jelinkov syn Ján Krstiteľ, po otcovej smrti sa stáva jej majiteľom. Stopy po Jelinkovej tlačiarni na tejto adrese u Jána Mayera nájdeme ešte v roku 1922, keď ju dediči Žigmunda Wintera predávajú tlačiarovi a dramatikovi Ferkovi Urbánkovi.“

TEXT A FOTO: LACO ŠEBÁK