Múry staré ako listina kráľa

RELAX - Na ulici | 24.9.2011, 00.00, prispievatelia

Františkánsky mních Georgius kráčal z nohy na nohu v strede skupinky svojich dychtivých poslucháčov. Všetkým bolo ľúto, že sa ocitli už v poslednej zo štyroch stredovekých mestských štvrtí. Zato sa však utešovali, že najviac ukojí ich túžbu spoznať slávnu históriu mesta.

Dominantou na ceste stredovekých vyberačov daní poslednou mestskou štvrťou bol kláštor klarisiek s Kostolom Nanebovzatej Panny Márie.

„V tejto mestskej štvrti mali dávni vyberači daní najkomplikovanejšiu trasu, no zato veľmi dobre vyhútanú,“ vykladal Georgius. „Prešli ju jedným ťahom bez toho, aby si museli zachádzať alebo ju prekrížiť. Tu na Halenárskej ulici začali v smere ku klariskám, pri návrate druhou stranou ulice ju nedokončili, ale Veselou uličkou prešli do Paulínskej.“

Desať perál
Halenárska ulica má v zozname pamiatok zapísaných desať objektov: Seminár sv. Štefana, jeho nádvorie, synagógu náboženskej obce Status quo ante, bývalý uršulínsky kláštor, päť meštianskych a jeden remeselnícky dom. Niektoré obydlia si zachovali svoje stredoveké jadrá, na ktorých sa pri neskorších stavebných úpravách podpísala aj renesancia, klasicizmus alebo barok. Niektoré, napríklad bývalý pavlínsky kláštor vybudovaný v záhrade za Kostolom sv. Jozefa, nemajú ani tristo rokov.
Mladý františkán pred chvíľou dorozprával príbeh domu na Halenárskej, kde pred dvoma storočiami žil
a pracoval typograf Václav Jelinek. Teraz sa pod jeho vedením blížila skupinka krivolakou ulicou na opačný koniec, k Múzejnému námestiu.
„Keď sa vyberači dostali Veselou uličkou na Paulínsku, navštívili všetky domy na tej strane, kde je dnes centrum Balakovo, prešli na druhú stranu a vrátili sa asi dva domy za úrovňou Veselej uličky,“ vykladal mních. „Ňou prešli späť na Halenársku ulicu, no znova ju nedokončili, pretože vošli do Dolnopotočnej, ktorú kompletne vymietli. Táto časť mestskej štvrte im pribudla po roku 1539, pretože dovtedy tu usadené židovská komunita platila dane zvlášť. Výbercovia daní sa do tretice ocitli na Halenárskej ulici. Obišli niekoľko domov, kde v 18. storočí vyrástol Kostol sv. Anny s priľahlými krídlami kláštora uršulínok, a Hviezdoslavovou ulicou prišli k Trojičnému námestiu, kde sa trasa poslednej mestskej štvrte končila. My takí rýchli nebudeme, pozrieme si aj miesta, ktoré nepodliehali zdaneniu. Napríklad hneď tu na konci Halenárskej ulice si odskočíme z trasy a navštívime Západoslovenské múzeum. Nájdeme v ňom murivá staré ako listina Bela IV. s kráľovskými výsadami pre Trnavu.“

Záhrady boháčov
Spoza striech domov sa začala vynárať veža klariského Kostola Panny Márie Nanebovzatej, ktorý je súčasťou múzea. No fráter Georgius sa vrátil témou k zvyšku domov Halenárskej ulice. „V tejto časti už neboli také honosné domy ako na začiatku ulice. Bohatí mešťania tu mali skôr iba záhrady. Napríklad staviteľ univerzitného kostola Pietro Spazzo, ktorý sa usadil v Trnave a pracoval aj na ďalších sakrálnych stavbách alebo nových prístavbách univerzity. Do daňového registra ho v roku 1656 zapísali v susedstve dedičov palatína Mikuláša Esterháziho ako Petra Spaca. Zaujímavé, že jeho meno nájdeme aj v súpise daňovníkov v roku 1715. Jeho dom, ako mnohé ďalšie v Trnave po rušných časoch vojen s Turkami, poslednom stavovskom povstaní a morových epidémiách, bol opustený a schátraný. V súpise nájdeme poznámku o opustenom pozemku Spazzovcov (Fundus Desertus Spaczainos) a o polovici domu. V tom istom zozname o šestnásť riadkov nižšie je záznam o záhrade (Hortus Spaczayanus), počte domov (dva a pol) a rozlohe. Ako prezrádza daňový register z roku 1584, asi v strede ulice mal ešte skôr svoj dom so záhradou aj Lukáš Péči, ktorý ho krátko nato predal istému Tomášovi Tóthovi, teda Slovákovi. Priezviská jeho ďalších susedov prezrádzajú aj ich povolania – mäsiar Juraj Meszáros, výrobca zbraní Tomáš Kuša, obuvníci Vavrinec a jeho syn Blažej Sabo. Počas celého 16. storočia tu jedna rodina varila pivo – s prezývkou Pivo a Pivovič sa tu vystriedali generácie Martina, Jána a Pavla. Ich sused im zrejme dodával suroviny – volal sa Juraj Ječmen. Domy na konci ulice obývalo viacero vzdelancov, s prezývkou Literát tu nájdeme Petra, Imricha, Sebastiána, Benedikta, Pavla. Ako by to na Halenárskej ulici, oddávna nazývanej Súkenná, bolo bez tkáčov? S priezviskom Takáč tu v 16. storočí
žil František, Šimon, Demeter a ich ďalší menovci.“

Nika pre Floriána
„Niekoľko mien obyvateľov tejto ulice sa nám zachovalo aj zo skorších prameňov, ako sú daňové registre. Najstarší je z roku 1529. Koncom 15. storočia tu žil obchodník Martin, nazývaný aj hlásnik, tiež Pavol Rassl, ktorý bol pravdepodobne holičom. Zastúpené tu boli aj iné zvyčajné remeslá a povolania, ako kováč, krajčír, hudobník, kočiš, remenár. Výnimkou medzi mešťanmi v tejto časti Halenárskej ulice bol príslušník starého šľachtického rodu Mikuláš Monoszloi, vlastniaci v polovici 16. storočia dom na druhej strane ulice.“
Započúvaní do mníchových slov sme prešli okolo posledného domu. Na jeho fasáde za rohom, čelom do Múzejného námestia, je prázdna nika. Dozvedeli sme sa, že tam oddávna bývala socha sv. Floriána, patróna hasičov. Ako na dlani sme odtiaľto videli kostol rádu klarisiek, zasvätený Panne Márii Nanebovzatej. Nie je prístupný pre verejnosť, no Georgius nám sľúbil, že sa doň o chvíľu pozrieme.

TEXT A FOTO: LACO ŠEBÁK