Nepoddajný duch človeka. Od úmrtia Andreja Žarnova prešlo 40 rokov

BLOG - Trnavskými očami | 16.3.2022, 07.00, prispievatelia

Eva Orbanová z Trnavskej univerzity a historik Ivan Mrva prinášajú pohľad na osobnosť Andreja Žarnova.

Pamätná tabuľa na počesť Andreja Žarnova je umiestená na budove bývalej zdravotnej školy na Hviezdoslavovej ulici, kde kedysi učil. Foto: PR

V mesiaci marec si pripomíname štyridsiate výročie úmrtia významného lekára a básnika Andreja Žarnova, občianskym menom MUDr. Františka Šubíka. Jeho meno je bytostne späté s mestom Trnava, kde Andrej Žarnov dlhé roky žil a odborne pôsobil.

A Trnava si mnohorakým spôsobom túto slovenskú osobnosť aj patrične uctila. Napríklad osadením pamätnej tabule v centre mesta (2020).

Na spomienkovej akcii sa zúčastnili i pracovníci Ústavu pamäti národa, ako aj pracovníci Poľskej ambasády na čele s veľvyslancom v Slovenskej republike.

Dokonca pri príležitosti návštevy poľského veľvyslanca v Ústave pamäti národa 14. januára 2020 sa uzatvorila dohoda na niekoľkých spoločných projektoch, medzi ktorými dominuje aj výročie masakry v Katyni.

V rámci tohto projektu môže figurovať iba jediná postava z obdobia Slovenského štátu, a tou je Andrej Žarnov. Ďalej bolo to Trnavské divadlo Jána Palárika, ktoré pod taktovkou autora a režiséra Michala Babiaka uviedlo 26. apríla 2003 ako prvé (!) skvelú divadelnú hru Hodiny anatómie doktora Šubíka.

Rovnako Žarnov bol pozitívne skloňovaný na podujatiach v rámci Trnavských dní lásky, pokoja a porozumenia. Jedným z ich organizátorov bolo aj Múzeum židovskej kultúry v Bratislave.

Mesto Trnava malo v úmysle usporiadať konferenciu pod názvom Andrej Žarnov, lekár, básnik, exulant,  dňa 1. októbra 2020, v spolupráci s ÚPN, Veľvyslanectvom Poľskej republiky v Bratislave, Poľským inštitútom Bratislava, Štátnym archívom v Trnave, Trnavským samosprávnym krajom a v neposlednej rade s Katedrou slovenskej literatúry a slovenskej vedy FF UK. Konferencia sa nekonala, zastavila ju covidová cenzúra. 

V poslednom čase sa v mediálnom priestore objavili články, ktoré zjavne diskreditujú osobu Andreja Žarnova. A tak nielen z titulu výročia smrti, chceme k nemu zaujať stanovisko.  

Žarnov a Židia

Niet pochýb, že dejinno-kritický ladený diskurz každého národa je mimoriadne dôležitý. Ako taký má byť dobovo, tj. kontextuálne orientovaný. Navyše v prípade výpovedí jednotlivcov, osobností i hermeneuticky predznamenaný.

Cez danú prizmu pohľadu môžeme reflektovať i postoje, slová, výroky či verbalizovanú umeleckú tvorbu Andreja Žarnova, vlastným menom MUDr. Františka Šubíka.   

Menovaný bol členom iba 1. Štátnej rady a to do júla 1943. Orgán mal poradnú funkciu a vyjadroval sa k veciam, ktoré hýbali celou Európou vrátane postoja k židovskému etniku, čo bohužiaľ musel riešiť každý, malý či veľký štát, a to pod mocenskou taktovkou hitlerovského Nemecka. Preto v rozsudku Ľudového súdu je uvedené pri členovi Štátnej rady Dr. J. Balkovi nasledovné:

„Ako člen Štátnej rady vypracoval návrh proti deportácii Židov, čo všetci členovia ŠR, až na nemeckých členov jednohlasne prijali.“ (s. 12)

Ďalej sa uvádza, že členovia Štátnej rady zastávali vysoké štátne funkcie, ale nemali žiadnu exekutívnu moc. Rada nemohla o ničom rozhodovať, dávala iba dobrozdania vláde a snemu. (rozsudok Ľudového súdu z 27. nov. 1948, s. 10, 14)

Samotný Žarnovov postoj k Židom bol ľudský a ústretový. Pre objektívnosť tvrdenia uvádzame, že MUDr. Šubík sám veľakrát pomohol  Židom. Postoj Andreja Žarnova k fašizmu a k Židovskému kódexu nebol indiferentný.

Napríklad po roku 1989 v Literárnom týždenníku poetka Ria Vale (Valéria Reiszová), podala svedectvo v článku Hlboko utajená spomienka ako pomohol jej bratovi lekárovi pred deportáciou. Hoci na dverách Šubíkovej pracovne bol nápis „Vo veci židov neintervenujem“, práve opak bol pravdou.

Všemožne pomáhal ďalším lekárom židovského pôvodu, o čom v jeho prospech mnohí na súde svedčili. Niet tak rukolapnejšieho svedectva! Mená svedkov a nielen židovské, sú uvedené v rozsudku.

Spomedzi nich pre ilustráciu etnickej či národnostnej variability niektoré vyberáme: Dr. Zdenek Zlámal, Hugo Kohn, Zigmund Löwi, Zoltán Lányi, Miloš a Karolína Ursínyiovci, Elada Grossmannová, Ing. Ladislav Krčméry. 

Vo vyšetrovacom spise uloženom v Ústave pamäti národa je doslovne uvedené, že „Šubík ako člen profesorského zboru neodsudzoval nijakého člena profesorského zboru za jeho protinemecké postoje, zmýšľanie a sám obvinený vždy protestoval voči každému nátlaku z nemeckej strany, ak by bola proti slovenským záujmom.“

Andrej Žarnov.

Postoj Žarnova k židovskému obyvateľstvu dokumentuje i citácia v samotnom rozsudku: „Ďalej bolo zistené, že obžalovaný ako šéf zdravotníckej služby na Slovensku chránil všetkých Židov, lekárov a zubných technikov a ponechal ich v službe až do Slovenského národného povstania, ďalej že jedine jeho pričinením bývalá židovská nemocnica v Bratislave bola zachránená, tj. že ju nedostali vojaci ani Nemci, konečne, že po čiastočnom potlačení Slovenského národného povstania všetkých lekárov, ktorí aktívne sa zúčastnili tohto povstania naďalej ponechal v službe, ako aj, že naďalej pomáhal rôznym lekárov proti fašistom“. (s. 18)

Rozsudok v žiadnom prípade nemienime spochybňovať. Však  súdy v tom čase  vynášali i hrdelné rozsudky! Podotýkame, že v posudku je napísané, že bolo zistené (!), že chránil Židov a nie, že to Žarnov povedal, aby si obrazne povedané zachránil kožu.

Ďalej i sám uviedol, že jeho pričinením neboli odtransportovaní mnohí Židia, lekári, zubotechnici (s. 12), čo vtedajší Ľudový súd mal možnosť a povinnosť si aj overiť.

Z daného nevyplýva ani štipka etnickej nenávisti k židovskému obyvateľstvu. Nič také mu nie je možné pripísať. Práve naopak ako sa v dobovej literatúre píše, že pomáhal a chránil rasovo a politicky prenasledované osoby.

V rozsudku z roku 1948 sa mu i z týchto dôvodov dostalo (len!) verejného pokarhania (s. 18). Oslobodzujúci rozsudok vynesený nad MUDr. Františkom Šubíkom (post mortem) v roku 1999 sa mohol týkať iba tých skutočností, ktoré boli v ňom akcentované a týkali sa nielen Katyne, ale práve aj postoja k židovskému obyvateľstvu, ktoré z rozsudku citujeme. 

Rovnako nie je možné pripísať Žarnovoi akúkoľvek nenávisť voči Židom, z titulu vyšetrovania v Katyni. Ak domáce obyvateľstvo obcí žijúce v blízkosti Katyne vypovedalo, že aktéri masakry boli židovského vzhľadu je potrebné uviesť, že tu nejde o účelové a vymyslené tvrdenie zo strany Žarnova!

Podotýkame, že jeho reč je všeobecne dostupná. Uvedené tvrdenie treba vnímať v intenciách oral history, resp. išlo o tvrdenie očitých svedkov. Je prirodzené, že domáce obyvateľstvo bolo v prípade katynského besnenia vypočúvané, pretože práve ono bolo prvým informátorom.

Veď domáci podali dôležitú chronologickú líniu vyvražďovania poľskej vojenskej elity. Výpovede boli autenticky zaznamenané. Nič viac a nič menej tam nemožno hľadať.

Andrej Žarnov bol integrálnou osobou, všeľudsky ústretovou, čo dokázal i celým svojím životným príbehom. 

Šesť slov zo zápisnice

V  texte na s. 26 je zaznamenaná táto citácia Žarnova: „Myslím, že na túto otázku pozeráme vždy len po stránke náboženskej. Stali sa Židia prekrstení Slovákmi? Nie.“

Predchádzajúci člen Dr. Klimo zdôrazňuje, že on otázku berie nie z náboženského hľadiska! Vytrhnutím vety z kontextu umožňuje interpretačne s ňou doslovne žonglovať.

Je pravdou, že ak sa na vec pozrieme z náboženského hľadiska, ako akcentuje sám Žarnov, tak konverzia viery nemôže byť spojená s konverziou etnika. Ani sv. Pavol po svojej konverzii na ceste do Damasku neprestal byť Židom.

Z tohto dôvodu mohlo ísť o praktickú konštatáciu, opakujem i vzhľadom na jeho uvedené ľudské postoje k Židom.  

Nebojácny svedok z Katyne 

Nemožno nespomenúť, že Poliaci si Andreja Žarnova nesmierne vážia za jeho neohrozené svedectvo pravdy. Svoj podpis pod katynským protokolom nikdy neodvolal.

Naopak, rovnako účastný český lekár MUDr. Františk Hájek, ktorý na rozdiel od MUDr. Františka Šubíka, svoj podpis pod katynským dokumentom pod tlakom sovietskych povojnových represálií odvolal.

Tento fakt sa nedá opomenúť a následne hodnotovo nekomparovať postoje týchto dvoch svedkov katynskej masakry. Týmto statočným postojom sa Žarnov odmietol zúčastniť na akomsi bábkovom divadle nacistickej propagandy.

Netreba zabúdať i na propagandu druhej despotickej veľmoci – sovietsku, boľševickú... Hoci je všeobecne známe, že k zodpovednosti sa za katynské vraždy  prihlásil až po perestrojke ZSSR už v roku 1990. Existuje o tom množstvo dokumentov. 

Je užitočné si k danej téme pozrieť film poľskej produkcie Posvätiť svoj život pravdou, ktorý mapuje postoje a osudy prizvaných svedkov katynskej masakry. Boli to Poliaci (a vôbec nie slovenské národné hlasy!), ktorí vyzdvihli a ocenili básnika a lekára - patológa MUDr. Františka Šubíka.

Vo filme dostal pomerne široký priestor, ako aj mesto Trnava. Dobre doma nikto nie je prorokom! Avšak tento dokument autenticky a faktograficky potvrdzuje, kto bol a kto nebol hrdina v prípade katynskej masakry. Ambíciou Poliakov vôbec nebolo vytvoriť nekritický dokument o katynských svedkoch.

K celkovej situácii vo veci Katyň je potrebné uviesť, že Žarnov bol zo začiatku presvedčený, že za vyvražďovaním stojí nacistické Nemecko a preto sa niekoľko dní schovával a do Katyni nechcel odcestovať!

Koniec koncov bol až tretí vyhliadnutý v poradí (Dr. Hermann Krsek, Dr. Ladziansky-Ledényi). Vybraný bol predovšetkým preto, že už koncom 30. rokov bol renomovaným patológom a navyše znalcom poľského jazyka.

V úspešnej praxi pokračoval aj po vojne, veď v roku 1965 sa stal členom Kolégia amerických patológov Americkej lekárskej spoločnosti. Ako znalec poľštiny mohol autenticky prekladať listy, denníky zavraždených poľských dôstojníkov, vojakov, básnikov či kňazov.

Čiže do Katyne nešiel s vopred pripraveným verdiktom. Odhalenie pravdy o katynskej masakre bolo spoločným dielom, avšak Žarnov pravdu aj po vpáde sovietskej moci vášnivo obhajoval.

Sám Žarnov vo svojej prednáške uvádza: „Ak tu dakto tvrdí, že som šiel do Berlína už s vopred pripraveným materiálom alebo s fotografiami, musím to vyhlásiť za absolútnu nepravdu. Ak by bol o Katynskom lese opak pravdou, neváhal by som to  povedať úplne otvorene, alebo by som protokol rozhodne nepodpísal. Nie som človekom ani zadných dvierok, ani človekom, ktorého možno podplatiť alebo dokonca prinútiť podpísať nepravdu“.

Z tohto dôvodu ho nemožno považovať za „figúrku“ na nemeckej propagandistickej šachovnici. Bola by za tým neznalosť a ignorácia historických faktov. Navyše i zjavná dehonestácia, v prípade človeka, ktorý sa už nemôže brániť. Z etického hľadiska aj mŕtvi majú totiž právo na svoju česť...

Po Andrejovi Žarnovovi je v Trnave pomenovaná aj ulica. Foto: pm

Veci treba vnímať v prvom rade v dobovom spoločensko-politickom kontexte. Ten obsahoval i podradnú kapituláciu západných európskych veľmocí pred hitlerovským Nemeckom v roku 1938.

Slovensko ani Slováci nemohli za to, že ich západní „spojenci“ podhodili do nemeckej mocenskej sféry. MUDr. Šubík i napriek tejto hrozbe vedel, že bude obhajovať pravdu, hoci by musel svedčiť proti Nemcom.

Tento statočný postoj k pravde mu bol vlastný po celý život.

V konečnom dôsledku tento zástoj pravdy potvrdil, keď po ňom poľovala sovietska moc. Ako sme uviedli, nie každý zo svedkov tento tlak uniesol a podpis odvolal. Žarnov ostal verný svojmu podpisu. V tom je jeho veľkosť!

Za túto vernosť pravde zaplatila celá rodina, pretože perzekúcie sa týkali všetkých. Mimochodom, po emigrácii do USA sa po ňom zľahla zem, avšak lekár Hájek, ktorý sa zachoval nestatočne až zbabelo, mal v komunistickom Československu zelenú...

Aj tieto ľudské postoje a charaktery veľa vypovedajú o našich dejinách...Počas totality nebola možná žiadna zmienka o Žarnovovi. Prečo asi?  

V rozsudku  (s. 18) stojí, že MUDr. Šubík po návrate z Katyni prednášky absolvoval na tlak ministra vnútra Šana Macha, ktorý žiadal, aby ich predniesol aj v ďalších slovenských mestách. Čo však Žarnov kategoricky odmietol, hoci dostal priamy rozkaz.

Podobne i český historik Michal Stehlík píše v článku Katyň 1943, že prizvaný český lekár do Katyne za rovnakým účelom, MUDr. F. Hájek podal svoje svedectvo z Katyni na vlnách rozhlasu. Historik dodáva, že české protektorátne médiá sa snažili vytvárať atmosféru „nebezpečia z východu“.  Čiže modus operandi bol rovnaký.

Prednášky Žarnova odzneli pre širokú verejnosť, ale iba v Bratislave. Varuje v nich pred sadizmom, aziatstvom a perverzitou bolševizmu. Nie je v nich žiadna zmienka o židovskom boľševizme, či židovskom barbarstve.

Opakujeme adjektívum židovský sa v nich nenachádza. Diametrálne odlišnou skutočnosťou je, ak výroky samotného Žarnova boli komentované, napr. Šaňom Machom.

V tom je však zásadný rozdiel a nie je možné spájať tieto dve veci. Je to to isté ako pripísať Žarnovovi to, čo sám nikdy nepovedal. História nie je čiernobiela, ale takýmto postupom by sa ňou ľahko mohla stať.

Odvaha básnika

Áno, Žarnov bol proslovenský autor, veriaci človek, ktorý mal silné národné cítenie. To nie je trestné, ani to nie je na hanbu. A v tomto zmysle písal aj svoje básne.

To, že kritizoval aj čechoslovakistický režim prvej ČSR, ktorý ignoroval zakladateľské zmluvy ČSR, dával strieľať do štrajkujúcich a hladujúcich robotníkov, je úplne legitímne a pochopiteľné a ako občan – aj ako básnik – mal na to plné právo.

V konečnom dôsledku koľkí sme študovali počas totality a teraz sa k nej kriticky vymedzujeme? Aj Žarnov mal svoje dôvody kritiky, napr. jazyk československý na jeho vysvedčení.

Neskrýval radosť zo vzniku Slovenskej republiky a vo svojich veršoch presvedčivo vyslovoval vďaku aj jej tvorcom, napr. Hlinkovi.

Pravdepodobne s rovnakým presvedčením si zo srdca vylial smútok za Leonidom Iľjičom Brežnevom v angažovanej básni Odkaz Leonida Iľjiča súdruh a funkcionár KSČ, náš nemenovaný zaslúžilý umelec.

Môžeme si tam prečítať aj slová: „Odchádzam / – a je mi v tejto chvíli, akoby som šiel opäť s vami do útoku, / súdruhovia“. Za krátku dobu sa zrazu z komunistického funkcionára stal novopečený demokrat.

Tomuto umelcovi predseda NR SR Boris Kollár 16. 9. 2021 udelil štátnu cenu J. M. Hurbana. Priestor na diskurz sa tu mediálnymi pracovníkom priam ponúka. Veď komunizmus bol synonymom totality, porušovania ľudských práv, ako aj osobných likvidácií.

Andrej Žarnov však nikdy neprevrátil svoj kabát, za každým slovom si stál, zachoval si čistý morálny štít, a to až do konca svojho neľahkého života. 

A preto nikdy nedostane žiadne slovenské ocenenie...

EVA ORBANOVÁ, Trnavská univerzita, Katedra etiky a morálnej filozofie
IVAN MRVA, historik