O lipách, zvončeku a ryžovom nákype

BLOG - Za dverami | 31.8.2011, 20.41, Katarína Rosinová

Na svoj vôbec prvý deň v škole si pamätám len matne. Bledomodrá školská taška väčšia ako ja (v ten deň som si ju priniesla zbytočne), ružovo-biely svetrík a v očiach niečo medzi strachom a zvedavosťou.

Celé štyri roky na ZŠ mi splývajú. Zato prvý deň na osemročnom Hollého gymnáziu si pamätám dokonale. Zhromaždili sme sa na školskom dvore a čakali sme na dvoch spolužiakov. Zatúlaný Zoltán sa objavil po hodine. Dievčiny, ktorá sa volala tuším Bohunická, sme sa nedočkali už nikdy, hoci ju osem rokov pripomínala vynechaná kolónka v triednej knihe. Ktovie, prečo vtedy neprišla. V triede nás čakali staré liatinové kachle a vysoké klenuté stropy. Na starý gympel mám plno nostalgických spomienok. Keď zacítim vôňu lipy, vybavím si tie, ktoré kvitli na školskom dvore. Zvuk drnčiaceho zvončeka ma podvedome núti rozbehnúť sa do triedy. Spomínam si na všetky tie platonické lásky mladých žiab k veľkým maturantom, šmykľavú kamennú dlážku i miniatúrnu jedáleň, v ktorej robili najlepší ryžový nákyp na svete. Aj moje novinárske začiatky sa viažu ku gymplu a časopisu Starý Blesk.
Druhý september pre mňa už nič neznamená, ale keď vidím krpcov a mládež, ako sa vyobliekaní náhlia pred ôsmou ráno po ulici, závidím im. V školských laviciach si budú nahlas vymieňať zážitky z prázdnin. Po dvoch mesiacoch prídu opálení, dievčatá s novými účesmi, chlapci o čosi vyšší a mužnejší. Aj keby som dnes mohla byť na ich mieste, nebolo by to ono. Učila by som sa v novej farebnej budove, akých sú v Trnave desiatky. Stará budova gymnázia je dnes podpísaná zubom času aj amatérskymi sprejermi. Zíva prázdnotou a čaká, čo s ňou bude. Či ju predajú, prenajmú, zbúrajú, alebo nechajú schátrať, ako mnoho iných starých budov v meste. Nech to znie akokoľvek pateticky, má niečo, čo novej budove chýba - dušu. Tá, našťastie, bude žiť večne.