Trnavské rybníky
reklama

VIDEO: Nech v Trnave opäť znie Rivers of Babylon!

ŠPORT - Hádzaná | 15.9.2011, 00.00, Ján Král

S návratom na scénu to myslia vážne. Pod názvom Vráťme Trnave hádzanú sa počas jarmoku uskutočnilo podujatie, ktoré má pomôcť obnoviť tradíciu tohto športu v meste.

VIDEO: Nech v Trnave opäť znie Rivers of Babylon!

Trnavské hádzanárske legendy to s loptou stále vedia. Foto: Michal Hlavatovič

Púpavy pri aleji
reklama

 

Akcia sa uskutočnila v dvoch fázach. Najprv na Trojičnom námestí pred bohatou diváckou kulisou vystúpili legendy trnavskej hádzanej František Šulc starší, Juraj Šimek, Milan Brestovanský a Peter Mesiarik. O hodinu neskôr už ukázali kus zo svojho majstrovstva v hádzanárskej exhibícii v mestskej športovej hale.
Talkshow na námestí, ktorú moderoval Vladimír Voštinár, sa začala pesničkou Rivers of Babylon od Boney M. Už prvé tóny nepísanej hymny trnavských hádzanárov vyvolali krásne spomienky a zimomriavky u nejedného zúčastneného.
 

Prvý dostal slovo čelný predstaviteľ novozaloženého klubu HBC Trnava Allan Silberhorn. V skratke predstavil víziu koncepčnej práce s mládežou. „Verím, že časom vychováme aj my nové legendy,“ nechal sa počuť.
V podobnom duchu sa pridal aj Richard Matušek. Dlhoročný mládežnícky tréner teraz drží pri živote dva juniorské tímy – starších žiakov a mladších dorastencov na základnej škole na Atómovej ulici.
Milan Brestovanský poslal odkaz jeho zverencom, stojacim priamo pod pódiom. „Chlapci, pristupujte k hádzanej ako profesionáli. Vy ste budúcnosť trnavskej hádzanej!“
Mladíci zaujato počúvali, neskôr sa spoločne s generáciou súčasníkov okolo Mariána Brezinu a Karola Barana, ktorá by si stále ešte našla miesto v hádzanárskej lige, predstavili na palubovke MŠH. Nechýbala neodmysliteľná postava trnavskej hádzanej masér Ján Kobetič. „Našim legendám som pripravil dresy a aj ich operiem. Je to síce robota, no tá spätná väzby od nich stojí za to. Sú to veľké priateľstvá,“ pousmial sa.
Pravda, hlavné slovo a najväčšie ovácie publika zožali najstarší a mnohými úspechmi opradení „Debnárovi dorastenci“. Mesiarik napokon vychytal Brestiča a spol., ale o výsledok nešlo. Položili sa základy niečoho nového a to je pre všetkých, ktorým leží hádzaná na srdci povzbudzujúce.

ŠUPA technika
reklama


Šulcova poklona Gubrickému
Má 144 za Československo, v roku 1973 štartoval na olympiáde v Montreale, v roku 1992 v Barcelone viedol tím ako tréner. Trojnásobný najlepší hádzanár Slovenska František Šulc starší nechýbal na podujatí, ktoré má pomôcť naštartovať hádzanú v meste.

 

František Šulc starší najnovšie pomáha Topoľčanom. Foto: Michal Hlavatovič

 

Po akom čase ste zavítali do Trnavy?
- Už je to dávno, bude to niekoľko rokov. Vtedy sme tu hrali zápas s jedným z mojich družstiev ešte keď Trnava hrala extraligu. Tešil som sa hlavne na chalanov, že sa stretneme a porozprávame sa, čo má kto nové. Prežil som tu veľmi peknú druhú polovicu mojej hráčskej kariéry, tak som si účasť považoval za povinnosť, aby som malým gestom prispel k pokusu oživiť trnavskú hádzanú.
Čo pre vás znamená trnavská hádzaná?
- Kedysi patrila k mimoriadne vážnym konkurentom všetkým československým tímom. Potom však postupne upadala až to prišlo do súčasného stavu, čo ma veľmi mrzí a bolí. Cíti to celá slovenská hádzaná.
Na koho ste sa najviac tešili?
- Chlapci sú odo mňa o niekoľko rokov mladší. Osobne som sa najviac tešil na Riša Matuška, s ktorým sme to roky ťahali. Myslel som, že príde aj Ernest Gubrický, bohužiaľ, zo zdravotných dôvodov nemohol. Škoda, pretože o rozvoj trnavskej hádzanej sa zaslúžil najviac zo všetkých v Trnave.
Z vašej kariéry sú známe príhody o tom, ako mladší hráči starším vykali a prechovávali k nim veľký rešpekt a úctu.
- Bolo to obojstranné a prirodzené. Chlapci si vážili, že sa dostali medzi nás. Mali radi hádzanú a chceli ju hrať. Ernest Gubrický nás presvedčil, aby sme ich učili byť ešte lepšími. To, že sa nám to podarilo svedčí fakt, že z mnohých sa stali reprezentanti.
Najnovšie pracujete v Topoľčanoch ako športový riaditeľ klubu. Čo je náplňou práce?
- Dá sa povedať, že všetko. Hľadáme optimálny súzvuk v činnostiach klubu. Vzhľadom na skúsenosti čo-to poviem aj do športovej prípravy. Samozrejme, tréneri sú na to, aby si moje myšlienky prebrali a ak uznajú za vhodné, tak aj uplatnili. V Topoľčanoch je situácia mimoriadne zložitá. Máme prestarnutý káder, veľkú priepasť z hľadiska strednej generácie. Návrat na pozície potrvá, zrejme nielen jednu sezónu. Dôležité bude aby hráči, tréneri, funkcionári i mesto pracovali svedomito za spoločným cieľom. Verím, že o dve sezóny by sme mohli z odchovancov a talentovaných hráčov, ktorých hľadáme po celom Slovensku vybudovať solídne družstvo.
Ako sa darí vášmu synovi?
- Ferovi mimoriadne dobre vyšla sezóna v Szegede. Vyhodnotili ho ako najlepšieho hráča a navýšili mu zmluvu. V klube je spokojný, majú tvrdého trénera a poctivo trénujú. Ferovi pasuje tvrdý dril. Myslím, že momentálne je veľmi spokojný.
 

 

Božskému spíkrovi vyhŕkli slzy
K ikonám trnavskej hádzanej patrí Juraj Šimek. Stojka, ako ho prezývajú, reprezentoval šesťdesiatkrát ČSR, bol na dvoje majstrovstvách sveta. Momentálne žije vo Švajčiarsku. Exhibíciu nehral pre natrhnutý sval, avšak aspoň symbolicky premenil sedmičku.

 

Juraj Šimek si pre zranenie v exhibícii nezahral. FOTO: Michal Hlavatovič

 

Ako dlho ste sa nepodpisovali na ženské telo?
- Vy ste si to na autogramiáde všimli? Ešte nikdy! Prišli za mnou s touto prosbou tri ženy. Všetky veľmi dobre poznám, jedna je žena Jara Löfflera. Minule sme si telefonovali cez skype, hovorila, že si príde po podpis. Odvetil som, že môže, ale dostane jedine na ľavý prsník. A ona naozaj prišla... Ďalšie boli spolužiačka z gymnázia a bývalá susedka. Tridsať rokov som ich nevidel. Myslené to však všetko bolo iba ako sranda.
Stretli ste sa mnohými známymi, ako to na vás pôsobí?
- Každý rok je to iné, no má to jeden spoločný ráz. Je to veľmi emotívne.
Všimli sme si, že pri vystúpení na námestí sa vo vás niečo pohlo, keď ste začuli nepísanú hymnu trnavskej hádzanej Rivers of Babylon...
- Tak, tak. Pri tých tónoch sme pravidelne vybiehali na palubovku. S Ferom Šulcom i Brestičom sme konštatovali, že nám až nabehli zimomriavky. Pamätám si tú hymnu veľmi dobre. Tak by som sa zase rozbehol na ihrisko!...
Čo nové sa udialo vo vašom živote za rok, čo ste neboli v Trnave?
- Po piatich rokoch sa z Ameriky vrátil syn, hokejista. Podpísal trojročnú zmluvu v Ženeve. Teším sa, že ho máme doma. Od pätnástich rokov žije sám, ako osemnásťročného ho draftoval Vancouver, neskôr sa presunul na farmu Tampy Bay. Videli sme sa tak raz za rok. Teraz, keď prišiel domov, si búcham hlavu koľko som toho s ním prepásol. Nevieme sa jeden druhého nabažiť. Cez telefón a skype si ľudia odovzdajú základné informácie, no osobný kontakt je čosi iné. Po šiestich rokoch sa mi vracia domov aj dcéra. Pracovala pri talianských hraniciach.
Takže rodina konečne pokope?
- Áno, to je pre mňa prvoradé. Keď sme prišli do Švajčiarska, učil som ich, že sme tu cudzinci a musíme držať spolu. Čo si nevybudujeme, nikto nám nedá, nikto nám nepomôže. Zmákli sme to tak, že sa máme veľmi radi a rodina nám funguje fantasticky.
Na koho ste sa najviac tešili?
- Na všetkých. Najviac však na tých, s ktorými som vyrastal. Od trénera Karola Debnára, cez Jara Lefflera, Viktora Dubovského a Tima Tibenského. To sú chalani, ktorí sú mi absolútne najbližší. Teraz si dokonca vymysleli, že chcú napísať knihu o každom z nás. K úlohe dať dokopy niečo o sebe som sa postavil poctivo, tak ako k hádzanej a urobil som to raz-dva. Napísal som im životný príbeh od šiestich do osemnástich rokov. Páčilo sa im to. Ľudia majú radi keď rozprávam, nadnesene a s humorom by som sa nazval Božský spíker.
Veríte, že HBC Trnava vyjde plán s obnovou hádzanej v meste?
- Áno. Primátor mesta Vladimír Butko prejavil veľký záujem o vec a prisľúbil podporu. Len sa musí najprv jasne položiť koncept dlhoročnej práce. Keď som začínal s hádzanou, medzi školami sa hrala liga. Išlo o prestíž, vznikali nové kamarátstva, napĺňala sa olympijská myšlienka a šport spájal. Najtalentovanejší zo školských súťaží sme sa potom dostali pod krídla trénera Karola Debnára. Vychovával nás a brúsil ako hrubý diamant. Učil nás všetko o živote, ako treba mať rešpekt voči inému. Boli to krásne roky. Množstvo hráčov sa neskôr dostalo do prvého mužstva. Trnava vtedy mala mančaft, ktorý hral druhú ligu a bol pomerne slabý. My dorastenci sme sa presadili do zostavy a naraz Trnava napredovala. Tým chcem povedať, že je dôležité mať vlastnú mládežnícku základňu. Netreba za peniaze nakupovať cudzích hráčov, ale venovať sa mládeži už na školách.
Ide o dlhodobý proces...
- Akcia Vráťme Trnave hádzanú bola štartérom. Deti nepoznajú mňa ani Brestovanského, ale možno o nás vie ich otec alebo dedo, ktorí sa chodili na nás pozerať a môžu im dať inšpiráciu. Záujem musí ísť aj od telocvikárov. Ak dostanú aktívni ľudia podporu od mesta, môže sa obnova podariť. Máme dosť ľudí, ktorí hrávali hádzanú a sú na tom aj finančne dobre. Mohli by hádzanú v meste podporiť. Verím, že sme proces obnovy naštartovali.

 


Mesiarikove tepláky, Brestičovo želanie
Moderátor podujatia Vladimír Voštinár vytiahol na brankára Petra Mesiarika príhodu, ako nosil na zápasy staré tepláky aj v čase, keď už ostatní hrali vymódení v pekných dresoch. „Nikdy som nemal problém s tým, aké tepláky si oblečiem. Možno nevyzerali až tak super, ale cítil som sa v nich pohodlne, boli voľné a ja som vtedy mával niekedy až 80 kilogramov. Možno mi teda pomohli vykryť viac miesta,“ usmial sa legendárny brankár.

Peter Mesiarik žiaril na stretnutí spokojnosťou. FOTO: Michal Hlavatovič

 

Na konte má účasť na dvoch olympiádach, majstrovský titul s Duklou Praha i titul najlepšieho hádzanára SR za rok 1988. Národné farby si obliekol v reprezentácii 168-krát. „Mrzelo ma, ako hádzaná v Trnave dopadla. V meste bola tradícia, spravili sa umelé športy a vyhnalo sa to hore. Niekto si myslel, že sa tu bude hrávať veľký hokej, ale ten tu nikdy nebol zakorenený. Hádzaná bola po futbale druhým najvýznamnejším športom. Poznalo nás množstvo ľudí, v čase našej slávy možno ešte viac, ako futbalistov. Všetci sme boli takmer dvojmetroví chlapi, v uliciach neprehliadnuteľní. Obnova však bude veľmi ťažká. Keď sa podarí spraviť na štyroch – piatich školách základne, dokážeme to zachrániť. Ak by sa išlo cestou, že sem získame najlepších hráčov zo Slovenska a budeme ich platiť, tak to vydrží možno dva - tri roky, ale nič to neprinesie. Za dvanásť rokov, čo som hral v Trnave, prišlo možno päť hráčov. Všetci ostatní boli Trnavčania. Dnes treba mať ľudí na školách, ktorým keď sa aspoň niečo finančne prilepší, vychovajú deti, a stojí to menej ako plat jedného profíka,“ zamyslel sa Mesiarik.

 

Milan Brestovanský má v ruke stále dynamit. FOTO: Michal Hlavatovič

Hviezdny Milan Brestovanský má v ruke i naďalej dynamit. Ukázal to i počas exhibície, keď na bránu vyslal niekoľko štipľavých striel. Nie nadarmo štyrikrát získal titul top slovenského hádzanára. Za Československo nastúpil 187-krát a zaznamenal 568 gólov! „Pokúsim sa vybaviť pre mladú generáciu aj ja aspoň nejakú maličkosť. Hádzaná je môj život. Neviem si to bez tohto športu predstaviť,“ vravel populárny Brestič. Za uplynulý rok mal dôvod na radosť, ale i trúchlil. „Vydal som dcéru v Austrálii. Bohužiaľ, na druhý deň mi zomrela mama. Chcel som ísť nazad, no neklaplo to. Deti mám roztrúsené po svete, ale vychované sú ak, aby robili dobré meno. Hrávali hádzanú, i tá im k formovaniu charakteru pomohla. Hádzaná naučí človeka žiť,“ uviedol. „Trnavskej hádzanej želám len to najlepšie. Keď prídem o desať rokov na stretnutie, stretnem chlapca, ktorý je v národnom mužstve, pokloním sa mu a poviem: Ďakujem, že ideš v mojich stopách.“
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy

reklama

TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama