S Matovičom na najvyššie poschodia

RELAX - Tí sú naši | 27.9.2011, 00.00, Katarína Rosinová

V politike sa objavili ako na Borovej táčky. Parafrázujem jedného z dvoch trnavských členov občianskeho združenia Obyčajní ľudia, ktoré zamiešalo vo voľbách karty. So svojím známejším, o tri roky starším bratrancom Igorom Matovičom Jozef Viskupič (35) vyrastal a hrávali sa spolu. Nikdy však nie na politikov.

Spolužiaci mu predpovedali, že bude prezidentom. Zatiaľ je aspoň poslancom. Foto: Michal Hlavatovič

„Ako malé decká sme si s Igorom zakladali reštauráciu, vyrábali sme víno, skrášľovali dvor u starej mamy na Borovej. Boli sme veľmi vynaliezaví,“ usmieva sa. Neskôr bol Jozef, prezývaný Jofo, medzi prvými, ktorých Igor Matovič oslovil, keď rozbiehal svoju firmu RegionPRESS. Pracoval tam ako projektový manažér, popritom študoval dejepis a etiku v Bratislave a masmediálnu komunikáciu v Trnave, prevádzkoval študentské kluby, kaviarne a predával rockerskú obuv. „Zistil som, že je veľa činností, ktoré by som chcel a vedel robiť, a každá minúta, keď nič netvorím, je zahodená,“ hovorí. Na gymnáziu sa dokonca pohrával s myšlienkou, že bude pilotom, no vraj na to nemal zdravotný stav. Stíhač už z neho nebude, ale výšky si vychutnáva. Či už lieta na rogale alebo skáče bungee-jumping.
Svoje mediálne vzdelanie dnes využíva v parlamente, kde sedí vo výbore pre kultúru a médiá. Raz možno zužitkuje aj pedagogickú školu. „Momentálne naberám skúsenosti, no možno o štyri roky sa prídem opýtať na univerzitu, či pre mňa nemajú voľné miesto,“ zamýšľa sa.

Liberál
„Politika nikdy nebola mojím cieľom, ale prostriedkom. Lákalo ma byť súčasťou inštitúcie, ktorá môže zmeniť zle fungujúce pravidlá. Hoci spolužiaci na základnej škole mi predpovedali, že raz budem prezidentom. Kam som prišiel, tam ma zvolili za predsedu,“ hovorí. Prečo teda stojí v úzadí, v tieni svojho bratranca? „Nevnímam to ako preteky. Igor je skrátka pre médiá zaujímavejší. Keď ja poviem pár hoci aj dôležitých vecí, oni ich neuverejnia. Radšej namieria kamery na Igora a vyberú si jeho výrok, ako sme, napríklad, „ošklbali Bugárovi hus.“ Medzi ním a Matovičom bola vraj vždy zdravá súťaživosť. Jozef Viskupič priznáva, že od volieb sa s bratrancom často hádajú. „Na veľa vecí máme rozdielne názory, no nie je to na škodu, lebo nás to posúva dopredu. Ja som liberál, Igor je konzervatívnejší. Keď sa nakoniec vyberieme trebárs s bilbordom do ulíc, je to naše spoločné rozhodnutie.“

Obľubuje adrenalín a lietanie. V auguste si skočil bungee jumping zo štyridsaťmetrovej výšky. Foto: Album J. V.

Spätý s amfikom
Pre svoje diplomatickejšie vyjadrovanie a tolerantnejšie názory je Viskupič pre mnohých prijateľnejší ako Matovič. Aspoň to vyplýva z internetových diskusií. V mnohých prevažuje kritika, no Obyčajní ľudia ich aj tak priam masochisticky čítajú. „Je to pre nás dobrá spätná väzba,“ odôvodňuje. Čítam všetko, každý mail, ktorý mi príde, no odpovedám len na tie dôležitejšie. V lete sme absolvovali turné po mestách, zbierali sme podpisy na novú stranu. Samozrejme, na žiadnom stretnutí nechýbal aspoň jeden provokatér. S výnimkou Trnavy, tá ma prekvapila. Hovorí sa, že doma nie je nikto prorokom, preto som mal rešpekt. Navyše sa to konalo v amfiku, s ktorým som bol kedysi spätý.“
V mestskom amfiteátri pôsobil po jeho rozsiahlej rekonštrukcii v roku 2008. Spolu s exmoderátorom Rasťom Žitným a režisérom Jakubom Nvotom vypracovali projekt ako pritiahnuť do amfiteátra ľudí a oživiť kultúrne dianie v meste. „Rozbehli sme koncerty, klubovú scénu a malé divadelné formy. Naším cieľom bolo, aby interpreti počas svojich šnúr neobchádzali Trnavu len preto, že je blízko pri Bratislave. Tiež sme chceli vytvoriť prostredie pre trnavské kapely, divadlá, autorské čítania básní, či iné umelecké prejavy trnavských umelcov. To sa nám aj podarilo.“ Amfik v tomto duchu pokračuje, ale už bez nich. „V januári 2010 sme zo spoločnosti Amfik, s. r. o., vystúpili. Dôvody boli dva. Prvý, že mesto konkurovalo podnikateľom podujatiami zadarmo a diváci si nevedeli zvyknúť na to, že za kultúru treba platiť. Dnes je to o niečo lepšie, no stále to nie je ono. Navyše, v tom čase nás oslovili s podobným projektom z Nitry, kde pôsobíme doteraz.“ Okrem hudobnej kaviarne v Nitre je Jozef Viskupič spoločníkom aj v jednej trnavskej kaviarni. Kultúrny život v Trnave mu naďalej leží na srdci. „Bývam tu a chcem občas niekam vybehnúť. Je taký vtip, že keď sa v piatok stretne päť Trnavčanov a chcú sa ísť zabaviť, prvá otázka, ktorú si položia, je, kto šoféruje. Žiaľ, faktor blízkosti k Bratislave tu stále je. O to väčšia je to výzva pre podnikateľov a ľudí zaoberajúcich sa kultúrnym zázemím v Trnave.“
Dnes sa kultúru snaží ovplyvniť z poslaneckého kresla. „V našom výbore nám ide o to, aby podujatia nevznikali nejakou iniciatívou zhora, ale preto, že ich niekto chce a je ochotný pre to niečo urobiť. Treba financie, ale aj chuť robiť. Preto sú potrební nadšenci, ktorí budú ochotní prispievať do kultúry, keď nie je sebestačná.“

Anarchy klub
Srdcovkou Jozefa Viskupiča sú kluby. Klubový život a komunitné dianie pokladá za podstatu kultúrneho podhubia. Tí Trnavčania, ktorí zažili legendárny klub Archa v jeho zlatých časoch, asi vedia, o čom hovorí. Pôvodný klub prevádzkoval väčšinu jeho existencie a stál aj pri jej prerode na internetovú čajovňu. „Stará Archa fungovala päť rokov, keď sa stala zvláštna vec. Museli sme prestať predávať alkohol a zakázať fajčenie v celom podniku. Keďže sú to mestské priestory, nemali sme na výber. Z hľadiska prevádzky baru, diskotéky a klubu to bolo likvidačné. Vymyslel som preto projekt zútulnenia Archy a ako druhý v Trnave som otvoril internetový klub. Nová Archa však už nebola Archou v pravom zmysle.“ Názov podniku nebol náhodný. Vraj vznikol prešmyčkou slova anarchy, ktoré by vedenie mesta ako názov neschválilo. „Boli sme mladí študenti a neustále sme „bojovali“ s Mestom. Stáli sme proti zadubenosti a predsudkom. Robievali sme tam úplne normálne koncerty a diskotéky, mali sme vyhadzovačov. Ten priestor bol dosť kontrolovateľný. Hoci pravda je, že sme tam nikdy nemali raziu, ktorá by potvrdila alebo vyvrátila reči o drogách. Samozrejme, keď sa mladí ľudia niekde združujú, vznikajú podozrenia. Zvlášť keď išlo o dvadsať- až päťdesiatkorunovú klientelu.“ Na Archu nedá dopustiť. „Bolo na nej super, že vedľa seba sedeli pankáč, metalista a depešák a diskutovali pri pive. Ten projekt mal úspech práve preto, že veľa ľudí Archu vnímalo ako priestor s možnosťou sebavyjadrenia cez muziku, básničky, divadlo. Majiteľ tam nebol nijako zvlášť cítiť a podnik fungoval,“ spomína nostalgicky.
Dnes má Jozef Viskupič iné priority. Tou najdôležitejšou je rodina – manželka, skoro dvojročný syn Vilko a dcérka Vivienne, ktorá sa narodila minulý utorok. „Problém je, že rodinu som si založil približne v tom čase, keď som vstúpil do politiky. Syna vidím vyrastať v skokoch. Začína kopať do lopty, takže možno z neho bude spartakovec. Utešujem sa tým, že deti začnú vnímať otca až po druhom roku života a prvé spomienky prichádzajú ešte neskôr. Takže stále to môžem dobehnúť.“