Blog Šoková terapia: Aj hlúposť je dar boží

BLOG - Šoková terapia | 6.9.2011, 09.29, Tatiana Čuperková

Dokážem sa neskutočne rozčúliť, keď sa stretnem s ľudskou hlúposťou. A stále ma neprestáva prekvapovať, koľko má foriem. Od tých menej zničujúcich, až po kategóriu silné žalúdky.

Stále si hovorím, že by som sa cez ňu mala povzniesť, no zakaždým na dostane do takej vývrtky, že som veľmi blízko toho, aby som nespáchala nešťastnú náhodu.

Niektoré ma však v konečnom dôsledku aj rozosmejú. Posledne sa mi prihodili dve. Respektíve jedna mne a tú druhú mám sprostredkovanú. Tá moja sa týka reklamácie obuvi. Nemám väčšiu zlosť ako keď si kúpim topánky, ktoré mi po všetkých ohľadoch vyhovujú. Mám ich na nohách druhý, či tretíkrát a viem, že sú zrelé na reklamáciu. Raz som si kúpila dreváky, ktoré mali kožu o podrážku pripnutú špeciálnymi cvokmi. Išla som po Bratislave, keď sa mi doslova začali rozpadávať na nohách. Jedna cvoka za druhou odlietala až som nakoniec zostala takmer bosá. Ledva som sa došmatľala na vlak a potom domov. Kropaje potu som mala na čele. Pri reklamácii najskôr na mňa zabudli a vybavili ju až o šesť týždňov, keď už bola hlboká jeseň, a potom mi ich vrátili obité ďalšími asi dvadsiatimi cvokmi navyše. Hádam si nemysleli, že ich budem ešte nosiť, keď v nich vyzerám ako pravá ruka Juraja Jánošíka?

Druhé topánky som išla tiež reklamovať po treťom nosení, pretože sa začala odliepať podošva. Topánky pri chôdzi vyzerali, akoby trpeli hladom a otvárali ústa. Predavačka sa na nich pozrela a opýtala sa ma: „Chodili ste v nich v daždi? Pretože to nie sú topánky do mokrého prostredia.“ Chcelo sa mi strašne smiať. Reku nie moja milá, keď sa náhle rozprší, levitujem po hladine ako Ježiš. Tak to aby som aj v lete chodila preventívne stále v gumákoch, inak mi hrozí, že s reklamáciou neuspejem.

Ďalší lukratívny príbeh mi povedal pred pár dňami bývalý kolega. Jeho kamarát išiel do servisu s autom. Má nejakú obrovskú, ale luxusnú kravu, a niečo sa mu nezdalo s podvozkom. Chlapík v servise, pripomínajúci panáčika z lega, sa na neho pozrel a opýtal sa ho. „A to idete autom aj keď prší? Lebo sa vám tam mohlo niečo nalepiť.“ Úplne logická otázka, nie? Však keď prší, tak treba nechať auto zaparkované v garáži, dať na nohy galoše šťastia, lebo však normálne topánky by si sme tiež do dažďa nemali obuť, a vybrať sa za účelom našej cesty peši.