Život v krásnom zapadáku

RELAX - Rozhovory | 25.9.2011, 00.00, Katarína Rosinová

Náš kolega Beňo Škreko nezaháľa. Pred dvomi rokmi dokončil divadelnú hru Parva Roma, ktorá získala cenu Literárneho fondu. Naštudovalo ju aj trnavské divadlo. Aby toho nebolo málo, vydal CD s pesničkami z nej.

Pre charakteristickú bradu chceli Makara vyhodiť z práce. Foto: Vladimír Kampf

Svoje texty o Trnave dal zhudobniť dlhoročnému priateľovi, známemu trnavskému muzikantovi Mariánovi Mrvovi (64), ktorého od detstva prezývajú Makar. Ten do nich vniesol kus seba, a tak vznikol album Krásny zapadák. Okrem jeho hlasu tu môžeme počuť ženský spev kolegyne z kapely Old Boys Jazz Band Michaely Bobekovej.

CD je už vonku a tebe asi spadol kameň zo srdca. Ale poďme na začiatok. Ako a prečo ťa Beňo oslovil?
- Keď napísal hru, hľadal muzikanta, ktorý by zhudobnil texty piesní. Páčila sa mu tvorba Old Boys Jazz Band, kde skladám a hrám. Už som mal zhudobnenú polovicu textov, keď sa dozvedel, že moje piesne v hre nebudú. Režisér si totiž dal podmienku, že hudbu urobí sám.
To ťa muselo mrzieť.
- Bol som naštvaný! Ale Beňo mi povedal, aby som to dokončil, že ich vydáme zvlášť na CD. Tak som pokračoval.
Mal si skúsenosti so skladaním piesní?
- Istý čas som chodil do krúžku mladých skladateľov, ale skladať hudbu som začal dávno predtým, na gitare. Prvú som si kúpil v štrnástich za peniaze z brigády. V bazáre stála stovku. Hrával som na nej v promenáde a na trampoch.
Odtiaľ sa poznáš aj s Beňom?
- Nie, s ním sa poznáme odmalička. Býval som na Tulipáne a on blízko mňa. Kamarátil som sa skôr s jeho starším bratom Tónom, ale na tramp sme chodili spolu. Najčastejšie na Škarbák. Zobrali sme vojenské celty, ktoré sme kúpili za päť korún v Zväzarme. V sobotu poobede sme vyrazili do lesa, postavili sme si stan tak, aby bol akurát vzdialený od krčmy. Pri táboráku sa spievalo a hralo na gitarách. Občas sa tam niekto s niekým aj pobil, bolo to dosť divoké. Naša skupina, ktorú sme neskôr z recesie pomenovali Túlaví psi, sa stretáva dodnes, hoci sme rozlezení po celom svete. Niektorí žijú v Amerike či v Austrálii.
Teba to nikdy nelákalo von?
- Ja som bol vonku často, hoci oficiálne som žil celý život v Trnave. Dvakrát som robil hudbu profesionálne. Prvýkrát od roku 1969 do roku 1972 v Show Sedem Strieborných. Naša kapela sa v programe volala Silvermen, boli sme v tom čase najlepšou kapelou v Trnave. Vystupovali sme po celom Slovensku, Československu aj ZSSR. V roku 1971 sme tam absolvovali vyše mesačné turné. V Alma-Ate sme hrali pred tromi tisíckami ľudí. Vtedy to bolo niečo neslýchané.
To muselo byť dobré obdobie.
- Fantastické! Mal som 21 rokov. Rozpadli sme sa, keď išli chalani na vojnu. Potom sme postupne s Mariánom Remenárom, Tónom Škrekom a Jozefom Škoblom Blaškom vytvorili skupinu a len tak z pasie hrali country. Postupne sme priberali nástroje aj speváčky. Tak vznikli Pramene. V tom čase som pracoval v Okresnom osvetovom stredisku. V roku 1973 ma obvinili, že som šéfom skupiny, ktorá si nechala narásť brady, až kým neodídu Rusi. Nebola to pravda, hoci bradu som mal. Chceli ma vyhodiť z práce aj z klubu Fortuna. Boli to ťažké časy.
Čo ťa zachránilo?
- Prevrat v Čile. Zložil som o tom pieseň, ktorú sme zahrali na Festivale politickej piesne. Zožali sme úspech. Potom už mi nerobili také problémy.
Prečo Pramene skončili?
- Potrebovali sme nástroje a aparatúru, tak sme si chceli zarobiť na Západe. To bol začiatok konca. Všetci sme dali výpovede z robôt a pod Slovkoncertom Banská Bystrica sme hrali v baroch a podnikoch. Niekoľkokrát do roka sme vycestovali do zahraničia. Bolo tam veľa roboty a zdierali nás štyridsať- až päťdesiatpercentnou daňou. V roku 1984 však od nás odišiel bubeník a nám pridelili nového, ktorý rozbil kapelu. Ja som potom vytvoril nové Pramene.
Vraj ste v 89. zapríčinili pád berlínskeho múru. Čo je na tom pravdy?
- No, nebolo to celkom tak. :-) Ale pravda je, že sme v tom čase pôsobili v NDR. Kamaráti si z nás doteraz
robia srandu, že sme hrali tak silno
až sa múr zosypal...
Hudbe si sa potom už venoval bez prestávky?
- Áno, hrával som dokonca vo viacerých skupinách naraz. Súbežne s Prameňmi v trnavskom Big bande, neskôr sme založili Old Boys Jazz Band, kde pôsobím doteraz. Popritom hrávam sám a občas s Bonzom Radványim. Hrával som aj na rôznych krstoch knižiek a čítačkách poézie. Tak vznikol nápad zhudobniť básne. Mám ich niekoko, od kamarátky
Zlaty Matlákovej, od Mira Danaja a ďalších. Beňove texty sú pre mňa tak trochu hudobným dobrodružstvom. Sú vtipné, preto som sa snažil dostať trochu humoru aj do hudby. Pohral som sa s nástrojmi aj žánrami, je to strašná sranda. :)
V čom je podľa teba Trnava krásny zapadák?
- Trnava dala Slovensku veľa múdrych ľudí, na druhej strane musela kopa z nich odísť, lebo na nich robili všelijaké podrazy. Ja som mal to šťastie, že som bol dlho preč, ale tiež som si užil svoje.
Ešte mi prezraď, ako je to s tvojím židovským pôvodom.
- Raz ma v synagóge zastavila skupinka filmárov, ktorý tam točili krátky biblický film. Poprosili ma, či im nezahrám veľkňaza Kaifáša, lebo mám taký antický nos. Tak som si povedal, prečo nie? Židovský pôvod však nemám.